Čudná logika demokrata
Člen OKS František Šebej sa v júnových voľbách dostal po chrbte Bugárovej strany do Národnej rady SR a dokonca sa stal predsedom jej zahraničného výboru. Pritom to nie je tak dávno, čo v istom periodiku propagoval myšlienky ľudí, ktorých vzorom je zrejme šialený veliteľ v Kubrikovom filme Dr. Divnoláska alebo ako som sa naučil mať rád bombu.
Keď už nemôžeme mať vojnu svetovú, treba zinscenovať aspoň nejakú lokálnu, hovorí filmový „hrdina“. Pri hľadaní nepriateľa vhodného na zničenie sa ako hlavný argument uvádza vlastníctvo alebo snaha vlastniť nukleárnu zbraň. Nepochopiteľný je americký selektívny prístup k týmto „ašpirantom“. A ešte nepochopiteľnejšie je úplné stotožnenie veľkého demokrata Šebeja s týmto zvráteným prístupom a jeho verejné propagovanie. Pritom nielenže ako papagáj opakuje argumenty americkej konzervatívnej tlače, ale ešte ich aj „tvorivo“ rozvíja. Uvediem len niekoľko príkladov. Vlastníctvo jadrových zbraní jednými krajinami je vraj prípustné, snaha o ich získanie inými (prirodzene nie všetkými, len tými, ktoré vyberú USA) je však dôvodom na vojnu. Iracký režim mal byť už dávno zlikvidovaný za to, že napadol susedný Kuvajt. Dnes nie sú iracké vojská na cudzom území, zato izraelská armáda okupuje časti arabských území získané takisto vojnou a tureckých vojakov nájdeme po tridsiatich rokoch ešte stále na severnom Cypre. Sú režimy, ktoré Šebej, zavše aj oprávnene, označuje za fašistické. Takmer výlučne však ide o protiamerické režimy. Len čo ide o nejaký vazalský štát USA, nech sa aj dopúšťa najbrutálnejších zločinov proti ľudskosti, od tohto slovenského demokrata sa mu dostane iba hovorové označenie „darebácky“. Ak exprezident Jimmy Carter požadoval demokratizáciu nielen od prokomunistických režimov, ale aj od svojich spojencov, škodil tým Spojeným štátom americkým, veci slobody a demokracie – argumentuje Šebej. Asi mu je smutno za časmi, keď síce v OSN zasadali tak ako teraz popri reprezentantoch demokratických štátov aj vyslanci diktátorských režimov, no všetci poslušne hlasovali spolu s USA. Fakt, že v Štokholme udelili Nobelovu cenu za mier Carterovi, je podľa tohto nášho demokrata spolitizovanie odbornosti a ďalší dôkaz nekompetentnosti pri jej udeľovaní. Podľa tejto logiky si nobelovku nezaslúžil ani Henry Kissinger, ktorý s Vietnamom nemal vyjednať mier, ale radšej naň zhodiť atómovú bombu, keď už Vietnamcov nebolo možné poraziť konvenčnými zbraňami. Aj náš veľký demokrat parafrázuje krik amerických jastrabov o slabošskej, lenivej a prestarnutej Európe, ktorá je schopná iba planých rečí namiesto konkrétnych činov. Jediným činom je podľa neho zrejme boj a demonštrácia sily. Postoj Američanov k vojne, ktorú na vlastnom území už 150 rokov nezažili, je televíznymi obrazovkami skreslený na víťazný a bezbolestný triumf nad nepriateľom v štýle detských hier na vojakov. Ale pohľad predsedu zahraničného výboru parlamentu by mal byť predsa len hlbší.
Autor je publicista
