Populistický liberál, trhový fundamentalista
„Pan Klaus je náš velitel. Jak sme dřív stáli ve frontě na maso, tak teď stojíme za panem Klausem. Pane Klausi, vzlétněte zase jak ten pták modrý.“ Bývalý premiér, súčasný predseda Poslaneckej snemovne ČR Václav Klaus nedávno oslávil šesťdesiatku. Na poslednom sneme ho opäť zvolili za predsedu Občianskej demokratickej strany (ODS) s deväťdesiatpercentnou podporou delegátov, pričom nemal protikandidáta. Jeho osobnosť hrala dôležitú úlohu v československej a aj českej transformácii najmä na začiatku 90. rokov. Lebo vtedy len ODS a Václav Klaus dokázali predložiť konkrétny a reálny program modernej strany na území dnešnej ČR. ODS tak pritiahla vyše polovicu stúpencov pôvodného Občianskeho fóra (OF). Pravicovosť voličov pritom vyjadrovala skôr záujem občanov o radikálne zmeny a negatívne vymedzenie voči komunistickému režimu ako štandardnú politickú orientáciu.
Politická kariéra Keby v novembri 1989 nedošlo k prevratu, tak by sa asi väčšina ľudí o Klausovej existencii nikdy nedozvedela. Do OF sa mu však podarilo vniknúť zavčasu, aby mal možnosť dostať sa do centra diania. Vo voľbách 1990 získal najviac preferenčných hlasov spomedzi všetkých kandidátov OF. Pritom ešte v novembri 1989 si Václav Havel mýlil jeho meno. Krátko po voľbách 1990 inicioval založenie pravicového klubu vo federálnom parlamente. Vedenie OF ho viac-menej ignorovalo. V októbri 1990 sa však stal jeho predsedom. V apríli 1991 sa fórum rozpadlo na Občianske hnutie (OH) a ODS, ktorej sa stal lídrom. Rozpad OF už bol Klausovou iniciatívou, kedže vždy bol „proti tretím cestám nielen v ekonomickej, ale samozrejme i v politickej oblasti“. V septembri 1991 sa so 64 percentami podpory ocitol na štvrtom mieste rebríčka obľúbenosti medzi politikmi v Českej republike. ODS vedená Klausom zvíťazila v parlamentných voľbách 1992. Po nasledujúcich, opäť víťazných voľbách v roku 1996 sa Klaus dostal do vleku udalostí, do obrovského tlaku rozličných skupín a záujmov koaličných partnerov, stratil schopnosť ponúknuť víziu a stratil kontakt s realitou. Prišiel aj o podporu väčšiny médií. Jeho reputáciu najviac naštrbili pády bánk a korupčné škandály okolo ODS. Koncom roka 1997 sa prevalila aféra s jej nelegálnym financovaním. Krátko po výzve viacerých členov vlády za jeho vlastnú stranu, aby podal demisiu, a rovnakej výzve koaličnej KDU-ČSL, 30. novembra Klaus odstúpil z postu predsedu vlády. ODS sa rozštiepila na ODS a Úniu slobody (US). Americký politológ Orenstein tvrdí, že Klaus sa do učebníc zapíše skôr ako politik než ekonóm a z hľadiska jeho zásluh o ekonomický rozvoj krajiny ho zaraďuje medzi vcelku morálne kontroverznú skupinu vodcov typu bývalých prezidentov Argentíny a Peru - Carlosa Menema a Alberta Fujimoriho, indonézskeho generála Suharta a čílskeho diktátora Pinocheta.
Osobné črty Kalusove vlastnosti väčšina pozorovateľov opísala takto: vysoká pracovitosť, cieľavedomosť až húževnatosť, samoľúbosť, nedostatok zmyslu pre humor, túžba po prvenstve za každú cenu, sebaistota, vizionárstvo, arogancia, vitálnosť a energickosť, človek, s ktorým sa dá ťažko rokovať, odsúvanie až likvidácia iných silných osobností - spolupracovníkov, videnie v každom konkurenta, náladovosť, neochota počúvať iné názory, no pritom potreba mať poslucháčov, osobná konzervatívnosť, veľká sčítanosť, pragmatickosť, výborná pamäť. Zle si vyberal spolupracovníkov, čo prispelo k jeho pádu. No schopných poradcov si sám odháňal alebo ich nepočúval. Pôsobil na časť ľudí ako spasiteľ a záchranca národa. Mal mesiášsky komplex, t.j. presvedčenie, že iba on môže pomôcť svojmu národu. V Česku bol unikátny tým, že nikdy nebol disidentom, komunistickým reformátorom ani prominentom bývalého režimu a napriek tomu, či práve preto sa stal symbolom českej nádeje na úspech. Klaus odmietal disent ako neefektívne, a teda zbytočné, neracionálne riešenie. Mal veľkú skúsenosť rečniť pred väčším publikom, čo mu iste nesmierne pomohlo v politike. Schopnosť vystupovať pred mikrofónom získal už ako člen detského speváckeho súboru. Svoje organizátorské schopnosti dokázal v roku 1968, keď založil Klub mladých ekonómov, a neskôr, keď organizoval odborné semináre. Politológ Pehe o ňom napísal: „Klaus sa teoreticky pridržuje ideológie liberalizmu, ale v skutočnosti jeho hlavným postojom k svetu je ideová platforma, ktorá by sa najlepšie dala označiť ako pružný technokratizmus. Klaus väčšinou hľadá cestu najmenšieho odporu a tomu prispôsobuje svoje názory… To, čo obidvoch politikov (t.j. Klausa a Mečiara) vždy spájalo, bol práve tento utilitaristický prístup k výkonu moci.“ Vladimír Mečiar sa o Klausovi vyjadril: „Je to racionálny politik, typický predstaviteľ českej pravicovej politiky, ktorý vie presne definovať záujmy, vie argumentovať, no vie rovnako aj prijať argumenty.“ Klaus mal množstvo charakteristík pripisovaných populistom. Podľa sociológa Macháčka bol agresívny a arogantný, obviňoval novinárov zo všetkých neúspechov. Podľa Ivana Pilipa, člena Klausovej vlády, nebol mužom kompromisu a v súvislosti s ODS povedal: „Ale súčasne som si vždy myslel, že ODS nie je stranou jedného muža. Lenže reakcie členov naznačujú, že to asi nebola a nie je úplne pravda.“ Aj politik Petr Pithart označil ODS a HZDS za strany vodcovského typu. Týždenník The Economist 6. decembra 1997 napísal: „Pád Václava Klausa pravdepodobne znamaná koniec ostro vyhranenej, bojovej, doktrinárskej verzie trhovej reformy predstavovanej nebojácnym, arogantným, hrdým thatcheristom, ale v konečnom dôsledku bezohľadným Klausom.“
Vyznanie konzervatívca Pozrime sa však naňho prostredníctvom podrobnejšej analýzy jeho textov. Za základ jeho ideológie sme použili zbierku jeho článkov a rozhovorov (august 1991 až marec 1992) vydaných knižne pod názvom Proč jsem konzervativcem? v roku 1992. Ako ideový vzor politického vodcovstva a úspešného reformátorstva uvádza britskú premiérku Margaret Thatcherovú. Jasne sa hlási ku konzervativizmu, ktorý je v skutočnosti neokonzervativizmom. Svoj príklon k sebadefinovaniu sa skôr ako konzervatívca vysvetľuje na inom mieste tým, že tento termín „bol ukradnutý v podstate neliberálnymi, postsocialistickými mysliteľmi, ktorí v bojoch o rozpadajúce sa Občianske fórum, skôr ako vytvorili Občianske hnutie, vytvorili tzv. Liberálny klub“. Konzervativizmus síce chápe ako úsilie zachovať skutočné a osvedčené hodnoty, no vzhľadom na potrebu zmeny Klaus paradoxne priznáva svojmu konzervativizmu revolučný charakter. Medzi skutočné a osvedčené hodnoty zaraďuje najmä individuálnu slobodu. Preňho neokonzervativizmus predstavuje spojenie klasického liberalizmu (individualizmus, sloboda a trh) a tradicionalizmu (obnova morálnych hodnôt minulosti). Podľa Klausa je konzervativizmus širší svetový názor ako liberalizmus, ktorý je v konzervativizme obsiahnutý. Liberálne hodnoty vidí ako prostriedok, nie ako cieľ ľudského snaženia. Jednoznačne odmieta autoritárstvo a silný štát. Na druhej strane štátu prisudzuje dôležitú úlohu, napríklad pri ochrane vlastníctva, ochrane zmlúv, zabezpečovaní niektorých oblastí, ako sú obrana a polícia, sociálna politika a mena. V konzervativizme vidí spontánnosť vývoja, tradície a hodnoty vytvorené a akumulované dlhým vývojom minulosti, verí v trh, individualizmus a slobodu jednotlivca. Trh pritom definuje nielen v úzkom ekonomickom zmysle, ale aj ako konkurenciu najrôznejších prístupov a pohľadov. Tu sa jasne blíži k ranému liberalizmu. No chápanie tolerancie u Klausa je zvláštne: „Čím má človek menej jasných a premyslených záverov, tým môže byť tolerantnejší.“
V Hayekových šľapajach V ekonomickej teórii sa Klaus hlási k Friedrichovi von Hayekovi a Miltonovi Friedmanovi. Nachádzame tu však niekoľko minimálne problematických výrokov. Napríklad odmieta jasne rozlišovať čisté a špinavé peniaze. Hlavný problém vidí v nájdení spoľahlivej technickej metódy, ktorá by odlíšila jednotlivé druhy príjmov. Inokedy však vyhlásil, že peniaze sú len jedny, prípadne sebaospravedlňujúco, že termínu špinavé peniaze „chýba prakticky využiteľná definícia“. Etiku trhu chápe ako „horizontálnu rovnosť jeho účastníkov“, čím myslel slobodu, dobrovoľnosť a individuálnosť. Pôsobenie zákonov trhu považoval teda za „efektívne, ale i spravodlivé, ak chcete - etické“. Českí politológovia Fiala a Mikš tvrdia, že Klaus preferoval transformáciu ekonomiky preto, lebo práve hospodársku oblasť považoval za jedinú rýchlo reformovateľnú. Ekonomické hľadisko ho viedlo ku kritike ľavice, ktorá podľa neho sľubovaľa viac, ako mohla splniť. Je známy jeho výrok o „trhovej ekonomike bez akéhokoľvek adjektíva predradeného pred kľúčové slovo trhová“. Bol stúpencom rýchlej a čo najväčšej privatizácie. Klaus bol svojho druhu ekonomickým nacionalistom, kedže tvrdil, že občania by mali kupovať v prvom rade domáce výrobky. Odmietal však štátnu ochranu domácich výrobcov a napríklad v poľnohospodárstve bol za dlhodobú politiku postupného znižovania dotácií a dovozných ciel. Aj kupónová privatiácia bola zamýšľaná aspoň čiastočne ako ochrana domácej ekonomiky a zabezpečenie jej autonómneho rozvoja.
Dogmatik a zároveň pragmatik Klaus sa spolu s ostatnými ekonómami pokúsil aplikovať takmer učebnicový liberalizmus, ktorý populisticky prispôsoboval tomu, čo chcel počuť český občan a čo vyžadovala aktuálna hospodárska a politická situácia, ako aj lobistické záujmy rozličných jednotlivcov a skupín. Jeho liberalizmus mal špecifická: chcel zabezpečiť sociálnu únosnosť reforiem a vytvoriť českú buržoáziu. Takto fomulované obvinenia jednoznačne odmietal a obhajoval svoju politiku nevyhnutnosťou realistickej a pragmatickej politiky. Je zrejmé, že jeho politika mala síce relatívne jasnú ideologickú orientáciu, no spĺňala nielen dve základné kritériá populizmu, ale až štyri (mobilizácia más prostredníctvom špecifickej neopopulistickej rétoriky, charizmatický vodca, vystupovanie proti starým elitám a špecifická forma nacionalizmu - neústupný postoj voči vyhnaným Nemcom, čiastočne proti slovenskej elite pred 1993 a proti EÚ koncom 90. rokov), takže možno hovoriť o populistickom liberalizme a trhovom dogmatizme. A nepochybne má teda pravdu George Soros, keď označuje Klausa za trhového fundamentalistu. Klausovi kritici, ktorí tvrdili, že používal pravicovú rétoriku a sociálnodemokratickú prax, mali v určitom zmysle pravdu. Nakoniec, bola to sociálnodemokratická vláda Miloša Zemana, ktorá pod kuratelou ODS vládnucou z pozadia, z bezpečia „opozičnej zmluvy“, dokončila zásadné kroky českej reformy v ekonomike i politike. Klaus sa dá celkovo charakterizovať ako utopicko-populistický alebo raný liberál v ideologickej rovine a trhový dogmatik v ekonomickej oblasti - nekritická viera v silu a konečnú spravodlivosť neregulovaného trhu. Na druhej strane sa usiloval v praxi pohybovať v rámci možného, čiže bol aj pragmatik. Priveľký pragmatizmus však zabraňuje dôsledne uskutočniť reformy, čo môže byť horšie ako menej premyslené, no dôsledne zrealizované reformy. Pragmatizmus je nevyhnutne dôsledkom podcenenia predvídania situácie, respektíve neexistencie koncepcie, alebo priveľmi voľnej až živelnej či utopickej koncepcie. Preto má pravdu týždenník Respekt, ktorý pôsobenie Klausa zhodnotil ako potvrdenie limitov neoliberálnej ekonomiky v praxi. Na jeho ospravedlnenie treba uviesť, že k pragmatizmu ho viedla nielen snaha o politický úspech reforiem a ekonomický dogmatizmus, ale aj koaličná forma vlády a lobistické tlaky. Časť pragmatizmu však vyplývala i z jeho úsilie o kontrolu spoločnosti, ktorú považoval za dôležitú práve na uskutočnenie reforiem. Súčasne však zámer kontrolovať spoločnosť bola prejavom jeho zvláštneho chápania liberalizmu a neochoty načúvať radám poradcov a kritikov. Václav Klaus nepochybne prispel k vývinu spoločnosti aj pozitívne, napríklad impulzom k rýchlejšiemu etablovaniu klasickej straníckej štruktúry v ČR založením ODS - najúspešnejšej neoliberálnej strany v regióne - a rýchlym, bezkonfliktným rozdelením Česko-Slovenska, ak odhliadneme od samotného faktu mnohými, pravdepodobne väčšinou, neželaného rozpadu federácie.
