Sociálna (predvolebná) tvár SDKÚ-DS
„Sociálny štát bol na Slovensku vytvorený ešte pred nástupom Roberta Fica do premiérskeho kresla a funguje naďalej, ale s vážnymi zmenami do mínusových hodnôt,“ vyhlásila nedávno podpredsedníčka SDKÚ-DS Iveta Radičová, ktorá sa zároveň stala aj vedúcou Tímu pre dôstojný život. SDKÚ-DS ukazuje pred voľbami sociálnu tvár, ktorú však v čase jej vládnutia vidieť nebolo.
„Dôstojný život je téma, ktorá vládne týmto storočím a znamená viac než len zachovanie minimálnych podmienok na prežitie,“ uviedla Radičová. V rámci tejto problematiky sa podľa nej chce jej strana venovať sociálnym službám, zamestnanosti, rodinnej politike, chudobe, podpore mladých rodín a strednej triedy i zdravotníctvu.
Kritika Smeru nepomáha
Otvorenie ciest k dôstojnému životu občanov na Slovensku, ktoré si dáva za cieľ novozaložený tím opozičnej SDKÚ-DS, zložený z expertov v oblasti sociálnych vecí a zdravotníctva, by mohol byť pozitívny počin. Samozrejme, ak vychádzame z predpokladu, že Iveta Radičová a jej kolegovia to myslia vážne a nejde iba o jeden z predvolebných ťahov.
Tejto opozičnej strane totiž sedem mesiacov pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami akoby dochádzal dych. Najnovšie prieskumy agentúry MVK naznačujú, že SDKÚ-DS by volilo iba 13,8 percenta opýtaných, pričom vo voľbách v roku 2006 jej dalo svoj hlas 18,3 percenta voličov. Podľa šéfa MVK, sociológa Pavla Haulíka, je to tak preto, že sa lídri strany príliš sústredili na kritiku vládnuceho Smeru-SD a neprichádzajú s novými témami. Navyše sa zdá, SDKÚ-DS šliape na päty nováčik na slovenskej politickej scéne, strana Sloboda a Solidarita.
To všetko spôsobuje očividnú nervozitu lídrov SDKÚ-DS, ktorí preto neváhajú vytiahnuť do boja aj zbrane ťažšieho kalibru. Sú súčasťou mediálnych hier, kamuflážou a zastieraním skutočných zámerov tohto opozičného subjektu. Vyhlásenia pravice o úsilí „zbratať sa“ so sociálnou politikou však môžu vyvolať nanajvýš úsmev na tvári. Veď to bola práve SDKÚ-DS a Mikuláš Dzurinda, ktorí za osem rokov (1998 – 2006) na čele vládneho kabinetu spôsobili mnoho nespravodlivosti, zvýhodnili úzku skupinu ľudí, radikálne obmedzili sociálne dávky, zaviedli platby v zdravotníctve, neriešili bytovú situáciu sociálne slabších rodín, atď.
Zbytočné opatrenia
Po voľbách v roku 2002 prijala Dzurindova vláda bez tripartity 22 zákonov, ktoré rušili väčšinu sociálnych opatrení schválených pred voľbami. Išlo o najväčší sociálny a volebný podvod, ktorý sa udial v sociálnej sfére za posledné roky. Vláda napríklad 25-tisíc invalidným občanom znížila alebo odobrala dôchodky. V správe o sociálnej situácii občanov v roku 2004 sa uvádza, že počet odberateľov sociálnych dávok klesol, čím sa ušetrilo 6,5 miliárd korún, ale ako upozornil bývalý minister práce a sociálnych vecí a vtedajší poslanec NR SR Vojtech Tkáč, tieto peniaze sa stratili do neznáma. Vláda M. Dzurindu na to však nijako konkrétne nereagovala.
O nesystémovosti v sociálnej sfére svedčí aj to, že v rokoch 1998 – 2006 novelizoval predošlý vládny kabinet zákon o sociálnej pomoci až 17-krát. O mnohom by mohli rozprávať aj baníci, ktorým novela zákona o sociálnom poistení z „tvorivej dielne“ bývalej ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Ivety Radičovej mala riešiť náhradu za stratu zárobku pri úraze, či chorobe z povolania. Namiesto toho nasledovalo rozčarovanie baníkov a pocit, že ich vláda podviedla. V rámci „sociálnych“ opatrení vytvoril Dzurindov kabinet zmätočný systém aj v dôchodkovom zabezpečení, takže vzniklo niekoľko kategórii dôchodcov s rozdielnymi dôchodkami.
Napokon, celkom konkrétnym dôkazom nesystémovom riešení sociálnych problémov zo strany predchádzajúcej vlády bolo, že na zníženie nezamestnanosti bez akejkoľvek analýzy trhu práce zaviedla príspevok na sťahovanie za prácou vo výške 10 000 korún. Lenže ten v rokoch 2004 – 2005 využilo iba niečo vyše 130 nezamestnaných občanov. Vládny kabinet sľuboval vytvoriť pružný trh práce, lenže novelizovaný Zákonník práce bol v rozpore s európskym právom, za čo Slovensku dokonca hrozila žaloba zo strany Európskej komisie. A takto by sme mohli pokračovať.
Pravicoví socialisti?
V konečnom dôsledku nejde len o výsledky vládnutia Mikuláša Dzurindu, ale aj o osobné postoje členov Tímu pre dôstojný život. Podpredsedníčka SDKÚ-DS Iveta Radičová, ktorá tím vedie, už mnohokrát prejavila svoje hlboké „sociálne“ cítenie. Napríklad aj vtedy, keď na margo zavedenia príspevku pri narodení prvého dieťaťa v auguste 2006 v Rádiu Expres vyhlásila, že takéto opatrenie terajšej stredoľavej vlády bude pôsobiť motivačne najmä na reprodukčné správanie Rómov. Líderke SDKÚ-DS zrejme nerobí problém spájať podozrenie z možného zneužívania finančných prostriedkov s etnickou príslušnosťou či zamieňať si chudobu s etnicitu.
Pritom podľa údajov Štatistického úradu SR žil na Slovensku v roku 2006 pod hranicou chudoby každý ôsmy občan SR, nielen väčšina Rómov. A to aj vďaka reštrikčným opatreniam predchádzajúcej vlády. Preto viac ako čudesne vyznieva, keď majú pravicoví politici odrazu až útlocitné obavy o dôstojný život občanov a prejavujú starostlivosť o ich blaho.
Že by sa SDKÚ-DS pretváralo na akúsi stranu pravicových socialistov? Skôr sa potvrdzuje stará pravda o dvojitej tvári jej predstaviteľov. Preto možno predpokladať, že tak, ako spľasla mediálna bublina po minuloročnom sociálnom balíčku SDKÚ-DS, aj terajšie diskusie a vyhlásenia tejto opozičnej strany na tému sociálneho štátu, sú len mlátením prázdnej slamy a rýchlo sa z povedomia verejnosti vytratia. Možno by nezaškodilo, keby lídri SDKÚ-DS prestali používať populistické triky. Ich „angažovanie“ okolo sociálnej sféry totiž poukazuje iba na ich bezradnosť a rozpačité tápanie v hmle.
Autor je publicista
