Ufónova rozhľadňa

Drahí voliči slovenskí, už som si myslel, že tá Vaša demokracia bude taká nudná, ako všetky demokracie na západ od Bratislavy, ale – tu ho máš: Vaša malá krajina zažila ďalší vzrušujúci víkend. Aspoň súdiac podľa toho, čo sa tu minulú sobotu odohralo. Prvé kolo prezidentských volieb dopadlo nad očakávanie zaujímavo. Nudná reklama vlády ľudu sa zmenila na napínavú súťaž dvoch starých ex-kamarátov. Tí dvaja, ktorí z Vašich volieb vyšli ako víťazi, by dnes vlastne mohli zasadnúť do kresla hlavy štátu spolu. Nielenže sú si obaja takí podobní, ale sa aj veľmi dobre poznajú, takže by už vedeli, čo môžu jeden od druhého očakávať. A keďže sú obaja starší páni, mali by viac času na športovanie a iné záľuby a nemuseli by každý deň chodiť do úradu, ako dáki byrokrati. Mohli by sa v ňom striedať ako dvaja dobrí kamoši. Koniec koncov nimi aj donedávna naozaj boli. Vlado a Ivan začínali spolu v ťažkých časoch. Spolu delili republiku, fabriky, ministerstvá, posty, spolu iným rozdávali a od druhých prijímali, panovali, vymýšľali, smiali sa a zabávali na všakovakých žartíkoch, neraz aj kanadských. Taká dobrá partia to bola. Na stretnutiach s kamarátmi z celej krajiny neraz jeden druhého zastupovali pri rozprávaní pikantných vtipov, z ktorých mnohé potom uverejňovali aj v zahraničných novinách – bez nároku na honorár. Takí to boli grandi! Ibaže – časy boli stále ťažšie, Vladovi sa nedarilo. Politika, na ktorú sa dali svojho času obaja spoločne, ich už nielenže prestala baviť, ale ich aj oboch nivočila. Vladovi nepriatelia číhali všade dookola a Ivan zrazu uveril rečiam zákerných neprajníkov, že jeho kamarát vlastne nie je jeho kamarátom, ale iba naničhodným vydriduchom a od Vlada sa začal stále viac a viac odťahovať. A o čo viac sa od neho vzďaľoval, o to viac bol zrazu populárnejší. Pretože každého, koho urážajú, si Vy Slováci hneď obľúbite – a Ivana Vlado urazil, to je fakt. Poslal ho totiž na dno svojho straníckeho spolku, v ktorom boli predtým oni dvaja ani mušketieri. Ivan zrazu pochopil, že kamarátstvo sa skončilo. Závidel však Vladovi jeho postavenie tak, ako mu bol závidel všetko, čo kedysi spolu mali: sekretárky, autá, hodinky, ba aj tú popularitu. Rozhodol sa teda, že Vlada navždy opustí a vydá sa na cestu slovenskou politikou sám. Jeho prvý pokus, ku ktorému ho nahovorili tí istí kamaráti, ktorí od neho kedysi lákali šťavnaté Vladove vtipy, síce dopadol nad očakávanie zle – Ivan sa po voľbách nedostal ani do parlamentu – ale zato uštedril svojmu ex-kamošovi nečakaný úder: Vlado nezískal dosť hlasov a prišiel o vládu. Ivan sa však nechal nahovoriť aj po druhý raz – a ako šikovný bývalý motorový pretekár získal trpezlivou jazdou mimoriadne výhodnú pozíciu. Dokonca ešte výhodnejšiu, ako jeho súčasný rival. Skončil druhý a bývalému kamošovi tak dal ďalšiu frčku do nosa. Ale to už všetko poznáte. Dôležité je samozrejme nielen to, ako dopadne druhé a výsledné kolo volieb, ale aj aké ponaučenie si z tohto ex-kamarátskeho súperenia ľudstvo má vziať? Vy ľudia ste takýchto príbehov zažili habadej. Slovensko sa rozkmotrenými bratmi, kamošmi či susedmi len tak hemží. Problém je aj v tom, že v malej krajine chce byť stále ktosi prvý a nechce sa s tým druhým o nič podeliť: a o prezidentské kreslo obzvlášť nie. Takže: Keď sa raz dvaja starí kohúti rozkmotria, treba ich nechať spolu zápasiť. Raz vyhrá jeden a druhý raz zasa ten druhý. Ich sliepky im medzitým aj tak zostarnú. Časom na to prídu a zistia, že starí sú už aj oni. Sliepky sa naučia starať samé o seba a kohúti, o ktorých nebude mať už nik záujem, budú mať akurát na čo spomínať. Vlado a Ivan spomínajú vlastne už teraz. Pred zápasom. Ale predsa, povedzte, prečo sa vlastne na ich kohútie zápasy musí pozerať celý svet? Váš Ufón