Jalové reči a piskot na nesprávnom mieste

Príhovory troch najvyšších ústavných činiteľov Slovenska a českého premiéra pri príležitosti ústredných osláv 60. jubilea vypuknutia Povstania v Banskej Bystrici mali veľmi podobný scenár. Napriek tomu iba dvoch z nich prítomní účastníci protifašistického hnutia vypískali. Prečo? Túto otázku som si 29. augusta na spaľujúcom slnku pri Múzeu SNP položil niekoľkokrát. A nevdojak som si pritom spomenul na krivkajúceho partizána Jozefa Géciho, ktorý však bol telom-dušou revolucionárom až do konca svojho života. Niekedy začiatkom 90. rokov na pietnom akte na Slavíne hrozil svojou paličkou nepodarenému bratislavskému primátorovi. Ten totiž vo svojej slávnostnej reči pred hrobami 6 845 sovietskych vojakov tvrdil, že okrem toho, že v roku 1945 zbavili Slovensko fašistického jarma, priniesli nové otroctvo – komunizmus. Veľkolepé podujatie, ale... Celoslovenské oslavy v meste pod Urpínom boli poňaté veľkolepo. Tentoraz sa štátna moc podujala na to, že ich vystrojí aj zaplatí. V poriadku, veď priemerný vek odbojárov prevyšuje osemdesiatku. Napriek tomu ich zo päťtisíc (i s rodinnými príslušníkmi) zavítalo v poslednú augustovú nedeľu aj do srdca Povstania. Niektorých nahnevalo, že slovenská diplomacia nezabezpečila účasť najvyšších ústavných činiteľov víťazných mocností či samotnú britskú kráľovnú. Obdobný summit sa však už konal začiatkom júna pri príležitosti 60. výročia vylodenia Spojencov v Normandii. Pozvanie na nedávne spomienkové oslavy Varšavského povstania zo zahraničných celebrít prijal iba nemecký kancelár Gerhard Schröder, ktorý mal v poľskej metropole splniť politickú úlohu historického zmierenia. Napokon, zastúpenie v Banskej Bystrici – s výnimkou Veľkej Británie – nebolo až také bezvýznamné. Českú republiku reprezentoval na svojej prvej zahraničnej ceste nový predseda vlády Stanislav Gross, Francúzsko a Poľsko vicepremiérky Claudie Haignereová a Izabela Jaruga-Nowacká, Rusko osobný poradca prezidenta Vladimira Putina Igor Šuvalov a Nemecko štátny minister pre európsku spoluprácu Hans Martin Bury. Prezident USA George Bush poslal pozdravné posolstvo. Vystúpili hneď traja najvyšší Nebýva obvyklé, že na jednom podujatí rečnia hneď traja najvyšší ústavní činitelia. Ak to mysleli úprimne, tak im to určite netreba zazlievať. Práve naopak. Veď aké ostré, niekedy až hysterické polemiky prinášala po novembri 1989 diskusia o charaktere SNP. A ak vtedy mnohí predstavitelia tzv. vysokej politiky neboli a priori proti Povstaniu, tak sa prinajmenšom o ňom opatrnícky vôbec nevyjadrovali. Po dvoch neúspešných pokusoch až na jeseň 1992 prijala Národná rada návrh poslancov za SDĽ, aby bol 29. august vyhlásený za štátny sviatok. Aj naďalej však účasť na oslavách SNP nebola v politických kruhoch ,,in“. Tentoraz však do Bystrice s výnimkou Vladimíra Mečiara a Roberta Fica prišli šéfovia všetkých parlamentných strán. Ako prvý vystúpil prezident. Začal citátom Ladislava Novomeského, že činy odbojárov sa nesmú stať legendami pre čítanky, ale musia byť chrbtovou kosťou nášho národa. Zdôraznil, že Slováci sa ozbrojeným vystúpením jednoznačne zaradili do veľkej medzinárodnej protifašistickej koalície a dokázali, že slovenský národ a národnosti žijúce na našom území sa nikdy nezmierili s fašistickým diktátom a neprijali zvrhlú nacistickú ideológiu. Tým sa asi odpísal u tzv. národne orientovaných strán, ktoré vo voľbách hlavy štátu podporili jeho kandidatúru. Gašparovič pripomenul, že počas minulého režimu na pompéznych oslavách všetci odbojári nepožívali rovnakú úctu a vážnosť. Diskrimináciu pociťovali najmä tí, ktorí bojovali na západných frontoch alebo na strane nekomunistických síl. ,,Všetci však majú rovnakú zásluhu na tom, že sa dnes s pokojným svedomím a hrdosťou môžeme zaradiť do veľkej protihitlerovskej koalície.“ A to všetko je pravda. Ani odbojári nenamietali, tlieskali. Hoci sa celkom nedali pochopiť prezidentove slová, že nasadením slovenských vojakov v Iraku ,,napĺňame odkaz účastníkov SNP a dokazujeme tým svoju vyspelosť a zodpovednosť ako plnoprávny člen Severoatlantickej aliancie a Európskej únie“. Tak to už naozaj bola povinná jazda. Hrušovský a Dzurinda Inú rétoriku si vybral predseda Národnej rady Pavol Hrušovský. Aj on zdôraznil, že Slovensko sa Povstaním zaradilo medzi víťazné národy, pretože sa postavilo na stranu slobody a ľudskosti. K čomusi podobnému ešte pred niekoľkými rokmi z vedenia KDH nik nedospel. Hrušovský tiež prešiel svojou cestou poznania, nepochybne aj pod vplyvom partnerských strán zo západnej Európy. Neodpustil si však pasáž: ,,Nesmieme zabudnúť ani na kruté perzekúcie, ktorých sa dopúšťala nová totalitná komunistická moc na našom území proti účastníkom protifašistického odboja.“ Nasledoval spontánny piskot. Príhovor slovenského premiéra by hádam až na jeden-dva odseky mohol pokojne vyjsť aj ako úvodník Bojovníka – tlačového orgánu Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov: ,,Povstanie potvrdilo, že naše dejiny nie sú dejinami podlých a zbabelých... Nebolo víťazným, ale oslobodzujúcim. Oslobodili sme sa z jarma kolaborácie. Stali sme sa nielen slobodnými, ale aj zodpovednými za svoj osud.“ Napriek tomu boli odbojári proti predsedovi vlády namierení zo zásady a veľmi mu neverili. Človek sa im ani nečudoval. Veď v posledných rokoch v rámci rozličných reformných opatrení prišli v podstate o všetky výhody v sociálnej i zdravotnej starostlivosti. Navyše odškodnenie za účasť v hnutí odporu niekoľko rokov meškalo. Za to niesli zodpovednosť ministri spravodlivosti Ján Čarnogurský a Daniel Lipšic. Dzurindov prejav sprevádzalo najprv iba tiché mrmlanie. Keď však vyhlásil, že ,,komunistická moc sa štyri desaťročia usilovala uchvátiť Povstanie pre seba. Potláčala rôznorodosť jeho aktérov, rozmanitosť záujmov a takmer sa jej podarilo SNP zbaviť jeho vnútorného obsahu“, z predných stoličiek, kde sedeli poslanci za KSS, sa ozvali výkriky: ,,Fuj, hanba, vyhoďte ho!“ K nim sa už rozpačitejšie ako v prípade Hrušovského pridala aj časť odbojárov. Komunistickí zástupcovia v parlamente by svoje radikálne protivládne postoje mali vyjadrovať radšej na iných fórach – na vlastných demonštráciách alebo najlepšie priamo v národnej rade. Napríklad pri predkladaní vlastných zákonov či fundovaných pozmeňujúcich návrhoch v sociálnej oblasti. Tam by sa im dala odpustiť aj dávka populizmu. To sa však dá od nich zrejme ťažko očakávať. Bodoval Stanislav Gross Po týchto troch prejavoch sa ujal slova český premiér. Začal dosť netradične o tom, že na takýchto zhromaždeniach sa mu trasú kolená, lebo je na nich veľa ľudí, pred ktorými sa musí skláňať s pokorou a veľkou úctou. Za to si vyslúžil dlhý aplauz. A tak si mohol dovoliť aj kritickú poznámku, že časť odbojárov bola v minulosti perzekvovaná, dostala sa do väzenia alebo emigrovala. To sú naozaj fakty, ktoré sa nedajú zakryť. Po trocha nudnejšej, takpovediac učebnicovej pasáži o historickom význame SNP sa však ako mladý, ale skúsený politik vrátil k úvodnej myšlienke. A tak mu prítomní vďačne zatlieskali ešte raz aj s pripomienkami, že na niečo také sa z prítomných Grossových slovenských kolegov nik neodhodlal. A poučenie? Viacerí odbojári kritizovali svojich bojových druhov, že mali radšej prehltnúť horkú slinu a piskot si odpustiť. Už len preto, aby aspoň zo svojej strany zachovali dôstojný ráz podujatia. Napokon, mnohí využili čas po slávnostnom zhromaždení na to, aby si povedali svoj názor priamo Dzurindovi. Premiér to komentoval ako čaro demokracie. Nuž, dobre. Keď sa už najvyšší slovenskí činitelia rozhodli, že silou-mocou budú rečniť všetci traja, mali by si, tak ako ten nešťastný primátor na Slavíne, uvedomiť, čo a na akom fóre treba hovoriť. Ťažko si predstaviť, že by ktosi napríklad na výročnom stretnutí účastníkov tzv. sviečkovej demonštrácie z roku 1988 vyhadzoval kresťanským disidentom na oči pedofilné sklony seminaristov v rakúskom St. Poltene, gamblerskú vášeň nedávno odsúdeného slovenského farára, či nebodaj kolaboráciu viacerých katolíckych kňazov s ľudáckym režimom. Autor je člen Ústrednej rady SZPB