Bronislawa Wajs Papusza
Bronislawa Wajs, rómska poetka a speváčka, ktorá bola známa pod menom Papusza (bábika), sa narodila niekedy medzi rokmi 1908 - 1910. Patrila do rodiny Rómov, ktorí putovali cez Poľsko a Litvu, kým v roku 1960 poľská vláda neukončila ich putovný život. Ako dieťa sa naučila skoro čítať a písať. Už v detstve pociťovala, že ju nechceli prijať medzi seba bieli, pretože bola Rómka. Keď ju našli čítať, bili ju a zničili jej knihu. To, že nie je menejcenná, ukázala svojou tvorbou. Jej prvé básne sa považujú za piesne, ale melódie nie sú známe. Svoje prvé básne publikovala pod menom Papusza v časopise Problemy. Zaľúbila sa do chlapca, ale rodičia mali o jej budúcnosti inú predstavu. Keď mala pätnásť rokov, prinútili ju vydať sa za starého a nadaného harfistu, ktorý sa volal Dionýz Wajs. V manželstve nebola šťastná a nemala ani deti. V tom období začala spievať vlastné piesne. S mnohými sa predstavila na rôznych vystúpeniach, kde spievala o špecifických ľuďoch a momentoch. Ľudia poznali jej balady Náušnice a listy. Jej talent objavil v roku 1949 básnik Jerzy Ficowski, ktorý bol poradcom vlády pre rómsku otázku. Presvedčil ju, aby prepísala svoje piesne a vydala ich pod názvom Papuszine piesne. Presvedčil ju zároveň, aby jej lyrika prenikla medzi Nerómov, a tak zmenila ich kritický postoj voči Rómom. Ficowski bol aj autorom kníh Rómovia v Poľsku, ktoré vydal v roku 1953 a 1980, kde zdôrazňoval, že Rómom treba veriť a umožniť im študovať, pracovať a zabezpečiť tak lepší život. Papuszin osud nebol najlepší. Rómovia ju vnímali ako vládnu spolupracovníčku na deštrukcii tradičného rómskeho spôsobu života. Papusza požiadala spolok, ktorý združuje poľských spisovateľov, aby nezverejňovali jej básne vo Ficowského pripravovanej knihe. Nepomohli jej, a tak sa rozhodla napísať priamo Ficowskému. Predtým však spálila všetkých 300 svojich básní. Ficowski preložil a uverejnil výber z Papusziných piesní s tím, že by mohli byť použité ako propaganda. Podotkol k tomu, že „jej vrcholné obdobie tvorby bolo okolo roku 1950, po tom čo opustila kočovný spôsob života“. Bez jej vedomia ju tak postavil do úlohy „hovorkyne nutných zmien.“. Kniha nakoniec vyšla a publikovanie jej básni ju vylúčilo z komunity. Aj keď sa stala najstaršou poľskou Rómkou, ktorá bola autoritou, to, čo sa udialo, ju dostalo na psychiatriu, kde strávila osem mesiacov. Tridsaťštyri rokov žila sama, až kým v roku 1987 nezomrela. Jej poézia, ktorú tvorilo 30 zbierok, sa stala nevyčerpateľnou studnicou rómskej morálky, odvahy a zároveň nádejí pre budúcnosť, a preto je medzi európskymi Rómami dodnes obľúbená.
