O slovenskom socialistickom a sociálno-demokratickom myslení (1)
Táto úvaha vznikla nad knižkou Anthony Giddensa Tretia cesta: Obnova sociálnej demokracie (Mladá fronta, Praha 2001). Upozornil ma na ňu minister práce a sociálnych vecí Peter Magvaši a ja by som na ňu chcela upozorniť čitateľov SLOVA. Vzhľadom na jej rozsah ju bolo treba rozdeliť do viacerých častí a uverejňovať postupne.
Diskusia o socializme a sociálnej demokracii na Slovensku je, žiaľ, sporadická a zúčastňuje sa na nej úzky a zužujúci sa okruh ľavicových intelektuálov. Odráža to situáciu v politických stranách (SDĽ, SDSS), ktoré sú prinajmenšom formálne nositeľmi socialistických a sociálno-demokratických hodnôt. Napriek tomu, že obidve sú vládnymi stranami, ich reálna váha vo formovaní spoločenského vedomia je nízka. Oba subjekty sú v hlbokej ideovej, hodnotovej a intelektuálnej kríze, za ktorú nesie svoj podiel ich súčasné, resp. nedávne vedenie. Jej odrazom je oportunistická praktická politika, známa formulka: "SDĽ lavíruje", ale nielen to.
Bez vykryštalizovanej pravice
Navyše, slovenská spoločnosť nemá skúsenosť s jednoznačne vykryštalizovanou pravicovou vládou, ktorá by formulovala svoje ideové základy. Je to dané tým, že vlády Vladimíra Mečiara v praxi realizovali ultrapravicovú politiku, výsledkom ktorej je klasický kapitalizmus bez regulačných mechanizmov, ktoré by zmierňovali jeho negatívne dôsledky (sociálne nerovnosti, korupciu, prerastanie zločinu do hospodárstva a štátnej správy), ale ich rétorika bola pseudosociálna, resp. preudosocialistická. V tomto smere je povestný výrok Sergeja Kozlíka o tom, že aj v USA je, resp. sa buduje socializmus.
Druhou príčinou je to, že koaličná vláda od roku 1998 je vládou, v ktorej má prevahu pravica. Jej vyhranené neoliberálne krídlo reprezentujú bývalí nominanti DS v parlamente i vo vládnom kabinete. Rozdiel medzi bývalými poslancami DS a Ivanom Miklošom nie je iba v miere fundamentalizmu, ale i v inom pomere k ideovým hodnotám a k moci. Avšak SDĽ zohráva vo vládnej koalícii silnú korigujúcu úlohou ľavice.
Objednávka na diskusiu o sociálnom demokratizme a o socializme spravidla vzniká ako reakcia na negatívnu skúsenosť dlhoročného vládnutia pravice a pravicovej ideológie (napr. vo Veľkej Británii vznikla Nová Labour Party), alebo ako hľadanie východísk vládnucej socialistickej, resp. sociálno-demokratickej strany, ktorá narazila na bariéry vznikom nových objektívnych skutočností, akými sú internacionalizácia, resp. globalizácia (škandinávske sociálnodemokratické strany a nemecká SPD).
Odmietanie väčšinou inteligencie
Treťou príčinou je neustále prežívajúce (z času na čas s umelým dýchaním, ktoré im poskytuje KDH, napr. iniciatívou Jána Čarnogurského založiť Úrad pre vyšetrovanie zločinov komunizmu) kategorické a celoplošné odmietanie praxe a idelógie tzv. reálneho socializmu, na základe ktorého sa drvivá väčšina slovenských intelektuálov, v mnohých prípadoch z oportunizmu, zaradila medzi ideológov pravice.
Nepochybne by bolo potrebné pokúsiť sa analyzovať z historického pohľadu uplynulé desaťročie ideového vývoja ľavice v SR. Ide o širšiu krivdu, ktorá sa pácha, resp. ktorú dovoľujeme, aby sa páchala. Interpretácia slovenskej skutočnosti po roku 1989 sa robí takmer výlučne z pravicových pozícií. V publikáciách autorských kolektívov o Slovensku, ktoré vychádzali niekoľko rokov po sebe s podtitulom Súhrnná správa o stave spoločnosti a trendoch za príslušný rok a financovali ich nadácie či rozličné inštitúcie, napr. Open Society Institute, sa podiel ľavice na vytváraní politických, sociálnych i ekonomických základov poprevratového Slovenska obmedzuje na niekoľko centimetrov štvorcových. Pravicoví intelektuáli formujú vedomie spoločnosti prostredníctvom úspešného vydavateľstva Kalligram, edície Domino, niektorých vydavateľských činností IVO a občianskych združení s pravicovým zameraním ako i printových médií (Domino fórum, SME). Tieto predstavujú takmer jedinú pramennú literatúru, z ktorej bude historiografia v budúcnosti čerpať. Každý, komu záleží na pravde, musí byť z tohto jednostranne deformovaného obrazu skutočnosti prinajmenšom znepokojený.
Premrhané možnosti
Zdá sa mi, že sa premrhávajú možnosti, ktoré ľavici dáva týždenník SLOVO, štvrťročný almanach vedeckých úvah a umeleckých aktivít Slovo, ktorý vydáva Nadácia L. Novomeského, no nemá distribučnú sieť a rozširuje sa skoro ako samizdatová literatúra. Nevyužívajú sa dostatočne možnosti, ktoré by mohli poskytnúť sociálno-demokratické nadácie (napr. Friedricha Eberta). Niekoľko konferencií, ktoré organizovali ľavicové strany (SDĽ, SDSS), prípadne občianske združenia (Aliancia sociálno-demokratických žien, Nadácia L. Novomeského a najnovšie Inštitút pre solidárnu spoločnosť), z ktorých v niektorých prípadoch vznikli aj zborníky, ako i sporadické pokusy iniciovať takúto diskusiu na stránkach Nového slova až do jeho zániku, sú azda jediným pokusom o hľadanie socialistických, resp. sociálno-demokratických ideových východísk po roku 1989.
Je zrejmé, že takéto úsilie je nenahraditeľné, pretože v našich pomeroch ľavica nemôže jednoducho prevziať hotové recepty sesterských strán. Je to dané historickou medzerou založenou rozličnou úrovňou sociálno-ekonomického rozvoja a tomu zodpovedajúcimi rozdielmi v sociálnej štruktúre. Nadväzujúc na Giddensa, ktorý cituje politológa Ronalda Ingleharta, slovenská spoločnosť sa nenachádza ešte v etape "posmaterializmu", v ktorej sa volič po dosiahnutí určitej úrovne blahobytu už viac zaujíma o kvalitu života ako o jeho ekonomickú stránku. Na základe toho aj napr. západoeurópske sociálnodemokratické strany kladú najväčší dôraz na ekologické otázky, na posilňovanie demokracie prostredníctvom participácie a ústavnej reformy. Je zrejmé, že slovenská ľavicová strana by s takýmto programom nemohla uspieť medzi voličmi, rovnako ako neuspela SPD so Základným programom z roku 1989 v tzv. nových krajinách NSR v prvých voľbách po zjednotení Nemecka.
V nových podmienkach
Avšak ani ideové vybavenie klasickej sociálnej demokracie (podľa Giddensa je charakterizovaná znakmi: všadeprítomná účasť štátu a jeho prevaha nad občianskou spoločnosťou, kolektivizmus, keynesiánske riadenie dopytu, korporativizmus, obmedzená úloha trhu, plná zamestnanosť, silné rovnostárstvo, sociálny štát, ktorý chráni človeka od kolísky po hrob, nízke ekologické vedomie atď.), nie je pre slovenskú ľavicu už dostatočným. Akokoľvek by sme sa chceli tomu brániť, sme konfrontovaní s inými objektívnymi sociálno-ekonomickými tendenciami, ako bola klasická sociálna demokracia. Aj keď oneskorene - o to však dynamickejšie - musíme reagovať na globalizáciu - našou reakciou sú integračné zámery do európskych a euroatlantických štruktúr, na hlavné faktory rastu, ako sú e-economy (na nej bola založená hospodárska dynamika USA v 90. rokoch; knowledge-economy, na ktorej chce založiť rast západná Európa a pod.
Transformácia z centrálne-plánovaného na trhové hospodárstvo si sama osebe vyžiadala zrušiť monopol štátneho vlastníctva, výrazne redukovať funkcie štátu a sústrediť pozornosť na rozvoj trhu a jeho inštitúcií. Bolo treba prekonať myšlienku rovnostárstva, ktoré preukázalo svoju neefektívnosť počas reálneho socializmu, a hľadať iné prijateľné riešenie. Postaviť ho na individuálnej zodpovednosti a zároveň na vytváraní podmienok rovnakých príležitostí (obidve sú v rozpore s tradičnými sociálnodemokratickými hodnotami) a popri tom na myšlienke sociálnej solidarity a spravodlivosti zahrňujúcej kritiku nadmerných sociálnych rozdielov v spoločnosti. Preto sa ľavica napr. nemôže vzdať ani tradičných prerozdeľovacích mechanizmov prostredníctvom daní, ako sú progresívne zdaňovanie, daň z dedičstva, daň z majetku a pod.
V nových podmienkach musí však ľavica prehodnotiť tradičné smerovanie prerozdeľovaných prostriedkov. Ak sa pracovná sila v súčasnej etape hospodárskeho rozvoja založenej na informáciách a vedomostiach transformuje na ľudský kapitál, čo umožňuje úplne novým spôsobom prekonať tradičné protirečenie medzi prácou a kapitálom a to inak, ako to navrhoval K. Marx, potom je povinnosťou slovenskej modernej ľavice, ako prostriedok presadzovania ľavicových hodnôt v súčasnosti, podporovať také rozdelenie verejných zdrojov, ktoré umožnia dosahovať čo najväčšie zhodnotenie ľudského kapitálu (vzdelanie, informatizácia, veda, infraštruktúra umožňujúca rozvoj tzv. new economy). To však napr. znamená obmedziť dotácie smerujúce do tradičných odvetví, ktoré stará ľavica zatiaľ uprednostňuje a racionálne investovať do "odvetví človeka".
Širšie zásahy do sociálnej pomoci
Ani slovenská spoločnosť sa nevymyká - i keď s určitým oneskorením - demografickým trendom, ktoré si nevyhnutne budú žiadať reformovať jeden prvok sociálneho štátu - dôchodkové poistenie. Nákladnosť sociálneho štátu si vyžiada širšie zásahy do poskytovania sociálnej pomoci, sociálneho zabezpečenia atď. Ľavica musí vsadiť na flexibilitu trhu práce (zatiaľ sa to odráža v jej politike nedostatočne), zamerať sa pri napĺňaní zámerov znižovania nezamestnanosti na politiku ponuky práce, a nie iba na tradičné zvyšovanie dopytu po práci politikou podpory dopytu.
V nepochopení týchto objektívnych požiadaviek tradičnou ľavicou dochádza k sporu medzi tradičnou a modernou ľavicou, ktorý má okrem skrytej ideovej podoby i viditeľnejšiu politickú rovinu. Ak má však naša ľavica odpovedať na výzvy súčasnosti, a tak naozaj pomôcť presadzovať záujmy svojho voliča, bez modernizácie svojho vedomia odsúdi samu seba na perifériu histórie a vyprázdni priestor pre ultraliberálne riešenie.
"Novej", resp. modernej slovenskej ľavici musí byť zrejmé, že efekty politiky založené na takomto chápaní skutočnosti sa dostavujú s určitým časovým oneskorením, a preto riskujú čiastkové okamžité straty. To ju však nesmie odradiť. Inak totiž v úsilí nestratiť ihneď niečo môže stratiť na dlhé roky všetko.
Autorka je ministerka financií SR
Pokračovanie v ďalšom čísle
