SDĽ nie je pokračovateľkou KSS
SDĽ sa po voľbách 1998 ocitla pred zložitou úlohou definovať sa nielen ako opozičná strana, ale aj ako politická sila pripravená prevziať spoluzodpovednosť za osudy Slovenska. Je pravdou, že pri jej vzniku ju ľudia vnímali ako pokračovateľku komunistickej strany. Je však pravdou aj to, že v rokoch 1992 - 1994 tento imidž postupne strácala.
Nositeľka zmeny Kým pre založenie SDĽ mohlo byť niekdajšie členstvo v KSS dostatočným tmelom, v súčasnosti takýto tmel už expiroval. Bývalí členovia KSS sú prakticky vo všetkých stranách. Niektorí sa pri voľbe politickej dráhy riadili karieristickými pohnútkami, ďalší zase v KSS nikdy neboli z presvedčenia. Pre mladých ľudí, ktorí zažili november 1989, je strana žijúca z nostalgie za bývalým režimom prinajmenšom neprijateľná, ak nie na smiech.
Demokratická ľavica by nemala existovať iba pre svojich členov a ich najbližších príbuzných, no v prvom rade pre budúce generácie. Vníma sa ako strana zmeny, ako odporca konzervatívneho petrifikovania tradícií. Preto sa SDĽ pri svojom vzniku musela definovať ako socialistická, resp. sociálnodemokratická strana a teda "odlíšiť sa" od komunistickej minulosti. Ak chce existovať aj pre budúce generácie, musí sa z tieňa minulosti vymaniť celá, nie iba jej jednotliví predstavitelia.
Komunistickú minulosť nemožno oddeliť od hriechov a omylov, ktoré hriechmi a omylmi neboli. Tvorili podstatu politiky komunistických strán nielen v strednej Európe. Snaha komunistov očistiť svoju myšlienku od nánosov deformácií, či prechmatov sa skončila ich vyobcovaním alebo dobrovoľným odchodom z komunistického hnutia. Odlišovaniu sa od komunistickej minulosti netlieskajú iba neľavicoví voliči. Je vari na Slovensku ľavicových voličov len necelých päť percent? Naopak, sociologický výskum uskutočnený v roku 1999 Vladimírom Krivým poukazuje, že socialisticky orientovaní občania pri hodnotení osobností slovenskej minulosti najvyššie hodnotia ľudí, ako bol A. Dubček, M. R. Štefánik, A. Hlinka či T. G. Masaryk. Naopak, najhoršie obstál G. Husák a J. Tiso. Hlásia sa k ľuďom, symbolizujúcim demokratické tradície.
Ľavica v defenzíve Viera v demokraciu, úcta k ľudským právam, odmietanie oligarchických a nedemokratických tendencií sú hodnoty, spájajúce socialistov s ostatnými stranami súčasnej vládnej koalície, do ktorej SDĽ vstúpila. Bez nej by tak či tak nijaká vládna koalícia možná nebola. Ak ju Gabriela Rothmayerová v článku Kto za to môže (SLOVO č. 39/2000) považuje za demokratickú alternatívu, potom uznáva, že nemohla vstúpiť do koalície s HZDS. Problémom pôsobenia SDĽ vo vláde je, že nedokázala integrovať sily od stredu doľava vo vládnom kabinete ani v občianskej verejnosti, a tak sa voči pravici ocitla v defenzíve. Nedokázala využiť ohromný morálny kredit, ktorý mala súčasná vláda i SDĽ tesne po voľbách, keď sa dali omnoho ľahšie presadiť nevyhnutné nepopulárne opatrenia.
Zástupcovia ľavice vo vláde nepristúpili k uvedeným opatreniam ako priaznivci "Tretej cesty". K tejto koncepcii sa nehlási žiadny jej predstaviteľ. V postkomunistických podmienkach, v ktorých sa ešte len vytvára inštitucionálne prostredie pre pôsobenie trhovej ekonomiky, je diskusia o Tretej ceste irelevantná. Problémom spočíva skôr v tom, či SDĽ bude nasledovať partnerské strany v Česku, Maďarsku a Poľsku a privedie SR do spoločenstva vyspelých krajín, alebo bude nasledovať politiku postkomunistických strán v Bulharsku, Rumunsku a Juhoslávii. Teda tých subjektov, ktoré neboli schopné akceptovať požiadavku na "odlíšenie sa". Hoci tieto strany robili "populárne" opatrenia v oblasti mikroekonomiky, ich sociálne dôsledky boli katastrofálne. Znamenali zrútenie bankového systému, vyvolali hyperinfláciu, ktorej za obeť padli práve úspory obyčajných pracujúcich ľudí. Finančné prostriedky určené na podporu podnikovej sféry skončili v rukách tunelárov.
Minulosť nerieši budúcnosť Nedávno sme zažili strany, hrajúce na strunu nostalgie za minulosťou, neraz až s krajne ľavicovou rétorikou a populistickými sľubmi. Tie isté strany, t. j. HZDS a ZRS, sa však v skutočnosti po príchode k moci nesprávali ľavicovo, ale ako autoritatívne a konzervatívne strany. Ich politika vyhovovala iba úzkej vrstve nomenklatúrnej veľkoburžoázie. Nebol to prvý prípad, keď z nostalgie za minulosťou zostal iba mocenský pragmatizmus. Zahľadenosť do minulosti nie je prostriedkom na riešenie problémov súčasnosti a už vôbec neposkytuje projekty pre budúcnosť. Takáto politika nie je politikou demokratických socialistov. Preto má G. Rothmayerová pravdu, keď hovorí, že nie je možné robiť vo vládnej koalícii opozičnú politiku, a jedinú šancu, ako si SDĽ môže znovu získať dôveru voličov, je úspech tejto vlády.
Autor (1970) je politológ
