Veľa záujmov a málo ochoty pomôcť
Ak by som mal v skratke charakterizovať, čo sprevádzalo STV v uplynulom volebnom období okrem nedokonalej legislatívy a nedoriešeného spôsobu financovania, spomenul by som dva pojmy: účelovosť a záujmy. Prevažnú väčšinu rozhodnutí parlamentu, vlády a najmä ministerstva kultúry tvorili vopred premyslené účelové kroky na jedno použitie. Za nimi sa skrývali záujmy. Politické, ekonomické, ale často aj osobné.
Už samotná Rada STV vznikla účelovo – urýchlenou novelou zákona, aby sa dala naraz vymeniť celá predchádzajúca rada spojená s vtedajším vedením STV a jeho propagandistickými úderkami. Bol to bezpochyby nevyhnutný krok, ak sa táto verejnoprávna ustanovizeň mala zbaviť neslávnej povesti prevodovej páky Mečiarovej politiky. Na porušovanie elementárnych zásad objektívneho spravodajstva poukazovali formou jasných faktov najmä prieskumy Memo98. Ako som v tom čase napísal v jednom komentári, spravodajstvo v socialistickej televízii bolo v porovnaní s Kubišovou televíziou čestnou hrou s divákom, lebo každý vedel, že počuje oficiálne stanoviská vedenia KSČ. Zákernosť STV pod patronátom HZDS bola v tom, že svoju straníckosť zahaľovala do čipkovanej košieľky verejnoprávnej inštitúcie.
Kubišove nášľapné míny
Zmeniť tento stav nebolo jednoduché. Preto po novele televízneho zákona nasledovali rovnako účelové zmeny štatútu a organizačného poriadku Rady STV. Tak, aby bolo vôbec možné odvolať vtedajšieho riaditeľa Igora Kubiša. Verejnoprávna televízia totiž aj po voľbách pokračovala v očividnej manipulácii divákov, takže spomínané Memo98 muselo v októbri konštatovať, že ,,STV si ešte stále neplní svoju povinnosť poskytovať občanom SR presné a vyvážené informácie“. Napriek úsiliu urýchliť proces výmeny a zvoliť čo najskôr nové vedenie, stihol starý riaditeľ pripraviť svojmu nástupcovi niekoľko nášľapných mín, na ktoré STV dopláca doteraz. Za všetky by som spomenul aspoň nevypovedateľnú zmluvu o reklame a zmluvu o prenájme vysielacieho času pre Milana Sedláčka.
Zmluvu s IP uzatvoril Igor Kubiš 28. októbra 1998, teda necelé dva týždne pred svojím odvolaním. Táto zmluva previedla 50 percent akcií vo vlastníctve STV na spoločnosť IP za smiešnu sumu 650 tisíc korún, aj keď predpokladaná reálna hodnota akcií sa odhadovala na 25 miliónov korún. Zároveň uzavrel s IP zmluvu o spolupráci do konca roka 2003, ktorá sa nedala predčasne vypovedať. Zmluva negarantovala STV nijaké príjmy za reklamu, keďže odpredaním 50-percentného podielu sa vzdala i formálne možnosti ovplyvňovať spoločnosť IP v prospech záujmov Slovenskej televízie.
Rovnako čudná bola aj zmluva s Milanom Sedláčkom. STV mu ,,darovala“ päť hodín atraktívneho vysielacieho času denne na druhom programe. Za nedodržanie tejto zmluvy hrozila televízii vysoká pokuta.
Jedenásty po Hlinickom
Pokiaľ ide o Milana Materáka, jedenásteho ústredného riaditeľa STV po novembri 1989, patrí sa uviesť, že bol nominantom širokospektrálneho SDK a ostatné koaličné strany si tento návrh osvojili. Pravdepodobne samotný fakt, ako ľahko prešiel schvaľovaním na straníckych sekretariátoch, vyvolal v zoskupení SDK úvahy, či je to najvhodnejší kandidát. Preto na poslednú chvíľu začala časť predstaviteľov strán SDK uvažovať o ďalšom kandidátovi, ale rozbehnutý valec sa už nedal zastaviť. (Táto nejednotnosť v najsilnejšej zložke vládnej koalície sa potom prejavila ešte veľakrát a značne ovplyvnila chod rady.) Materák dostal z deviatich možných hlasov sedem, z toho jeden od zástupcu opozície. Jeden člen rady za SDK teda do poslednej chvíle presadzoval iného uchádzača na post šéfa STV.
Ťažko určiť, kedy nastal zlom v prístupe k STV, ale postupne som nadobúdal dojem, že časť vládnej koalície nemá záujem o riešenie nahromadených problémov tejto verejnoprávnej inštitúcie. Aspoň nie dovtedy, kým na post riaditeľa nedosadí svojho ďalšieho kandidáta. Predchádzali tomu prvé spory vo vedení STV medzi skupinou nového riaditeľa a zástupcami vo vedení za Úniu slovenských televíznych tvorcov, ktorých predstavoval Martin Šmatlák. Narastali spory aj v trojuholníku vedenie STV, Výbor NR SR pre kultúru a médiá a Ministerstvo kultúry SR.
V prvých mesiacoch po nástupe novej rady, nového vedenia a nevyhnutného chaosu sprevádzajúceho všetky radikálne zmeny, prejavilo sa aj svojské chápanie pojmu verejnoprávnosť. STV dostala opakovane pokutu za reláciu Čierna skrinka, v ktorej autori sledovali okrem komerčného záujmu aj vyhranené politické postoje. Tvorcovia relácie nedokázali pochopiť, že ak dostalo vo verejnoprávnej televízii takýto priestor rádio Twist, tak potom by ho mala dostať aj stanica priaznivo naklonená Mečiarovi.
Boj o spravodajstvo
Krátko po voľbách v roku 1998 sa v redakcii televízneho spravodajstva udomácnila skupina redaktorov, z ktorých príspevkov sa už pri jednoduchej analýze dalo určiť, za ktorú politickú stranu alebo hnutie kopú, ktorého politika sa patrí kritizovať a ktorý je nedotknuteľný. Tendencia politických strán mať v spravodajstve aspoň jedného svojho človeka bola v tom čase očividná. O identifikáciu jednej takejto skupiny sa paradoxne postarala istá kandidátka na post ústredného riaditeľa STV, keď v predloženej koncepcii uviedla mená novinárov, ktorí by mali pod jej vedením robiť televízne spravodajstvo. Neskôr sa ukázalo, že ak sa vyskytli v spravodajstve problémy s objektívnosťou, väčšinou bol za tým niekto z tejto skupiny.
Aj mnohé publicistické relácie moderovali zásadne predstavitelia jedného politického názoru a vtláčali im svoju pečať. Tendencia využiť toto médium sa prejavila aj porušením predvolebného moratória premiérom Dzurindom, za čo dostala televízia miliónovú pokutu. Úsilie dať spravodajstvu určité politické zafarbenie bolo naozaj silné, vedenie STV a spravodajstva nie vždy dokázalo odolať takýmto tlakom. Preto nebola náhoda, že výbor Kongresu USA vo výročnej správe za rok 1999 konštatoval: ,,Niektorí novinári uviedli, že isté osoby blízke vláde vyvíjajú nátlak na štátom vlastnenú Slovenskú televíziu, aby podávala vládne aktivity pozitívnejšie.“ Skrátka v prvých mesiacoch hrozilo, že po Kubišových Fašírkach sa tu objaví opačný extrém, keď priestor na obrazovke budú mať vyslovene iba názory blízke záujmom jednej pravicovej skupiny. To nemohla dopustiť nijaká rada, ak si chcela zachovať povesť nezávislosti a STV postavenie verejnoprávnosti.
Odvolanie a odvolávanie
Zmes týchto protirečení a sťaženie možností ovládnuť STV viedli pravdepodobne k tomu, že v niektorých politických kruhoch dospeli k rozhodnutiu o nevyhnutnosti personálnych výmen ešte predtým, ako nastanú dlho očakávané opatrenia vo forme nového zákona a finančnej injektáže televízie. Zápal vymeniť vedenie STV bol v roku 1999 taký veľký, že jeden člen rady, keď mu predpoludním neprešiel prvý návrh na odvolanie ústredného riaditeľa, podal v ten istý deň popoludní ten istý návrh ešte raz. Neskôr už nebol záujem ani tak o odvolanie riaditeľa, skôr o jeho odvolávanie, o vytváranie určitej psychózy medzi zamestnancami. Každý takýto vhodne medializovaný návrh mal na chod STV príslušný efekt v podobe nárastu chaosu a uštipačných poznámok adresovaných náročnejším redaktorom: ,,Čo tu rozkazujete, o chvíľu tu aj tak nebudete!“
A keďže finančné a legislatívne zmeny nenastali, televízia chradla naďalej. Príspevok od vlády na chod STV sa znižoval, spomínaná zmluva s IP podpísaná na poslednú chvíľu prispela k tomu, že televízia dostala za reklamu menej ako predtým. Monopolné postavenie Slovenských telekomunikácií znamenalo výrazné zvyšovanie poplatkov za šírenie signálu, ale vládny príspevok pre STV to nezohľadnil. Parlament síce prijal novelu zákona o koncesionárskych poplatkoch, ale jej výsledkom bolo 540 tisíc oslobodených osôb, čím televízia prichádzala ročne o 486 miliónov korún. Situáciu sťažili aj niektoré čisto byrokratické opatrenia, ako zmena platcu DPH, čím STV okamžite nabehla ,,sekera“ 58 miliónov korún.
Mýtus o spolitizovaní rady
Niektoré médiá šírili mýtus, že STV možno zachrániť, keď členovia rady nebudú nominovaní politickými stranami, ale rozličnými spolkami, cirkevnými a profesijnými organizáciami. Niektorí členovia rady sa toho ujali a tvrdili, že oni sú už vlastne dávno tí správni nezávislí. Na základe dlhodobejšieho kontaktu s týmito členmi rady môžem vyhlásiť, že zakaždým, keď na zasadaniach dochádzalo k sporom, ich stanovisko bolo blízke alebo zhodné so stanoviskami politickej strany, ktorá ich nominovala. Všetky úvahy obchádzali fakt, že cieľom kreovania rady nie je dosiahnuť pluralitu v zastupovaní politických strán, ale zabezpečiť pluralitu názorov. Mohlo by sa stať, že rada zložená z ,,profesionálov“ bude nakoniec názorovo jednofarebná, lebo všetci budú zaujímať rovnaký postoj. Napríklad pri posudzovaní sťažnosti, či STV poskytuje občanovi naozaj presné a vyvážené informácie.
Tendencia ,,odpolitizovať“ radu prostredníctvom profesijných organizácií, rozličných spolkov a združení by navyše popri politickom rozmere vplyvu obohatila STV o ekonomický a personálny lobing. Aj v uplynulom období musela rada čeliť mnohým pokusom rozličných záujmových skupín zaloviť v mútnych vodách televízie. (Aj keď sa na prvý pohľad zdá, že tento rybník je už vychytaný.) Nedokonalosť zákona o STV totiž automaticky zakladá možný stret záujmov, lebo umožňuje nomináciu takých profesií, ako napríklad režisér, scenárista, herec. Ako bude vedenie STV pristupovať k takémuto ,,profesionálovi“? Neovplyvní jeho členstvo v rade možnosti ovplyvniť rozpočet televíznej relácie, na ktorej takýto profesionál participuje?
Aktivity rozličných mimovládnych organizácií boli niekedy kuriózne. Istý člen rady si raz prizval na pomoc zástupcov mediálnej skupiny tretieho sektora, aby predložili svoje predstavy, ako by mala fungovať verejnoprávna televízia. Keďže hneď na začiatku diskusie tvrdili, že zastupujú občanov, opýtal som sa ich, ako prišli k tomuto povereniu. Oceňujem ich úprimnosť. Uviedli, že traja platení pracovníci rozličných mediálnych inštitútov sa raz zišli a ustanovili sa za mediálnu skupinu.
Ešte zaujímavejšie bolo, keď na nasledujúcom zasadaní rady predložil predstavy tejto mediálnej skupiny zastupujúcej občanov štátny zamestnanec Martin Šmatlák. Na dokreslenie celej čudnej situácie treba dodať, že doc. Šmatlák bol v apríli 2000 pre spory s vedením ,,odídený“ z STV, stal sa poradcom ministra kultúry a neskôr aj šéfom skupiny, ktorá mala posúdiť rozvojový projekt predložený M. Materákom. Samozrejme, že Šmatlákova skupina Materákov projekt zmietla zo stola. Krátko nato ponúka ten istý štátny úradník iný rozvojový projekt v mene mediálnej skupiny tretieho sektora. Pekný príklad objektívnosti a nezaujatosti.
Účelovosť do konca
Z dielne ministerstva kultúry pochádzal aj nepodarený návrh zákona o STV, ktorý parlament v októbri 2001 odmietol s tým, že nezabezpečoval podmienky na riadne fungovanie verejnoprávneho charakteru televízie. Treba dodať, že oficiálne stanovisko Výboru NR SR pre kultúru a médiá bolo príkladom klasického politického eufemizmu, lebo v skutočnosti chýbali návrhu zákona aj tie najelementárnejšie pravidlá fungovania STV. Zákon bol zároveň príkladom účelovosti, lebo by sa musel zrušiť okamžite potom, čo splní svoje poslanie – hneď po prijatí zákona sa mala zvoliť nová rada a mal sa vymeniť ústredný riaditeľ. O účelovosti svedčí aj fakt, že podľa jednej verzie tohto návrhu zákona by sa členmi rady nemohli stať novinári, keďže pracovníci médií sa predtým často stali prekážkou pri presadzovaní politických a skupinových záujmov. Podľa zákona by sa Rada STV stala doslova všemocnou, lebo by rozhodovala aj o tých skutočnostiach, ktoré dovtedy patrili do právomoci ústredného riaditeľa, ale ten by naďalej niesol osobnú zodpovednosť za chod inštitúcie.
Ak prvé účelové kroky v súvislosti s chodom STV krátko po voľbách v roku 1998 sa javili ako nevyhnutnosť v záujme jej odpolitizovania, účelovosť v ďalšej etape znamenala prekážku jej fungovania. Treba dodať, že s účelovými krokmi začína aj nová koalícia. Jej prvou požiadavkou voči starej rade bolo, aby predĺžila termín prihlášok výberového konania na nového ústredného riaditeľa. Dôvod bol veľmi prozaický – koaliční partneri sa nestihli dohodnúť na svojom kandidátovi. Ak rada nechcela ešte väčšmi skomplikovať situáciu a riskovať, že výber nového riaditeľa sa oddiali, neostávalo nič iné iba súhlasiť. Niektoré médiá síce chápali takýto krok ako podriadenie sa koalícii, ale v skutočnosti to bolo iba pochopenie tvrdej reality. Strečkovanie a pingpong medzi radou a parlamentom v podobe nepriechodných kandidátov by boli v rozpore s cieľom nepredlžovať provizórium v STV.
V uplynulých štyroch rokoch sa o STV popísalo veľa, väčšinou kriticky. Ak by som mal uviesť aspoň dva z mála pozitívnych výsledkov tohto obdobia, tak je to bolestivé naštartovanie reformy sprevádzané znižovaním počtu zamestnancov a predovšetkým navrátenie verejnoprávneho charakteru politickému spravodajstvu. Napokon, dokumentujú to aj výskumy Memo98 a prieskumy verejnej mienky. Treba dodať, že toto pozitívum sa nedosiahlo ani tak zásluhou vtedajšej vládnej koalície, ale napriek jej existencii a napriek jej pokusom aspoň ovplyvňovať charakter televízie, keď už ju nemohla úplne ovládnuť.
