Sociálna demokracia: príčiny úspechu a zlyhania (2)

Posledné údaje o Európskej únii hovoria o 79 miliónoch chudobných. Jeden zo šiestich Európanov má ťažkosti s platením bežných účtov a 28 percent by mohlo mať problémy zaplatiť bývanie v budúcom roku (Eurobarometer). Od začiatku tohto storočia, keď bolo v únii 18 miliónov ľudí bez práce, masová nezamestnanosť ďalej stúpala. Iba v Španielsku je bez práce 5 miliónov ľudí, čo predstavuje pätinu pracovne činného obyvateľstva.
Pokračujúca nepriaznivá situácia sa prejavuje v zmene volebných preferencií. V roku 2002 vládla sociálna demokracia v 15 členských štátoch EÚ, dnes iba v troch: v Španielsku, Portugalsku a v Grécku, a aj to s veľkými problémami a s malou nádejou, že sa udrží pri moci.
Kongres Strany európskych socialistov vo švédskom Malmö dospel už v júni 1997 k záveru, že dôležité nie je iba víťazstvo ľavice, ale aj vytvorenie jej novej koncepcie ako protiváhy neoliberálnej politiky. A to sa nestalo.

 Príčiny hospodárskej krízy

 Ak niekto pochyboval o tom, či kapitalizmus opäť zlyhal, v roku 2008 ho zbavila pochybností svetová finančná a hospodárska kríza. Predstavuje však nielen neúspech tohto systému, ale aj neúspech sociálnej demokracie, ktorá ho mala reformami premeniť na spravodlivú demokratickú a prosperujúcu spoločnosť.
Medzi príčiny súčasnej krízy patrí nadradenosť tzv. ekonomiky papierov nad výrobnou ekonomikou. Korene tohto stavu siahajú do roku 1971, keď prezident USA Richard Nixon zrušil krytie dolára zlatom a porušil dohodu z Bretton Woods z konca 2. svetovej vojny. Dolár pitom ostal rezervnou menou. Kým ostatné štáty získavali doláre výrobou a exportom tovaru, Spojeným štátom americkým stačili náklady na vytlačenie bankoviek.
Odvtedy hodnota jednotlivých mien začala kolísať. Dochádzalo k špekulatívnym operáciám ich nákupu a predaja. Na každý dolár, ktorý sa použije vo svetovom obchode, pripadá viac ako sto dolárov na finančné špekulácie, čo nemá nič spoločné s ekonomikou vytvárajúcou materiálne hodnoty. (George Soros, svetoznámy americký podnikateľ maďarského pôvodu, získal začiatkom 90. rokov miliardu dolárov na špekuláciách s librami a takmer položil britskú menu). Špekulatívny kapitál pritom nie je zdanený, takže nepomáha riešiť problémy ľudstva, akými sú chudoba, nedostatočná výživa, obmedzený prístup k pitnej vode, vzdelaniu a k zdravotnej starostlivosti.
Deregulácia a liberalizácia trhu urobila kapitálové trhy nekontrolovateľnými. Podľa zásady stanovenej bazilejskou Medzinárodnou platobnou bankou (centrálou centrál) sa bankové inštitúcie nemôžu zadlžiť viac, ako je desaťnásobok ich imania. V USA sa však tento limit prekračoval 35-krát. Poukázal na to brazílsky prezident Lula da Silva s naliehavou požiadavkou, aby sa aj banky podriadili dohodnutým pravidlám tak, ako to musia robiť všetci ľudia v každodennom živote. Chybou tiež bolo, že hypotekárne úvery v USA, odkiaľ sa kríza začala šíriť, sa poskytovali potenciálne nesolventným klientom. Aj to raz muselo prasknúť. Život nad pomery je možný len do istej miery.
Tendencie založené na presvedčení, že peniaze robia peniaze, sa ukázali ako neudržateľné. Finančná bublina rástla nekontrolovateľným zvyšovaním cien, bez ohľadu na skutočnú hodnotu tovaru, až kým nepraskla. Potvrdilo sa, že skutočné hodnoty vytvára iba práca a že trh nie je schopný regulovať sám seba. Keby takú schopnosť mal, nepresýtil by sa napríklad autami, alebo by sa neobmedzila či nezastavia bytová výstavba napriek tomu, že je veľký deficit možností bývania. Zredukovanie produkcie a stavebných prác viedlo k prepúšťaniu a nárastu nezamestnanosti. Samozrejme, nezamestnaní kupujú menej, nenavštevujú reštaurácie a nechodia na dovolenky. Toto všetko sú dôsledky živelnosti a toho, že regulačná úloha štátu bola drasticky obmedzená.
Prezident George W. Bush na Valnom zhromaždení OSN v septembri 2008 uviedol, že ide o dlhodobé problémy: „Trh nefunguje adekvátne. Prišla veľká strata dôvery.“
Jeho nástupca Barack Obama pri nástupe do funkcie 20. januára 2009 zdôraznil: „Naša ekonomika sa enormne oslabila v dôsledku chamtivosti a nezodpovednosti niektorých, ale tiež pre našu kolektívnu neschopnosť prijať ťažké rozhodnutia a pripraviť národ na novú éru... Nepýtame sa, či je trh pozitívnou, alebo negatívnou silou. Jeho schopnosti generovať bohatstvo a šíriť slobodu sa nič nevyrovná, ale súčasná kríza nám pripomenula, že bez pozorného dohľadu sa trh môže vymknúť kontrole a že krajina nemôže prosperovať dlhý čas, ak nadržiava iba tým, ktorí už prosperujú.“

 Riešenie v prospech bohatých

 Logické poučenie vyslovené Obamom, že trh musí byť kontrolovaný a chránený pred chamtivosťou a nezodpovednosťou a nemôže dávať príležitosť iba solventným, bolo správne. Pri riešení krízy sa však nevyužilo a  jednostranné opatrenia sa stali príčinou pretrvávania recesie.
Ešte G. Bush ml. požiadal Kongres USA o finančnú injekciu určenú trhu a krachujúcim bankám vo výške 700 miliárd dolárov. Obama popýtal ďalších 800 miliárd. Krajiny EÚ vložili z verejných prostriedkov do finančného systému 400 miliárd eur. Najmocnejšie štáty oznámili predsavzatie skoncovať s daňovými rajmi a kontrolovať vysoko rizikové fondy. V európskej dvadsaťsedmičke sa vyjadrovalo odhodlanie skoncovať so špekulantmi a nepripustiť zopakovanie krízovej situácie vo finančnej sfére. Situácia sa však podstatne nezmenila. Finančné špekulácie sa nepodarilo znížiť, lebo sa voči nim neuplatnila daň, ktorú svojho času navrhol James Tobin, nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku. Malo ísť o 10 až 25 centov z každých 100 dolárov špekulatívneho kapitálu a ročné zisky vo výške 100 až 300 miliárd dolárov sa mali využiť na riešenie chudoby a životného prostredia.
Ako vyzerá „riešenie“ krízy, výstižne vyjadril Ignacio Ramonet vo svojej publikácii La catástrofe perfecta: „Pre záchranu bánk boli šéfovia štátov najbohatších krajín schopní zorganizovať v priebehu niekoľkých mesiacov niekoľko stretnutí na najvyššej úrovni a zmobilizovať vyše 2,3 bilióna eur. Ale čo sa urobilo na záchranu polovice ľudstva, ktorá žije v chudobe? Prakticky nič! A to napriek tomu, že podľa OSN by sa sumou päťdesiatkrát menšou mohol každému obyvateľovi našej planéty zabezpečiť prístup k pitnej vode, vyvážená výživa a základné zdravotnícke a školské služby.“

 Straty platia chudobní

 V snahe riešiť krízovú situáciu sa vlády znovu ujali regulačnej funkcie v ekonomike a z verejných peňazí i za cenu zadlženia zachránili krachujúce súkromné poisťovne, banky a strategické podniky znárodnením. Straty však nechávajú zaplatiť chudobným. Za neúnosnú situáciu už zrazu nenesú zodpovednosť nekontrolované trhy a nezodpovední špekulanti, ale sa z nej obviňujú zadlžené štáty, hoci ony život nad pomery nepodnecovali.
V Európe sa nevolá po záchrane človeka v núdzi, ale po záchrane eura. Jednotná mena sa nemá zachrániť vytváraním pracovných miest, rozvojom hospodárskeho a vedeckotechnického potenciálu, schopnosťou konkurencie národov starého kontinentu vo svetovom meradle, ale znižovaním verejných výdavkov, uťahovaním opaskov jednoduchých ľudí, ktorí sú v kríze nevinne, priepustnejšou sociálnou sieťou či vytvorením nereálnej ekonomickej vlády EÚ.
Opatrenia takéhoto druhu rozbíjajú zostatky sociálneho štátu a zachraňujú zdiskreditovaný neoliberálny model. Sú to paradoxy umožnené nekritickým pohľadom a nečinnosťou sociálnej demokracie, ktorá nevytvára alternatívu k neoliberalizmu, hoci jej základným cieľom by malo byť demokratizovanie kapitalizmu. Priklonila sa k socializmu pre bohatých, ktorý sa začal ironicky nazývať americkým socializmom. Je založený na veľkorysej záchrane ziskov solventných na úkor ochudobňovania nemajetných, ktorí platia za rozbité taniere, hoci ich nerozbili.
Európski voliči prestávajú veriť sociálnodemokratickej rétorike, pretože po voľbách sa vždy pokračuje v neoliberálnej praxi. Ak za posledných osem rokov stratilo v Európe vládnu pozíciu až dvanásť sociálnodemokratických strán, príčinou je opustenie základných ľavicových hodnôt, akými sú plná zamestnanosť, spravodlivá odmena, odstránenie chudoby, materiálne podmienky, ktoré by umožnili ľuďom využívať rovnosť príležitosti.
Sociálni demokrati premrhali historickú šancu rozvíjať západoeurópsky sociálny štát a presadzovať nový pokrok v podobe spomenutej politicky garantovanej a sociálne kompletnej demokracie, ktorej víziu sformuloval Brandt.

 A čo Smer – sociálna demokracia?

Strana Smer-SD vedená Robertom Ficom sa dostala do vlády v roku 2006. Stala sa konkurentom pravice, ktorá po šestnástich rokoch stratila rozhodujúci politický vplyv na Slovensku. Smer ukončil privatizáciu, brzdil zvyšovanie cien energií, poskytoval úvery malým a stredným podnikom, budoval diaľnice, naštartoval veľké verejné investície, akými mala byť širokorozchodná alebo Jaslovské Bohunice, začal chrániť ľudí pred úplným sprivatizovaním penzijných fondov, nedovolil sprivatizovať teplárne, ktoré prinášajú zisky, ani železničné Cargo či bratislavské letisko.
Ficova strana na Slovensku do značnej miery odstránila predsudky voči ľavici ako politickej tendencii neschopnej postaviť sa kvalifikovane na odpor neoliberálnemu valcovaniu sociálnych vymožeností (po zlyhaní SDĽ, Ľuptákovej strany robotníkov a neúspešnom pôsobení KSS v parlamente).
Smer ako vládnuca strana však dosť dôrazne nepresadzoval spravodlivé požiadavky pracujúcich, ktoré sa týkali diskriminačných miezd. Nedarilo sa mu odstraňovať nezamestnanosť ani riešiť problém nedostatku cenovo dostupných bytov, potravín či liekov. Nemal odvahu siahnuť na neoprávnené privilégiá elity, riešiť náhradu rozkradnutého spoločného majetku. Nevytvoril pluralitu vlastníctva výrobných prostriedkov, ktorou by získal ekonomickú moc a možnosť vytvárať pracovné miesta i strategicky veľmi dôležité chýbajúce zdroje materiálneho zabezpečenia účastníckej demokracie.
Slovenská sociálna demokracia neurobila štrukturálne zmeny, ktoré by u nás pomery zásadne zdemokratizovali. Ani po dvadsiatich rokoch od „nežnej“ sa občan nemá možnosť rozhodnúť, či sa bude uchádzať o prácu v súkromnom, alebo štátnom sektore, pretože ten druhý neexistuje.
Štát aj v období koaličnej vlády vedenej Smerom-SD v neúnosnej miere trpel neochotu súkromného sektora podieľať sa vo väčšom rozsahu na jeho výdavkoch a dával mu možnosť ponechať si štyri pätiny ziskov. Sociálny štát nemôže byť pasívne závislý od toho, koľko zarobí súkromný sektor a dúfať, že pätina z jeho ziskov, odvedená ako daň, bude dostačovať na pokrytie únosnej životnej úrovne a rozvoja krajiny.
Nedá sa ignorovať desiatkami rokov overená pozitívna skúsenosť severských krajín s daňou pohybujúcou sa až k päťdesiatim percentám. Náš štát sa nemôže označovať za sociálny, ak má státisíce nezamestnaných a ak v ňom žijú tisíce bezdomovcov a množstvo detí, ktoré nemajú perspektívu, že sa niekedy vymania z chudoby. Alebo ak je v ústave napísané, že zdravotníctvo je bezplatné, pritom sa na uliciach musia vyberať dobrovoľné príspevky na detskú onkológiu.

 Potreba nového modelu

 Celosvetové skúsenosti ukazujú, že iba regulovaný trh a vyvážený pomer medzi súkromným a štátnym sektorom (u nás iba desaťpercentným) je schopný zabezpečiť vývoj prospešný pre celú spoločnosť. USA známe svojím individualizmom vyriešili svetovú krízu v 30. rokoch minulého storočia práve vďaka štátnemu sektoru; podporili rozvoj telegrafu, poľnohospodárstva, vesmírneho výskumu, internetu a odstraňovali následky živelných katastrof.
Severoamerická verejná sféra sa od prvej svetovej krízy rozšírila z 3 na 20 percent a zohráva kľúčovú úlohu aj pri riešení súčasného zlyhania voľného trhu, pri ktorom štát zachraňuje banky a podniky aj tak, že ich znárodňuje.
Kombináciou súkromného a štátneho sektora dosiahla trhová ekonomika v západnej Európe po 2. svetovej vojne najväčší rast, ktorý trval tridsať rokov. Prerušilo ho zredukovanie spoločného vlastníctva, ale ani zďaleka nie tak totalitne ako u nás po novembri 1989. Napríklad francúzsky štát má väčšinovú účasť v 1 500 podnikoch a v ďalších 1 300 menšinovú (!).
Dôsledky súčasnej svetovej krízy sú neporovnateľne menšie, až úplne zanedbateľné v štátoch so solídnym kolektívnym majetkom, pretože ten plní úlohu automatického stabilizátora ekonomiky. Najvýraznejším príkladom je Čína, ktorá s väčšinovým podielom štátneho sektora v rámci socialistického trhového hospodárstva dosahuje obdivuhodne vysoký, desaťpercentný rast už tri desaťročia, čo nemá v histórii obdobu. Dôležité je tiež to, že nijaký zahraničný subjekt nesmie v Číne podnikať bez účasti miestneho výskumu a vývoja.

 Nevyhnutná alternatíva neoliberalizmu

 Pri formulovaní stratégie rozvoja Slovenska a pri budovaní štátnych či zamestnaneckých podnikov bude potrebné zohľadniť názory odborníkov, že ak v minulom storočí bola určujúcou počítačová technika, v 21. storočí sa k nej pridružujú biotechnológie. Tie sa dajú využiť v zdravotníctve, pri výrobe potravín, ochrane životného prostredia a v iných odvetviach.
Motívom zakladania podnikov vo verejnom vlastníctve a vo vlastníctve zamestnancov by mala byť potreba Slovenska zachytiť a využiť svetové trendy znalostnej ekonomiky. Nemalo by teda ísť o samoúčelnú socializáciu hospodárstva, ale o zabezpečenie civilizačného pokroku prostredníctvom informatiky, biotechnológií, ekologicky čistých energetických zdrojov, hľadania nových liečebných postupov, uplatňovania špičkových vedeckých poznatkov zo sveta. Cieľom by malo byť vytvorenie modernej ekonomickej bázy sociálneho štátu na základe najnovších univerzálnych skúseností.
V októbri 2008 povedal generálny riaditeľ Medzinárodného menového fondu, inštitúcie, ktorá pomáhala zavádzať neoliberálny model: „Kríza je stroskotaním kontroly, stroskotaním regulácie, stroskotaním viery, že trh sa môže regulovať sám. Treba zmeniť fungovanie systému, treba zmeniť pravidlá hry, treba zmeniť reguláciu. Poučením je, že na dobré fungovanie trhu je potrebné viac štátu a viac verejnej moci.“ (I. Ramonet, La catástrofe perfecta,) Komentár by bol zbytočný.
Slovenská sociálna demokracia reprezentovaná Smerom je v Európe najmladšou a volebne úspešnou. Relatívne. Pretože 35 percent získaných hlasov v posledných voľbách treba vidieť v pomere k 58 percentám zúčastnených voličov. Skutočnosť, že ani pri pomernom najlepšom volebnom výsledku Smer-SD nemá v rukách vládnu moc, nabáda k nevyhnutnému cieľu získať väčšinu.
Dopracovať sa k volebnému víťazstvu znamená vytvoriť alternatívny model k neoliberalizmu, skoncipovať konkrétny program sociálneho štátu, definovať národnoštátne záujmy, prísne dbať na ekonomickú pluralitu a účastnícku demokraciu občanov a, samozrejme, určiť reálne zdroje financovania sociálnej spoločnosti. Len tak sa vytvorí možnosť priviesť k volebným urnám značnú časť zo 42 percent apatických občanov, ktorí naposledy voliť neprišli, pretože ich nik nedokázal presvedčiť ani osloviť.
Slovenskí sociálni demokrati majú k dispozícii analýzy svetového vývoja poznamenaného krachom neoliberálneho kapitalizmu s vyústením do finančnej a hospodárskej krízy 21. storočia. Niet pochýb, že ak majú ambíciu vytiahnuť Slovensko zo systémového závozu a získať väčšinu ľudí na svoju stranu, musia si urobiť vlastné závery, pretože tie, ktoré urobili ich európske partnerské strany, voliči po ôsmich rokoch odmietli.
Podmienkou pozitívnej kvality vývoja je dôsledné uplatňovanie ľavicových hodnôt, využívanie ľavicového intelektuálneho potenciálu a systematické šírenie pravdy o problémoch sveta a možnostiach ich riešenia v priamom kontakte s ľuďmi, ktorí sú dezinformovaní pravicovými médiami používajúcimi metódu cenzúry mlčaním.

Autor pôsobil v diplomacii. Dokončenie z predchádzajúceho čísla.