Životné stratégie ľudí spätých s poľnohospodárskou prvovýrobou – kultúrne a sociálne súvislosti (2. časť)
Ľudia zaoberajúci sa poľnohospodárstvom na Slovensku prešli v 20. storočí hádam najradikálnejšími zmenami v spôsobe života, keď sa pri hľadaní východísk pre svoje životné stratégie museli v historicky krátkom období vysporiadať nielen s rezíduami feudalizmu na slovenskom vidieku, ale zvládnuť i problémy modernizácie, dnes už dokonca v ich globalizovanej podobe. Druhá diskontinuita Obdobie po roku 1989 bolo tretím významným predelom v živote slovenského vidieka a tvorí druhú diskontinuitu jeho vývinu v druhej polovici 20. storočia. Na počiatku sa očakávalo, a myslím, že nielen v poľnohospodárstve, že vývoj v tejto krajine nebude pokračovať idealizovaním predsocialistickej minulosti, ale anticipatívnou agrárnou politikou, ktorá dá tomuto výrobnému odvetviu víziu pre 21. storočie. Žiaľ, synergický efekt, ktorý bolo možné dosiahnuť zosúladením záujmov družstevníkov, fyzických osôb, ktoré mali v družstvách majetok vo výške 25-30 miliárd korún, a vtedajších, ešte federálnych politikov, sa nepodarilo dosiahnuť. Pokus rozbiť poľnohospodárske družstvá zo zákona, blokačný paragraf, ktorý ich vylúčil z malej privatizácie, exekučný zákon umožňujúci exekvovať základné strojové vybavenie družstiev a plemenné stáda spolu s ideologickým akcentovaním len individuálneho súkromného vlastníctva dávajú za pravdu tým, ktorí tvrdia, že vtedajšia politika sa nezamerala na vyššiu efektívnosť produkcie v poľnohospodárstve, ale na vytvorenie určitej sociálnej základne na našom vidieku. Ako boli „kulaci“ neprijateľní pre ortodoxných predstaviteľov komunistického režimu v 50. rokoch minulého storočia, tak sa stali úspešné poľnohospodárske družstvá nežiaducim symbolom socializmu pre mnohých predstaviteľov postkomunistického obdobia. Pokusy zamerané na rozbitie družstiev rátali s reštitučným entuziazmom bývalých súkromných roľníkov. Verili, že slovenský roľník sa vráti k individuálnemu hospodáreniu na rodinnej farme. Pri týchto politicko-ideologických kalkuláciách si ich autori neuvedomili dve významné okolnosti. Návrat k hospodáreniu na farmách západoeurópskeho typu nebol v našich podmienkach možný, lebo takýto typ organizácie poľnohospodárskej výroby tu neexistoval ani v predsocialistickom období. Reštituované výmery poľnohospodárskej pôdy to ekonomicky neumožňovali, nedostatok finančného kapitálu, vysoké úrokové sadzby a legislatívna neschopnosť všetkých ponovembrových vlád vyriešiť otázky vlastníctva pôdneho fondu predstavovali ďalšie limity v podnikaní tohto druhu. Tak, ako voľakedy pri združstevňovaní, i teraz sa zanedbal psychologický rozmer tohto procesu. Ľudia, ktorí mohli byť v tomto podnikaní úspešní, často synovia bývalých súkromných roľníkov, už dávno svojím vzdelaním, skúsenosťami a ambíciami prerástli dimenzie pätnásťhektárovej rodinnej farmy. Práve únik príslušníkov podnikateľsky orientovanej elity z poľnohospodárstva možno považovať za jednu z najväčších strát v súčasnom agrárnom sektore. Myslím, že i tu sa poprela už citovaná elementárna skúsenosť ľudských dejín, že politické zmeny sa dajú uskutočniť za niekoľko dní, ekonomické za roky a sociálne za desaťročia. Neviem si predstaviť tú mieru „reštitučného entuziazmu“, ktorý by masovo vyvolával u obyvateľov slovenského vidieka chuť hospodáriť na rodinných hospodárstvách s výmerami niekoľkých hektárov pôdy. Videl som však počas svojich výskumov sociálnu núdzu, ktorá ich k tomu prinútila. Žiaľ, stalo sa skutočnosťou, že sociológovia už avizujú na našom vidieku rôzne formy chudoby, ktorá môže prerásť až do dedičnej biedy (S. Buchta ). Výsledkom dvanásťročného obdobia transformácie bola devastácia slovenského poľnohospodárstva, ktorého úroveň produkcie klesla v období rokov 1990 - 2000 o 40 percent ( J. Sedlák ), evidovali sa tisícky hektárov neosiatych plôch, zdevastovalo sa alebo vyklčovalo okolo 10 tisíc ha sadov a viníc, mnohomiliardové vklady na zúrodnenie pôdy – meliorácie a zavlažovacie zariadenia – sa nevyužívali, prudko sa znížili stavy dobytka a parametre úžitkovosti zvierat, rozbila sa vybudovaná šľachtiteľská, semenárska a plemenárska základňa, začal sa proces degradácie pôdnej úrodnosti. Úmerne tomu klesá i záujem obyvateľov vidieka spájať svoje predstavy o profesionálnom živote s prácou v poľnohospodárstve. Prognóza Obdobie po roku 1990 zmenilo obraz slovenského poľnohospodárstva. Z niekdajších 600 roľníckych družstiev a niekoľkých desiatok štátnych majetkov nám nedávne vyhodnotenie Štrukturálneho cenzu fariem ukázalo, že na Slovensku máme vyše 7 tisíc poľnohospodárskych fariem, ale takmer 64 tisíc domácností spĺňalo podmienky európskeho štatútu farmy. Kto sú títo ľudia? Ako spájajú svoje osobné predstavy s prácou v poľnohospodárstve? Väčšina z nich pred sčítaním určite nevedela, že stačí chovať dve ošípané alebo 50 sliepok, aby ich v EÚ považovali za farmárov. Nazdávam sa, že ani v štatistike si netreba mýliť „sociálny pud sebazáchovy“, vyplývajúci z pocitu sociálnej degradácie nezamestnaného robotníka, so snahou byť farmárom na 50-60 ároch poľnohospodárskej pôdy. Status kovoroľníka je v 21. storočí pre vývin slovenského vidieka nielen neproduktívny, ale i sociálne dehonestujúci. Našťastie, nie všetky poľnohospodárske družstvá podľahli odstredivým snahám časti politikov a chamtivosti podnikavcov, ktorí dokonale využili legislatívne diery v zákonoch, majúcich transformáciu nášho poľnohospodárstva právne ošetriť. Tieto družstvá, ktoré tak neprišli o svoju hlavnú výhodu – skoncentrovaný kapitál a poľnohospodárskych odborníkov – sa stali v súčasnosti chrbtovou kosťou slovenského poľnohospodárstva. Ako ukázali výsledky súťaže Top Agro 2000/2001, mali tu 55-percentné zastúpenie poľnohospodárske družstvá, 25-percentné obchodné spoločnosti, ale 8 percent tvorili súkromní roľníci. Tu však nejde o klasických „univerzálnych“ roľníkov, hospodáriacich na malých výmerách pôdy, nostalgicky spomínajúcich na roľnícke hospodárenie pred kolektivizáciou, ale o poľnohospodárskych, často vysokoškolsky vzdelaných odborníkov, ktorí sa rozhodli hospodáriť sami, ale v porovnaní s farmami EÚ vo veľkovýrobných podmienkach. Rok 2001 bol prvým rokom od roku 1990, keď sa slovenské poľnohospodárstvo ako celok po prvý raz vymanilo z červených čísel a dosiahlo zisk 117 miliónov korún. Na 80 percentách obrábanej pôdy už hospodária prosperujúce družstevné či súkromné poľnohospodárske podniky. Tieto poľnohospodárske podniky sa stávajú garantmi, že pôda úpadcov v agrárnom sektore sa bude ďalej obrábať, že sa zlepší nielen produktivita v poľnohospodárskej výrobe, ale i zamestnanosť a krajinotvorba. Potom sa práca v poľnohospodárstve stane znova objektom životných stratégií obyvateľov vidieka, stratí sa krátkodobá i dlhodobá migrácia za prácou, stúpajúci trend v samozásobiteľstve, ktorý v súčasnosti už naráža na hygienické i ekologické bariéry a nebude pokračovať nežiaduci trend urbanizácie, spojený s hľadaním práce a lepšej sociálnej infraštruktúry mimo agrárneho sektora. Prognóza agrárneho ekonóma G. Blaasa, že to, čo vyjednali naši zástupcovia v Kodani na prístupových rokovaniach do EÚ, bude prínosom pre dobrých hospodárov v nížinných podmienkach s vysokým zastúpením plodín na ornej pôde a pre poľnohospodárske podniky v horských oblastiach s prevahou lúk a pasienkov, ak majú intenzívne chovy dobytka a oviec, akoby jedným dychom naznačovala, že šanca pre takmer 64 tisíc polosamozásobiteľských hospodárstiev premeniť sa ročnou dotáciou tisíc eur na komerčný podnik je ekonomicky málo pravdepodobná. Ak si k tomu prirátame mentalitu slovenského roľníka, jeho „ochotu“ podriadiť sa prísnej byrokracii a platiť dane, ostane asi prevažná väčšina z nich radšej v pozícii samozásobiteľov. Títo však ťažko zabezpečia potravinovú dostatočnosť Slovenska, produkciu konkurencieschopných potravín a potrebnú technologickú i ekologickú úroveň agrárnej kultúry. Súčasné poľnohospodárstvo bude musieť smerovať k intelektualizácii, k sofistikovanejším formám produkcie, ktorá sa už nebude začínať a končiť na poli. Prosperujúce hospodárenie na pôde bude musieť byť doplnené o rozvoj ďalších podnikateľských aktivít v oblastiach nadväzujúcich na poľnohospodársku prvovýrobu. Skĺbenie poľnohospodársko-spracovateľských, priemyselných a obchodných činností, to je perspektíva pre slovenské poľnohospodárstvo, to je i orientácia pre životné stratégie ľudí pracujúcich v tomto rezorte. Na splnenie tejto úlohy však nebudú stačiť zdroje produkované na úrovni roľníckej domácnosti. Družstevná poľnohospodárska veľkovýroba existuje na Slovensku už viac ako 50 rokov a dotýka sa spôsobu života a životného štýlu troch generácií. Kultúrne tradície, ktoré už na tomto základe vznikli, sa nedajú zrušiť politickým rozhodnutím. Tak, ako nebolo možné politickým rozhodnutím budovať prosperujúce poľnohospodárske družstevníctvo v 50. rokoch minulého storočia. Politológovia vo svojom modeli demokracie označili občiansku sféru ako najvyšší stupeň jej vývinu. Až potom, keď občania začnú uznávať a využívať demokratické hodnoty a inštitúty, možno hovoriť o demokraticky stabilizovanej spoločnosti. Na oboch diskontinuitách vývinu slovenského vidieka v druhej polovici 20. storočia sa ukázalo, že ľudia spätí s poľnohospodárskou prvovýrobou neboli pripravení na radikálnu zmenu, ktorú im politici nastražili. Poľnohospodárske družstvá, ktoré úspešne prežili toto obdobie, však naznačili, že v takýchto situáciách sú sociálne väzby a vzťahy ich členov rozhodujúce. Títo družstevníci už neboli pasívni príjemcovia politických rozhodnutí, ale aktívni občania produkujúci istý sociálny kapitál, ktorý má v takýchto situáciách väčší význam ako akékoľvek materiálne hodnoty. Len prerod z politicky pasívneho roľníka na občiansky aktívneho agropodnikateľa (bez ohľadu na formu podnikania) môže v budúcnosti ochrániť slovenský vidiek od ďalších diskontinuít a kríz, ktoré by mu mohla na Slovensku narastajúca partokracia v budúcnosti ešte pripraviť. Majster Milan Laluha v jednom rozhovore povedal: „...cítenie človeka na vidieku je celkom iné ako cítenie mestského človeka. Dedina mala svoju dušu. Bolo to niečo ako opar. Napĺňali ho ľudia, čo tam žili.“ Dodajme, že i svojimi predstavami o uplatnení v živote. Túto životnú filozofiu však doterajšie vlády na Slovensku nedokázali pochopiť. Nevedeli, alebo zatiaľ nechceli pripraviť prijateľný sociálny kontext moderného poľnohospodárstva pre životné projekty najmä mladým obyvateľom slovenského vidieka.
