Koniec baníctva na Hornej Nitre?
Nie je to tak dávno, keď sa Prievidza vždy začiatkom septembra premenila na oslavujúci kotol. Baníci vyobliekaní v parádnych uniformách hrdo vykračovali ulicami mesta. Mali na to dôvod - bol predsa Deň baníkov. Bývalý režim si z týchto ľudí vytváral osobitý kult, ktorý zneužíval na propagandistické ciele. "Ja som baník, kto je viac?!" znelo vtedy hrdo. Režim im perfídne vštepil akýsi pocit nadradenosti voči ostatným. O to tvrdší bol neskôr ich stret s realitou.
Práca hlboko pod zemou je riadna drina. O tom niet pochýb. Tvrdá robota si vyžaduje poriadnych chlapov. Nenarobí sa ale aj učiteľka prednášajúca žiakom za katedrou? O čo menej uťahaná príde večer domov zelovocárka stojaca celý deň na nohách? Takéto a podobné otázky som si kládol vždy, keď som uvažoval, prečo sú práve baníci tí vyvolení. Úplne iný pohľad sa mi naskytol pri záberoch na televíznej obrazovke v osemdesiatych rokoch, kde prepustení britskí baníci demonštrovali proti radikálnemu rozhodnutiu Margaret Thatcherovej zavrieť bane vo Wallese. Po roku neustálych nepokojov sa boj baníkov v marci 1985 skončil. Ani ich lídrovi Scargillovi sa napriek masívnej finančnej podpore zo sovietskeho bloku nepodarilo odvrátiť zrušenie 20 baní. Ešte čudnejšie pôsobilo divadielko našich komunistických činiteľov, keď nezamestnaných baníkov pozývali na rekreácie do Vysokých Tatier.
Baníci so svojím zakonzervovaným myslením, odmietajúcim uznať prirodzený vývoj, akoby nedokázali pochopiť, že štát si nemôže dovoliť vyhadzovať len tak peniaze všetkých daňových poplatníkov na čosi, čo ani nepotrebuje. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa postupne začala meniť pozícia žien, predtým závislých na svojich mužoch. Vďaka flexibilite sa dokázali lepšie prispôsobiť "novej dobe". Prostredníctvom rekvalifikačných kurzov si našli omnoho ľahšie prácu, a tak sa z domácich paní stali živiteľky rodín. Napriek nie veľmi sociálnemu prístupu Thatcherovej sa podarilo Británii dostatočne včas vysporiadať s problémom, ktorý čaká prakticky každú krajinu.
Akú reformu? Po revolúcii bolo zrejmé, že čosi podobné neobíde ani nás. Ťažba uhlia, najmä hnedého, bola a je veľmi nerentabilná a štát ju musí vysoko dotovať. Okrem toho tu existuje problém ekologický. Hnedé uhlie má vysoké hodnoty obsahu síry. Pri spaľovaní sa spolu kysličníkom uhličitým dostáva do okolitého prostredia. Obraz mesačnej krajiny v Krušných horách by mal byť pre každého varovaním. Ani stav našich lesov medzi Novákmi a Žiarom nad Hronom nie je veľmi potešujúci. Medzi jednoznačné pozitíva uplynulých rokov preto možno označiť namontovanie odsírovacích zariadení v Elektrárni Nováky (ENO). Každému aspoň trochu ekologicky uvažujúcemu človeku je ale jasné, že výroba elektrickej energie v tepelných elektrárniach je z dlhodobého hľadiska neudržateľná. Čo teda robiť?
Na jednej strane stojí príroda a na druhej ohrozené pracovné miesta tisícok ľudí. Je zarážajúce, že za desať rokov žiadna vláda nevenovala väčšiu pozornosť tomuto pálčivému problému. O energetickej koncepcii Slovenskej republiky sa začína hovoriť až teraz. V tejto súvislosti sa čoraz viac spomína aj útlm baníctva. Nikto však zatiaľ nemá jasnú predstavu o náhradných programoch pre prepustených baníkov. Ohrozených je zhruba 10 000 pracovných miest, čo by znamenalo zdvojnásobenie nezamestnanosti v okrese Prievidza. Jej úroveň ostáva zatiaľ na slovenské pomery relatívne nízka, "len" 14-percentná. Otázne znie: Dokedy?
Ako to vidí poslanec Dzurák Keď som sa na poslanca SDĽ Ľubomíra Dzuráka, ktorý v NR SR zastupuje voličov Horného Ponitria, obrátil s otázkou, čo by sa stalo, ak by sa presadila koncepcia útlmu tepelných elektrární, jeho reakcia bola kategoricky odmietavá: "Nad touto koncepciou ani neuvažujem. Keby nemala Elektráreň Nováky ísť a zastavilo by sa baníctvo, tak to by bolo to najhoršie riešenie, pod ktoré by sa táto vláda podpísala. Pokiaľ nemáme náhradné zdroje zamestnanosti, tak budem do posledného dychu bojovať za to, aby bane a elektráreň fungovali tak, ako doteraz."
Súčasnú situáciu v baníctve možno považovať za stabilizovanú. Začiatkom roka síce hrozilo, že baňu Cígeľ zatvoria, pretože existoval prísľub, že ENO odoberie len 1,6 milióna ton uhlia. Ale túto sumu sa podarilo navŕšiť na 2,1 milióna ton.
Podľa Dzuráka majú na tom najväčšiu zásluhu ľudia z SDĽ a zástupcovia baní a elektrární. "Ak niekomu možno pripísať zásluhu na záchrane baní a elektrárne, tak bývalému generálnemu riaditeľovi Slovenských elektrární Štefanovi Košovanovi," dodáva poslanec. "On pochopil, že nie je možné na všetko sa pozerať iba ekonomicky, ale aj sociálne. Keby sme na všetko hľadeli len ekonomicky, tak by sme už dávno Nováky zavreli, lebo je tam najdrahšia energia. Lenže nech mi potom niekto povie, čo urobíme so 7000 baníkmi, 2000 ľuďmi z elektrární a ďalšími, čo robia v YPOR-e a PORFIX-e? Spolu je to 10 tisíc ľudí, ktorí by išli rovno na ulicu!"
ENO môže podľa rôznych odhadov fungovať ešte ďalších 20 rokov s tým, že ročne je schopná vyrobiť 2 - 2,2 terawatthodín. Za nespornú výhodu ENO sa považuje fakt, že je to regulačná elektráreň, ktorá vykrýva špičky. Napríklad atómové elektrárne sa regulovať nedajú. Okrem názorov podporujúcich ENO, existuje aj silná atómová loby, ktorá presadzuje dostavanie 3. a 4. bloku Jadrovej elektrárne v Mochovciach, ďalej sú tu deblokácie uhlia z Ruska pre Elektráreň Vojany. Bude to zaiste tvrdý boj, do značnej miery aj regionálny. Veľmi dobre si to uvedomuje aj Ľubomír Dzurák: "Ja osobne v Národnej rade robím všetko preto, aby som svojich kolegov presvedčil, že prepustenie 10 000 ľudí by stálo v konečnom dôsledku štát viac, ako dotovanie energie."
Vyhliadky do budúcnosti Aj keď poslancove slová znejú presvedčivo a zjavne verí "svojej veci", nedá mi to a opäť začínam s nepríjemnými úvahami typu: "Čo ak predsa len nastane útlm baníctva?" Zaujíma ma, či priamo v regióne existujú nejaké ucelené koncepcie rozvoja Okresu Prievidza. Určite si nik nepraje, aby sa na dlažbe naraz ocitlo desaťtisíc ľudí, a preto už dnes by mali realisticky uvažovať s vyhliadkou do budúcnosti o postupnom útlme baníctva a vytváraní nových pracovných príležitostí. Zdá sa, že aj keď pomaly, ale predsa sa čosi začína diať.
"Po úspechu SDĽ vo voľbách v roku 1998, keď sme preberali spoluzodpovednosť za okres a do funkcie prednostu okresného úradu bol nominovaný za našu stranu Ing. Miroslav Štorcel, sme zistili, že prakticky za takmer desať rokov sa s rozvojom okresu nič neurobilo," hovorí Dzurák. "Z iniciatívy pána prednostu sa nám podarilo vytvoriť Radu regionálneho rozvoja, ktorá bude dbať práve na tieto veci. V prvom rade by sme chceli obnoviť dlhoročnú tradíciu drevárskeho priemyslu - je tu známa značka Tatranábytok Pravenec. Ten je v súčasnosti takmer zlikvidovaný. Ešte pred piatimi rokmi tu robilo 2 800 ľudí a dnes ich tam zostalo len 150. Vyzerá to tak, že do konca roku tam nebude robiť nikto. Našou snahou je, aby sme nevyvážali surovinu - drevo, ale aby sme predávali finál- ne výrobky s vysokou mierou pridanej hodnoty."
Okres Prievidza má najmä po zlepšení životného prostredia aj turistic- ký potenciál. Medzi známe lákadlá patria kúpele, zámok a zoologická záhrada v Bojniciach. Okrem toho sa pripravujú projekty podpory rozvoja agroturistiky, predovšetkým v oblasti Bojníc, Nitrianskeho Rudna a Nitianskeho Pravna. Úsilím Rady by malo byť aj "rozhýbanie" poľnohospodárstva, hlavne v oblasti Valašskej Belej, Nitrianskeho Rudna, lebo tieto JRD boli úplne vytunelované. Napriek tomu, že tam zväčša zostali len holé maštale a stajne, stále existuje záujem nadšencov, ktorí by poľnohospodárstvo chceli "postaviť na nohy".
"Niektoré veci sú už v konkurznom konaní, a preto to bude ťažké. V okrese ako tak fungujú iba tri, či štyri družstvá," poťažká si poslanec Dzurák. Napriek tomu existujú aj svetlé výnimky. Medzi ne určite patrí družstvo v Nedožeroch - Brezanoch, ktoré si udržalo vysoký štandard.
Boľavá Handlová Čo Dzuráka momentálne najviac trápi, je Handlová: "Hľadáme nejaké výrobné programy aj pre túto oblasť. Sme realisti a vieme, že sa nám tu asi nepodarí vybudovať niečo pre 2000 ľudí, ale perspektívu vidíme v malom a strednom podnikaní, v podnikoch od 50 do 100 zamestnancov. Na čo sa nám ako najvhodnejšie ukazuje použiť i zdroje z fondu PHARE. Pôjde o to, či sa nám podarí prilákať na Hornú Nitru investorov, ktorí sem prinesú peniaze. Vyjsť v ústrety im budú musieť aj obecné a mestské zastupiteľstvá, aby ponúkli výhodne pozemky, alebo priestory na podnikanie."
Handlovská oblasť vykazuje momentálne až 19-percentnú mieru nezamestnanosti, vyššia - 21-percentná je len v oblasti Nitrianskeho Pravna. Medzi boľačky mesta Handlová patrí aj neuveriteľne drahá výroba tepla. Jeden gigajoul tu stojí až 500 Sk! Zastaralé kotly hádam spred 50 rokov a obrovské úniky tepla spôsobujú veľké problémy. Nedoriešenou zostáva aj otázka takmer stomiliónovej sekery za teplo. Určite nie je normálne, aby to všetko hradil občan z vlastného vrecka. V Handlovej preto uvažujú o výstavbe novej teplárne. Jedna koncepcia je postavená na báze plynu, tá druhá na uhlí. Zdá sa, že vyhrá predstava na báze uhlia. Veď samotné mesto priamo "leží" na uhlí.
Devätnásťročná Lenka je takmer rok po maturite na gymnáziu stále nezamestnaná. Osobné vyhliadky vo svojom rodisku vidí minimálne: "Tu žiadna práca nie je a ani sa tu žiadna nečrtá. Skoro všetci moji spolužiaci študujú na nadstavbách alebo vysokých školách. To je jediné riešenie." Lenka chce opäť skúsiť ísť na prijímacie skúšky a študovať psychológiu na bratislavskej Filozofickej fakulte: "Určite je to stokrát lepšie, ako robiť v káblikárni."
Firma YAZAKI - DEBNÁR sa stala nočnou morou pre miestne ženy. Tie tam celý deň v stoji letujú súčiastky do áut, čo je náročné najmä na ruky. V podniku vládne tvrdá pracovná disciplína. Monotónna pásová výroba je veľmi únavná. Mnohí sa otvorene sťažujú na neznesiteľné podmienky. Japonci sa tu podľa nich správajú ako niekde v Malajzii. Určitým paradoxom je snaha YAZAKI o ďalšie rozšírenie výroby. Problémom asi bude doslova "zohnať" nových zamestnancov. Už pred časom sa tu rozčuľoval bývalý premiér Vladimír Mečiar a ministerka sociálnych vecí Oľga Keltošová, že ľudia nemajú záujem pracovať. Nuž nemyslím si, že by naši ľudia nevedeli robiť, ale keď pri veľmi tvrdých normách zarobia 5000 korún, tak jednoducho z podniku odchádzajú.
Umenie vidieť za roh Protikladom je firma SLOVECA, v ktorej má 100-percentný podiel zahraničný kapitál. Sídli priamo v Nováckych chemických závodoch (NChZ) a má okolo 50 zamestnancov. SLOVECA vyrába chemické produkty - hlavne trichlóry. Podľa slov zamestnancov je to úplne iný podnik, vládne v ňom priam rodinná atmosféra. Ľudia vedia, že za poctivú prácu dostanú dobre zaplatené. Zdá sa, že všetci sú zatiaľ spokojní.
Trochu komplikovanejší je osud NChZ. Ľubomír Dzurák situáciu v podniku dôverne pozná, pracoval tu ako elektrikár mnoho rokov: "Závody doplatili na to, že tam prakticky štyri roky neboli ujasnené vlastnícke vzťahy. V roku 1994 za Moravčíkovej vlády sa podnik privatizoval. Získal ho česká firma INECON, ktorá tu začala investovať. Po predčasných voľbách na jeseň došlo k zmene vlády a za záhadných okolností bolo INECONU odobratých 10 percent akcií, čím stratil pôvodnú 51% majoritu."
V Slovenskej sporiteľni je stále zablokovaných 23 % akcií a zvyšným vlastníkom akcií je spoločnosť Fin Group. Začiatkom tohto roka vstúpil do NChZ Fond národného majetku a podnik sa bude nanovo privatizovať. Záujem zatiaľ prejavili štyri firmy. V hre zostáva 41% akcií plus zablokované akcie v Sporiteľni. Takto sa hádam úspešne podarí skončiť privatizačné peripetie NChZ.
"Dnes je žiaľ situácia taká, že aj keď konjunktúra a výrobky - PVC, karbyt, lúh - idú na odbyt, podnik sa pre nedostatok finančných zdrojov nemôže ďalej rozvíjať. Banky z dôvodu nedoriešených vlastníckych vzťahov odmietali poskytovať úvery. Takýto podnik nemôže byť bez pôžičiek. NCHZ potrebuje peniaze dopredu na nákup surovín," dodáva Dzurák. Avšak verí, že sa im v okrese spoločnými silami podarí udržať pracovné miesta: "Náš okres je postavený na troch základných stĺpoch - prvým sú bane, druhým elektrárne a tretím chemický priemysel. Keby sa hociktorý z týchto stĺpov zakýval, tak by to malo dosah na obrovský počet ľudí."
Zdá sa, že sa poslancovi zatiaľ úspešne darí lobovať za svoj okres. V pozadí sa ale vynára otázka perspektívnosti týchto troch pilierov. Azda najťažšie bude pripraviť ľudí na to, že jedného dňa možno prestanú komíny v nováckych elektrárňach dymiť. Nad tým by však mali všetci zainteresovaní uvažovať už dnes.
