Deficit vo vnímaní

Po páde komunizmu a poznaní pravdy o zločinoch spáchaných v jeho mene sa oprávnene hovorilo o „deficite vo vnímaní“, ako sa označovala rozšírená tendencia k ich zľahčovaniu v porovnaní so zločinmi fašizmu. Postkomunistické krajiny sa úporne usilujú nadviazať na násilne prerušenú kontinuitu svojich dejín a obracajú sa za vzormi do minulosti. Neraz sa pritom objavujú pokusy o rehabilitáciu politických prúdov a osobností spojených s fašistickým totalitarizmom alebo s medzivojnovými autoritatívnymi diktatúrami. Je však veľmi nebezpečné, ak sa demokraticky zmýšľajúci občania nedokážu postaviť proti podobným pokusom, inšpirovaným marginálnymi politickými silami, alebo im dokonca ustupujú. Vytriezvenie zo lží komunizmu, ktoré priniesli nespočetné množstvo tragédií, však nemôže byť zámienkou na vytváranie nových mystifikácií. Práve to mali na mysli piati slovenskí historici, Jozef Jablonický, Ivan Kamenec, Dušan Kováč, Ernest Nižňanský a Katarína Zavacká, zaoberajúci sa obdobím vojnového slovenského štátu, keď vo svojom stanovisku protestovali proti rozhodnutiu prezidenta SR Rudolfa Schustera udeliť Pribinov kríž I. triedy Jozefovi A. Mikušovi za jeho zásluhy v boji Slovákov za štátnu samostatnosť. Mikuš pôsobil ako vysoký úradník štátu, ktorý bol spojencom nacistického Nemecka. Ľudácky režim potláčal práva a slobody občanov od samotného začiatku svojej existencie v roku 1938. Jeho obeťami boli v prvom rade desaťtisíce slovenských Židov, ale aj inak zmýšľajúci Slováci a príslušníci národnostných menšín. Svojou rétorikou, no i ústavou, zákonmi a politickým systémom sa otvorene hlásil k fašizmu. Súčasné Slovensko nie je a ani sa nemôže stať dedičom takéhoto štátu. Je právnym i duchovným dedičom demokratického Československa, bojujúceho na strane protihitlerovskej koalície. Mikuš sa vo svojich vystúpeniach nikdy od ľudáckeho režimu nedištancoval a neodsúdil politiku jeho najvyšších predstaviteľov vrátane prezidenta Jozefa Tisa. „Postoj Jozefa A. Mikuša k samostatnosti Slovenska nevyplýval z presadzovania a obhajovania demokratických princípov, ale z obhajovania vojnového slovenského štátu vrátane jeho politického režimu,“ uvádza sa vo vyhlásení. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský, ktorý Mikuša na vyznamenanie navrhol, obvinenia skupiny historikov nepopiera, tvrdí však, že by rovnako musel protestovať proti udeľovaniu štátnych vyznamenaní bývalým členom komunistickej strany alebo bývalým funkcionárom komunistického režimu. Mnohí bývalí komunisti, ku ktorým sa demokratické Slovensko môže bez hanby prihlásiť, sa však po spoznaní svojho omylu zapojili do zápasu proti totalitnému režimu a mali významný podiel na jeho páde. Na rozdiel od predstaviteľov neoľudáctva sa dokázali zriecť falošných modiel a podstúpiť pokánie za svoje činy. Tento fakt však Čarnogurský vo svojom antikomunizme decentne odignoroval a tak pre zmenu preukázal svoj vlastný deficit vo vnímaní.