Inšpektori áno, vojna nie

Bushova administratíva hrozí už niekoľko mesiacov útokom proti Iraku. A predsa nie je jednoduché rozpoznať zmysel tejto hrozby. Možno v sebe skrýva úmysel odstrašiť Iračanov a zastaviť v tejto krajine vývoj zbraní hromadného ničenia. Pravdepodobne však bude viesť k jeho urýchleniu – to platí predovšetkým od chvíle, keď George W. Bush opakovane trval na tom, že jeho cieľom nie je zastaviť vývoj zbraní hromad
Počet zobrazení: 1428

Bushova administratíva hrozí už niekoľko mesiacov útokom proti Iraku. A predsa nie je jednoduché rozpoznať zmysel tejto hrozby. Možno v sebe skrýva úmysel odstrašiť Iračanov a zastaviť v tejto krajine vývoj zbraní hromadného ničenia. Pravdepodobne však bude viesť k jeho urýchleniu – to platí predovšetkým od chvíle, keď George W. Bush opakovane trval na tom, že jeho cieľom nie je zastaviť vývoj zbraní hromadného ničenia, ale zvrhnúť režim Saddáma Husajna. Tlak vyvíjaný na Irak však môže slúžiť aj nato, aby sa tentoraz dôsledne dodržiaval systém kontroly zbraní, uložený rezolúciami OSN. Súčasne je asi adresovaný i našim spojencom, aby sa prakticky zasadili o tento systém. Išlo by teda o racionálny cieľ, ale určite nie ten, ktorý si naozaj želá Bushova vláda: Spojené štáty sa takmer vôbec nezúčastňovali na rokovaniach o zbrojných inšpektoroch OSN a už vôbec nie je jasné, či naša vláda je pripravená vážne zareagovať na irackú ponuku o znovuvpustení inšpektorov do krajiny. Ešte nie je neskoro Bez prístupu k tajným informáciám vlády USA sa dá len ťažko posúdiť veľkosť nebezpečenstva, ktoré pochádza z Iraku. Ale predpokladajme, že: Po prvé, Iračania majú k dispozícii chemické i biologické zbrane a skúšajú vyvinúť jadrové hlavice. Po druhé, naša vláda nevie, koľko času ešte potrebuje Irak na výrobu prakticky použiteľných atómových zbraní. Momentálne nemá nijaké. Po tretie, Irak neváhal použiť chemické zbrane vo vojne proti Iránu s cieľom podmaniť si Kurdov, aj keď to bolo na vlastnom území. Po štvrté, iracký režim je smerom dovnútra i navonok priveľmi brutálny, aby sme mohli vylúčiť, že nepoužije jadrové zbrane. Nedá sa ani vylúčiť (aj keď na to doteraz neexistujú dôkazy), že iracká tajná služba nebude tieto zbrane dodávať teroristickým skupinám. Tieto fakty sú známe už dlhší čas. Ukazujú, že pripustiť rozpad zbrojnej kontroly v deväťdesiatych rokoch bol zo strany OSN hlboký omyl. Práve v tých časoch, keď Saddám hral s inšpektormi OSN svoju hru na schovávačku, sa dala viesť proti nemu spravodlivá vojna. Bola by to medzinárodne organizovaná vojna, ktorá by svoje oprávnenie čerpala z nevyhnutnosti obnoviť kontrolný systém zbraní a súčasne zo svojho pravdepodobného výsledku: posilnenia úlohy OSN a globálneho medzinárodného právneho poriadku. Hoci Irak nepoužil zbrane hromadného ničenia vo vojne o Perský záliv, mierová dohoda, ktorú musel podpísať, mu vývoj takýchto zbraní priamo zakazovala. Irak bol štátom „na podmienku“. Vďaka svojmu prechádzajúcemu konaniu prišiel o plnú suverintu. Bol to spravodlivý výsledok vojny. Jeho podstatnou súčasťou bolo zavedenie systému kontroly zbraní. Až keď sa inšpektori dostali na miesto, ukázalo sa, s akou intenzitou Husajnova vláda pracovala na vývoji mnohých zbraní. V tejto oblasti dosiahla nemalé pokroky. Prítomnosť inšpektorov viedla k účinným opatreniam: Objavili a dali zničiť niektoré zariadenia a veľké množstvo nebezpečného materiálu. Politická pamäť je však krátka a súdržnosť koalícií nestála. Niektorí zo starých obchodných partnerov Iraku, ako Francúzsko a Rusko, obnovili svoje predchádzajúce kontakty. V polovici deväťdesiatych rokov nadobudol Saddám dojem, že môže bez rizika testovať vôľu OSN a koalície z roku 1991. Začal brániť inšpektorom v prístupe na vybrané miesta. Nemýlil sa. Opätovná vôľa na vynútenie kontroly neexistovala – ani v OSN, ktorá schválila mnohé rezolúcie a nakoniec nič nepodnikla ani v Európe, ani v Clintonovej vláde. Spojné štáty boli pripravené nasadiť letectvo na ochranu zakázaných letových zón, nedokázali však viesť väčšiu vojnu. Za čo stojí medzinárodné právo, ak ho nemožno vymáhať? Ak by inšpektori dostali dostatočne silnú oporu, mala by dnes OSN, ich zamestnávateľ, oveľa silnejšie postavenie. Dnes by bolo určite ťažšie pre USA alebo nejaký iný štát plánovať vojnu mimo rozhodovacieho mechanizmu OSN. Zlyhanie na začiatku 90. rokov sa nedá iba tak jednoducho vymazať. Slovné ubezpečovania o OSN ako účinnom predstaviteľovi svetového poriadku nepomôžu, keď skutočnosť je iná. Mnohé štáty zdôrazňujú podporu kontroly zbraní v Iraku. Pokiaľ však nedokážu vyvíjať tlak na presadenie tejto požiadavky, je ich deklarácia pochybným vyhlásením. Uznávajú síce platnosť medzinárodného práva, ale ako môže „vládnuť“ právo, ktoré sa nedá vymáhať? Ak Bushova administratíva zdôrazňuje, že návrat inšpektorov je „falošným uspokojením“, potom sa v tom odráža všeobecné presvedčenie, ktoré zastáva aj Saddám, že spojenci v Európe by nikdy nesúhlasili s použitím násilia, ak by malo zabezpečiť inšpektorom neobmedzený prístup k miestam možného vývoja zbraní hromadného ničenia. Doteraz sa európske krajiny ani len vážnejšie nepokúsili o znovuzavedenie kontroly zbraní v Iraku – pravdepodobne preto, lebo sa chcú vyhnúť otázke presadenia tejto kontroly do skutočnosti. Každé zaváhanie je nebezpečné, lebo ak Husajn naozaj raz bude disponovať takýmito zbraňami ničenia, bude každá budúca hrozba použitia násilia proti Iraku podstatne menej presvedčivá než dnešná. Vychádzam však z predpokladu, že Husajn dnes nedisponuje týmito zbraňami. Ak by vláda bola presvedčená, že Irak už vyvinul tieto zbrane alebo je krôčik od ich vytvorenia, potom by boli predchádzajúce mesiace, v ktorých vláda USA síce hrozila vojnou, ale nezačala ju, trestuhodným činom. Ak máme ešte čas, potom je rýchle zavedenie kontroly zbraní v Iraku bezpochyby správnym cieľom – treba ho v každom prípade uprednostniť pred preventívnym vojenským úderom, ktorý vo Washingtone mnohí horlivo podporujú. Pred niekoľkými mesiacmi sa prezident Bush zastával nevyhnutnosti vykonania „predbiehajúceho vojenského zásahu“( preemptive war) proti Iraku. Ale nedostatok dôkazov, ktoré by hovorili o bezprostrednej použiteľnosti týchto zbraní a nielen o ich existencii, nezodpovedá významu „predbiehajúcej vojny“, ktorou hrozí prezident Bush. Nik neočakáva, že Iračania zaútočia zajtra. V tomto zmysle neexistuje nič, pred čím by sa bolo treba (predbiehajúc chod udalostí) vojensky chrániť. Vojna, o ktorej sa diskutuje, znamená prevenciu, nie však predbiehanie, na základe ktorého sa odvracia hrozba nebezpečenstva vo vzdialenej budúcnosti. Tradičný argument pre preventívnu vojnu je veľmi starý. V klasickej podobe súvisí s problémom rovnováhy síl. „Momentálne,“ povie predseda vlády štátu X, „ je rovnováha stabilná. Každá z konkurujúcich si strán je presvedčená, že jej útočná sila stačí na odstrašenie protivníka. Štát Y, náš tradičný rival na druhej strane rieky, sa však priveľmi horlivo zaoberá vývojom nových zbraní. Dokonca pripravuje masovú mobilizáciu. Ak by sme sa tomuto vývoju iba nečinne prizerali, rovnováha by sa zmenila v náš neprospech a naša odstrašovacia schopnosť by stratila na sile. Jediné riešenie spočíva v bleskovom útoku, pokiaľ ho ešte môžeme podniknúť.“ Teoretici medzinárodného práva a spravodlivej vojny si však nikdy mimoriadne vysoko necenili tento argument, pretože nebezpečenstvo, voči ktorému sa obracia, nielenže leží v diaľke, ale je aj špekulatívnym nebezpečenstvom. „Vzdialené nebezpečenstvá“ sa koniec koncov dajú odvrátiť diplomaciou alebo sa im dá čeliť vyzbrojovaním na vlastnej strane. Otázka, či je vojna právom posledným východiskom alebo nie, ešte zďaleka neposkytuje dostatočný dôvod robiť z nej bezkonkurenčne najlepšie riešenie. Pravdaže, starý argument o preventívnej vojne nezohľadňoval existenciu zbraní hromadného ničenia. Ich nasadenie neposkytuje nijaký čas na debatu o možnostiach ďalšieho vládnutia. Rozdiel medzi „predbiehajúcim“ vojenským zásahom a „prevenciou“ sa zmenšil, takže medzi nimi existuje sotva badateľný strategický (a preto aj morálny) rozdiel. Útok Izraela na iracký atómový reaktor v roku 1981 sa niekedy uvádza ako príklad spravodlivého preventívneho útoku, ktorý mal zároveň predbiehajúci charakter. Aj keď bezprostredné nebezpečenstvo zo strany Iraku nehrozilo, okamžitý vojenský zásah bol jedinou primeranou akciou v danej situácii. Ak by bol totiž reaktor aktivizovaný, útok by ohrozil tisícky civilistov. Išlo teda o otázku „teraz alebo nikdy“ – jednotlivý útok mohol byť účinný iba v danej chvíli, nie však neskôr. Potom by mohla získaniu atómových zbraní v Iraku zabrániť už iba regulárna vojna. Slabosť európskych partnerov využíva Husajn Aj keď pripustíme, že tento argument v prospech preventívnej vojny v roku 1981 bol správny, zďaleka neplatí pre USA v roku 2002. Irak sa v danom čase nachádzal vo formálnom stave vojny s Izraelom a jeho nepriateľstvo viditeľne a bezprostredne ohrozovalo Izrael. Aj dnešné prejavy Saddáma Husajna vedú k záveru, že Izrael môže mať dôvod na preventívny úder na iracké ciele. Časť ostatných susedov Iraku má na to tiež pádne argumenty. Prinajmenšom sú konfrontovaní s reálnym ohrozením. Domnievam sa, že USA tento dôvod nemajú. Ani vtedy, ak pripustíme, že zastupujú záujmy svojich susedov – ktorí nás na to neoprávnili a ktorých občania by boli zásadne ohrození našou vojnou. Príklad „teraz alebo nikdy“ posilňuje argument pre kontrolu zbraní v Iraku. Prví inšpektori OSN presadili zničenie tých zariadení, ktorých bombardovanie by bolo priveľmi nebezpečné. Ešte je čas, aby sa o to znova pokúsili. Americká vláda sa opiera, pokiaľ viem, o dve zásadné úvahy: Po prvé, inšpektori nikdy nedorazia späť do Iraku. Alebo tam nikdy nebudú môcť efektívne pracovať, ak by tam predsa len mali byť. Pretože efektívnosť ich práce predpokladá pripravenosť viesť boj za tento cieľ – a nik v OSN alebo v Európe nie je na to seriózne pripravený. Inšpektori znamenajú zdržanie a zdržanie je nebezpečné. Je lepšie zaútočiť teraz. Ale „teraz“ je veľmi voľný pojem. Aj medzi členmi Bushovej vlády možno nájsť takých, ktorí v „zdržaní sa“ nevidia veľké nebezpečenstvo. Podľa toho by mohli inšpektori eventuálne – v pravom zmysle slova „teraz“ začať pracovať, ak by existovala vôľa poslať ich tam. Po druhé, ak by aj inšpektori dosiahli určité výsledky, zvrhnúť režim Saddáma Husajna by sa im nikdy nepodarilo, aj keď by ich prítomnosť a práca mohla tento režim značne oslabiť. Zmena režimu sa ako legitimizujúci dôvod vedenia vojny rozhodne nedá akceptovať. Prechádzajúce prípady v tomto zmysle nepovzbudzujú: Guatemala, Dominikánska republika, Čile, Maďarsko a Československo si dnes neradi spomínajú na zlé časy, keď patrili k „sféram vplyvu“ počas studenej vojny. Zmena režimu môže byť niekedy dôsledkom vedenia spravodlivej vojny – ak porazenými boli podobné morálne monštrá ako nacisti. Aj humanitárne intervencie na zabránenie napríklad etnických čistiek a masakrov môžu legitímne viesť k zosadeniu vládnuceho režimu. No teraz, keď pre Kurdov zriadili na severe zvláštnu zónu bezpečnosti, neexistuje nijaký naliehavý dôvod na humanitárnu intervenciu. Bagdadský režim je nanajvýš represívny a morálne odpudivý, ale nepácha masové vraždy a ani nerobí etnické čistky. Všade vo svete existujú podobne zlé režimy. Jediný naliehavý dôvod, prečo cieliť na Husajnov režim, je presvedčenie, že sa nikdy nevzdá pokusov o výrobu zbraní hromadného ničenia. Ale ani tento dôvod nie je sám osebe dostatočne jasný: je pravdepodobné, že Saddám by sa predbežne vzdal svojho úmyslu v konfrontácii s medzinárodným spoločenstvom, ktoré by sa zaviazalo vynútiť si kontrolu zbraní v Iraku aj vojenskou cestou a malo by k dispozícii dostatok prostriedkov. A táto poslušnosť by vydržala zrejme tak dlho, ako dodržiavanie prijatého záväzku spoločenstva. Mnohé iné režimy, aj demokratické ako v Indii, sa pokúšajú o vývoj podobných zbraní alebo ich už vyvinuli. Ako si môžeme byť istí, že budúci iracký prezident nebude pokračovať v Saddámovom projekte? Ak nám záleží na bezpečnosti susedov Iraku, potom zbrojná inšpekcia predstavuje spoľahlivejšie riešenie než zmena režimu. Dnes treba pokúsiť obnoviť podmienky zo začiatku 90. rokov, ktoré umožnili viesť spravodlivú vojnu. Musíme to urobiť preto, aby sme zabránili vojne, ktorú si želajú mnohí z Bushovej administratívy. Ak sa dnes Európania usilujú o spochybnenie unilaterálnosti USA, potom by sa museli už mesiace zasadzovať o znovuobnovenie týchto podmienok. Nijaká vláda v Bagdade by si netrúfla postaviť sa proti európskemu ultimátu, ak by za ním stáli všetky krajiny, vrátane Franzúska a Ruska, ktoré Irak protežujú, a ak by ultimátum obsahovalo ekonomické a militaristické dôsledky v prípade jeho nedodržania. Prečo to Európania doposiaľ neurobili? Bush hovoril o „ťažkej a rozhodujúcej chvíli“ pre OSN, ale v skutočnosti sú to Európania, ktorí sú podrobení ťažkej skúške. Doteraz svedčí všetko o tom, že stratili akýkoľvek cit pre svoju úlohu ako samostatného a zodpovedne konajúceho aktéra svetového spoločenstva. Spolkový kancelár Schröder v jednom interview pre New York Times prekvapujúco vyhlásil: „Hrozba vojnou zo strany americkej vlády USA blokuje každé úsilie o znovuprijatie inšpektorov.“ Obávam sa, že opak je pravda. Bez tejto hrozby by nijaké úsilie neexistovalo. Na základe presvedčenia, že Francúzsko, Rusko a iné európske štáty (s výnimkou Británie) tendujú k falošnému uspokojeniu sa, USA neurobili nijaký pokus o znovuvytvorenie systému kontroly zbraní. Práve to sme však mali urobiť. USA a Európa mohli určite spoločne presadiť požadovaný systém tak, aby si inšpektori mohli voľne vyberať miesto a čas svojho pôsobenia. To je jedna možnosť, ako sa vyhnúť bezprostrednej vojne s Irakom alebo ju presunúť na neskôr. Inšpektori by mali začať so svojou prácou, ale my by sme nesmeli zopakovať chybu zo začiatku deväťdesiatych rokov: Museli by od nás viditeľne dostať oporu prostredníctvom značnej vojenskej sily. Vojna nie je správnym ani najlepším riešením. Jediný ozajstný argument pre vojnu predstavuje viac-menej skutočnosť, že neexistuje nijaké záväzne rozhodnutie medzinárodného spoločenstva o mimovojnových opatreniach, ktoré sa však nezaobídu bez hrozby vojnou. Teraz sa už môžeme zaoberať najťažšou politickou otázkou: Čo by sa malo urobiť, ak sa neurobí to, čo treba nevyhnutne urobiť? Neodpovedajme na ňu unáhlene. Ak nerozhodnosť a taktické lavírovanie nebudú brať konca, napríklad, keď hrozba vojenským zásahom nebude dôveryhodná alebo keď naši spojenci nepreukážu dostatok rozhodnosti konať - ak by sa to malo naozaj stať, bude väčšina z nás aj za cenu vnútorného protirečenia napokon podporovať vojnu, ktorú chce Bushovo vedenie uskutočniť za každú cenu. Momentálne doliehajú iné veci, a je ešte čas ich vykonať. Vojna proti Iraku nie je ani spravodlivá, ani nevyhnutná.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984