Oči pre nevidiacich

"Všimli ste si, ako zacúvala pod sedadlo?" upozornila ma Janka, keď sme vošli do preplneného autobusu. Kým som si to uvedomila, 17-mesačná Arka z chovnej stanice Dračie údolie už ležala pri nohách svojej dočasnej panej.
Počet zobrazení: 1227

"Všimli ste si, ako zacúvala pod sedadlo?" upozornila ma Janka, keď sme vošli do preplneného autobusu. Kým som si to uvedomila, 17-mesačná Arka z chovnej stanice Dračie údolie už ležala pri nohách svojej dočasnej panej.

"Okrem toho, že vie ukázať dvere pri vodičovi, musí nájsť sedadlo vyhradené pre nevidiacich." A nielen to. Vodiaci pes rieši za nevidiaceho rôzne situácie a človek pod jeho vedením prekonáva množstvo prekážok. Vybrať psa, ktorý spoľahlivo a bez úrazu dovedie nevidiaceho pána na potrebné miesto, nie je jednoduché. Selekcia sa začína pri dvojmesačných šteniatkach zlatých a labradorských retrieverov alebo nemeckých ovčiakov. Tieto druhy sú vhodné najmä preto, lebo majú správnu výšku, potrebnú dávku ťahacej sily, vedia aportovať a nie sú agresívni. Dôležitá je napríklad aj neveľmi hustá srsť. Keďže pes sa stáva pre nevidiaceho celodenným spoločníkom a všade ho sprevádza, ľahko sa zašpiní. Nebýva v silách nevidiaceho čistiť ho každý deň. Z toho istého dôvodu je dobré, keď mu v lete nie je teplo.

"Ak by som to mala porovnať, o niečo lepšie sú retrievre. Oveľa ľahšie si zvykajú na nového pána, čo je u takýchto psov jedna z najdôležitejších vlastností. Keď pán zomrie, ovčiak za ním pridlho smúti," rozpráva v autobuse Janka Kožíková, 22-ročná cvičiteľka psov pre nevidiacich a členka Oddelenia výcviku vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska so sídlom na Sekulskej ulici v Dúbravke.

Pes nie je hračka "Pri výbere sa uprednostňujú fenky. Neskôr sa sterilizujú," pokračuje v rozprávaní moja spoločníčka. "Prečo fenky, veď aj samce sa môžu dať sterilizovať?" argumentujem. "Áno, ale pes aj po sterilizácii vyhľadáva samicu, zatiaľ čo fenka opačné pohlavie už neberie na vedomie. Okrem toho je prítulnejšia a učenlivejšia."

Vychovávateľ, ktorému sa pes zverí do opatery a ktorý ho má naučiť "dobrým mravom", ho nesmie chovať na dvore alebo v ohrade. Nevyhnutnou podmienkou je stály kontakt s človekom. Aby sa pes naučil, že nesmie žobrať od stola, lebo by to bolo prekážkou pri návšteve reštaurácie. Nesmie spávať na posteli, pretože tento zlozvyk by mohol zopakovať, povedzme, v lôžkovom vagóne.

Mnohí ľudia si to neuvedomujú, ale pes pre nevidiaceho nepredstavuje rozptýlenie alebo hračku, ktorú treba občas vyvenčiť. Je jeho pravou rukou a očami zároveň. Preto nesmie vyvolávať konflikty, mal by sa dobre orientovať v rôznych situáciách.

Po pol roku musí psík vedieť na povel nájsť dvere, schody či eskalátory, zebru, zastávku, chodník a jeho okraj, dvere a miesto v autobuse. Vie bezpečne zaviesť nevidiaceho do najbližšieho či jeho obľúbeného obchodu, do práce a pozná všetky obvyklé trasy nevidiaceho. Šikovnejšie psy nájdu dokonca telefónnu búdku.

"No dobre, a keď je nevidiaci v neznámom prostredí, ako sa psík orientuje?" pýtam sa. "Treba pripomenúť, že trasy nevidiaceho sú obmedzené. Nie je to tak, že sa každý víkend vyberie na výlet alebo do cudzieho mesta. Ak sa to však niekedy stane, je odkázaný aj na pomoc ostatných ľudí."

Vyhýbať sa prekážkam nie je jednoduché Začíname malú prechádzku po meste. Arinka v bielom postroji beží popri nás. Pristaví sa pri žobrajúcom mužovi, oňucháva ho. "Vidíte, presne toto nesmie robiť," smeje sa Janka. "Veď som hovorila, ľahko si zvyká na nového pána. Ešte päť minút by s ním bola v kontakte a už ma nepozná."

Prvé tri mesiace chodí cvičiteľ so psom normálne, teda ako vidiaci človek. Neskôr si musí založiť nepriesvitné okuliare. Vidiaci sa totiž automaticky vyhne prekážke, čo však nevidiaci neurobí. A keďže cieľom je, aby pes za neho vedel riešiť rozličné situácie, musí sa naučiť, že sa okľukou treba vyhnúť mláke, zaparkovanému autu či detskému kočíku.

"To ste mali vidieť, keď som cvičila predchádzajúcu fenku. Po prvýkrát som si založila nepriesvitné okuliare a hneď sme sa vybrali do mesta. Počas tej cesty som neraz pocítila úder na čele. Napríklad od stĺpu. Fenka jednoducho nebola zvyknutá, že ja nevidím a prekážke sa nevyhnem." "Kam chodievate cvičiť?" zaujíma ma. "Všade. Arku beriem so sebou do reštaurácie, do obchodu, na výlety do prírody. Vezie sa so mnou vo vlaku aj v autobuse. Musí sa predsa vedieť orientovať."

V súbore príkazov je zvláštnosťou tzv. odloženie psa vtedy, ak si nevidiaci chce alebo potrebuje zariadiť niečo bez jeho prítomnosti. Psík čaká na prikázanom mieste a nevidiaci ho privolá tak, že sa zohne, preloží si cez seba dlane, aby mu pes mohol do nich položiť hlavu. Nevidiaci totiž nevie, z ktorej strany pes príde, a týmto spôsobom je problém vyriešený.

Výber podľa temperamentu Po roku cvičenia nasledujú skúšky a ak ich pes úspešne zloží, dostáva nového pána. Nevidiacemu sa nepriraďuje na základe poradia, ale temperamentu - temperamentu obidvoch, pána aj psa.

"Ak ide o mladšieho alebo rýchlejšieho človeka, dostane živšieho psa," hovorí Janka. Cvičiteľ pobudne týždeň u nevidiaceho, aby mu predstavil jeho budúceho pomocníka a oboznámil ho s povelmi, na ktoré pes poslúcha. "Tí dvaja by sa mali zžiť, lebo odteraz budú spolu denne. Počas týždňa učím psa trasy, po ktorých bude nevidiaceho najčastejšie sprevádzať."

A či nie je vysokoškoláčke Janke smutno za psíkmi, ktorých vycvičí a po roku dáva niekomu inému? "Ale kdeže. Hoci mám svojich psíkov strašne rada, sú pre mňa prácou, a nie domácimi miláčikmi. Napokon, veď tým, že psa dávam do opatery nevidiacemu, dávam vlastne oči človeku, ktorý bol doposiaľ odtrhnutý od ostatných ľudí a chce sa znova zaradiť do spoločnosti. Získa tak sebavedomie a aspoň trocha väčšiu istotu."

Uprednostnení študenti a pracujúci "Len poďte dnu, pozrite sa, ako sa veľmi teší, keď niekto príde," víta nás vo dverách svojho bytu Soňa Macejáková, referentka pre sponzoring a propagáciu vyššie spomenutého Oddelenia výcviku vodiacich psov. Fenke Fany prikazuje, aby prestala štekať.

"Toto je Róbert, jej majiteľ," ukáže na pána v strednom veku, sediaceho v izbe na stoličke. "Áno, a Fany je mojou kamarátkou a frajerkou zároveň," s úsmevom odpovedá muž.

Fanynka má štyri roky, Róbert ju má v opatere dva. Svoje rozprávanie začína slovami: "Keď som náhle oslepol," a pokračuje: "absolútne sa mi zmenil spôsob života. Hanbil som sa vyjsť na ulicu a nebolo nikoho, kto by bol ochotný obetovať toľko voľného času a sprevádzať ma. Stal som sa členom Únie nevidiacich a slabozrakých a tam som sa dozvedel, že je možnosť zaobstarať si psíka." Neváhal ani chvíľu. Napokon, na psov je zvyknutý. Sám mal dlho doma dvoch "miešancov" a teraz má okrem Fanynky aj vlčiaka. Ten ho však sprevádza iba po sídlisku, pretože ďalej sa bojí ísť.

"V únii zistili, že mám predpoklady na to, aby som mohol takéhoto milého priateľa vlastniť a o rok som ho dostal." Zdá sa vám rok pridlho? Možno, ale spomedzi čakajúcich sú uprednostnení študenti a pracujúci. Róbert nepatril ani do jednej skupiny, preto toľké čakanie. Mimochodom, o predpokladoch hovorí tento muž preto, lebo nie každý môže psíka dostať. Pre chorých alebo nevládnych nevidiacich predstavuje pes o problém viac, pretože by sa nemali ako o neho starať.

"Poviem vám, naozaj som už chcel ísť medzi ľudí, sociálne sa adaptovať. Doma sme trpeli ponorkovou chorobou, bol som nervózny, stále zavretý v byte." Róbert má manželku a štyri dcéry, z ktorých dve sú dvojičky.

Nenahraditeľný priateľ človeka S Fanynkou chodí Róbert všade. Do obchodu, do mesta. "Najmä k lekárke chodí rada, tá jej vždy dá nejakú sladkosť," rozpráva. "A vy ju nekŕmite sladkosťami?" pýtam sa a prikrčím sa k bielo-hnedej fenke. "Teraz už menej, iba v prípade, že ju chcem pochváliť. Na začiatku, keď som si ju chcel získať, piškót som musel použiť viac."

Zaujíma ma, ako sa Róbert a Fanynka zblížili, lebo na prvý pohľad to vyzerá, akoby boli spolu odjakživa. "Musím priznať, zo začiatku bol s ňou problém, lebo ma nepoznala. Chvíľu trvalo, kým si zvykla. Na mňa aj na okolie môjho bytu. Raz sa nám dokonca stalo, že sme blúdili po sídlisku a nevedeli sme nájsť cestu domov, až som sa na ňu musel opýtať okoloidúceho." Odvtedy sa takáto situácia nezopakovala, lebo ho Fanynka vždy dovedie spoľahlivo domov. "Len čo jej poviem, že ideme domov, už sa teší, zrýchli krok a zavedie ma rovno pred dvere."

Okrem prekážok v okolí domu, aké prekážky stretávajú nevidiaceho? "Napríklad počasie, ako každého. Ale u mňa je to trochu zložitejšie najmä v zime, lebo sa šmýka. V jednu zimu sa Fany šmykla na ľade a asi mesiac nechcela ísť na miesto, kde sa jej to stalo. Museli sme ho všelijakými okľukami obchádzať."

Majú ju radi najmä deti, lebo je poslušná a prítulná. Vôbec, s mladými ľuďmi má Róbert dobré skúsenosti. Neraz pri prechádzke musí požiadať o pomoc, lebo sú veci, ktoré pes nedokáže: napríklad rozoznať číslo autobusovej či trolejbusovej linky. A nemá problémy s ohľaduplnosťou ostatných?

"S ohľaduplnosťou mladých nemám absolútne žiadny problém," odpovedá. "V autobuse vstanú z miesta určeného pre nevidiacich, často mi pomôžu aj bez toho, aby som ich o to požiadal. Horšie je to so staršími. Mnohokrát nevstanú zo sedadla, lebo sú vraj unavení. A rozčuľujú sa, že prečo nesedím doma a chodím von. A prečo by som mal? Rovnako môžu sedieť doma oni."

Škoda, že Róbert nevidí, ako horlivo mu súhlasne prikyvujem. Nuž, a ako takúto situáciu vyrieši psík? Veľmi jednoducho, splní len svoju úlohu: nacúva k sedadlu za vodiča a ľahne si tam. Ak vidiaci zakrátko neuhne, pes si mu ľahne na nohy. Potom už iste uhne aj ten najväčší cynik.

Fotoalbum s politikmi a hercami Do izby prichádza Soňa Macejáková s množstvom fotografií zaliatych vo fólii. "Pochváľ sa, Róbert, kde všade s Fanulou chodíš," vyzýva ho. "No, boli sme v Trenčíne, Bojniciach, Dubnici… Tam usporiadali koncert pre nevidiacich. My, nevidiaci sa občas stretneme a porozprávame sa o našich starostiach a radostiach. To človeku dobre padne."

"A navštívili sme aj divadlo," pokračuje pani Soňa. "A Národnú radu na dni otvorených dverí. Veď sa pozrite, tu sú fotografie." Prezerám si snímky, na ktorých stojí Fany pri Róbertovi a po ich boku minister školstva Milan Ftáčnik či poslanec Jaroslav Volf. Na ďalších hladká Fanynku po ňufáku riaditeľ činohry SND Juraj Slezáček.

"Často z úst vidiacich ľudí počúvam také hlúpe otázky, ako napríklad, načo majú nevidiaci chodiť k moru alebo do divadla," povzdychne si referentka. "Nevidiaci je predsa normálny človek, ibaže mu chýba jeden zmysel. Aj Róbert pôjde k moru, lebo tento rok nebol. Prečo by ta nemal ísť? Bude mať so sebou aj Fanulku," pohladí fenku po srsti jej bývalá cvičiteľka. Vie totiž, akým nenahraditeľným stvorením je pre Róberta.

"Fany je moja najlepšia spoločníčka. Ide všade so mnou, neprotestuje, počúva. Keď máme chuť hrať sa, hádžem jej loptičky a ona mi ich nosí, spoločne sa túlame po uliciach. A navyše - nič neprezradí," sprisahanecky povie Róbert. Bratislavské oddelenie výcviku vychovalo 50 psov, ktoré v súčasnosti patria nevidiacim z celého Slovenska. Tým jubilejným, päťdesiatym, je fenka Cziny z chovnej stanice Labrean a jej domovom sa stala Žilina.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984