Slovenský neorealizmus v rožku (Slovenska)
Hra ich vraj urazila, pochopili ju prísne kapitrealisticky, (zrkadlový obraz socrealizmu), prvoplánovo. Z naplánovanej premiéry nebolo nič, a tak o čom ten provokatérsky kúsok v skutočnosti pojednáva, môžeme vedieť iba z románového prepisu. Román vyšiel pod rovnomenným názvom (Diabol) v roku 2005, čitatelia sa proti nemu nevzbúrili, alebo o tom aspoň nevieme, lebo aj okolo románu nastalo veľké mlčanie. Ticho, ktoré môže veštiť poriadny világoš. Ak raz príde ten čas.
Mikuláš Kočan si ale nedá povedať, stále provokuje. Tentoraz románom Totalita, moja láska. Kapitrealistický kritik tohto opusu – a nie je ich málo, ba skoro by sa dalo povedať, že iných dnes ani niet – bude s románom raz-dva hotový: autorovi vypáli na čelo znamenie a spokojný s výkonom opublikuje svoje resumé niekde v Sme alebo v .týždni. (Ak si ho vôbec vo svojich výšavách všimne.) Provokatér Kočan, asi už aj poučený „pobúrenými“ hercami, ktorí za textom jeho hry Diabol videli drzosť či neúctu k nežnej revolúcii, akoby s takýmto resumé aj počítal.
Smeje sa do hrsti. Literárne. A píše si ďalej, len to tak fičí. Obdarený bohatou obrazotvornosťou, nezaprie v sebe milovníka talianskeho neorealizmu. Hoci sa pohybuje na malej ploche, širokým rozmachom šťavnato šľahá farby na plátno, čiernobiely obraz „toho, čo sme to žili“ rozbíja na tisíc plôch, iskriacich a hrajúcich všetkými farbami. Natruc všetkým čiernobielym kritikom! Hlavný hrdina prichádza na východné Slovensko na pomaturitné stretnutie. Po tridsiatich piatich rokoch účtuje, čo sa v tom maturitnom ročníku začalo, čo bolo na povrchu a čo v hĺbke, čo sa dalo vidieť a čo „iba“ vedieť. Maturanti sú už zrelí ľudia, prešli z jedného režimu do druhého, no vo svojom jadre zostali tým, čím boli: aj lotri, aj baránkovia, aj s charakterom, aj iba s povahou. Ocitneme sa v neorealistickom filme, autor felliniovsky narába jazykom, až je toho občas na čitateľa priveľa. Ak by to mala byť iba féria plná bizarných zážitkov, bol by to lacný trik, za obrazom je však zmysel.
Brilantne ho charakterizuje literárny vedec Viliam Marčok: „Ak sa nás autori doteraz usilovali zbavovať ilúzií o starom režime, a prípadne aj resentimentu voči nemu predovšetkým pomocou – miestami dosť lacného – zosmiešňovania, Kočan sa usiluje epicky podrobne poukázať na všetko, čím je generácia dospievajúca v jeho atmosfére v ňom uviaznutá a ako sa na jej vyväzovanie z jej súvislostí nabaľuje kariérizmus, bezcharakternosť, protekcionizmus, mafiánstvo atď. Doteraz som taký fundovaný a epicky presný – účtujúci – text od našich prozaikov nečítal.“
Mikuláš Kočan sa môže smiať na plné hrdlo, nielen do hrsti, lebo jeho farba je priznaná, čiernobiely obraz rozflákaný na tisíc parádnych a poriadnych kusov.
Mikuláš Kočan: Totalita, moja láska
Vydala Matica slovenská
Ilustračné foto: Jacob Břtter
Reagujte na článok
Komentáre
Skutočne sa už prejavuje únava z totálnej demokracie a ľudia iba pozvoľna zisťujú, že aj táto naša demokracia je riadená a limitovaná "stranícky" tentoraz ideológiou sprava, teda že všetko, čo je o "našom" kapitalizme a "našej" demokracii, je nedotnkuteľné...
Pripomína mi to starý fúzatý fór od môjho strýka, ktorý popisoval, ako sa dvaja kamaráti v roku 1969 stretli po dvadsiatich rokoch a jeden druhému odpovedá na otázku, ako že sa má, vetou:"ále vieš, dvadsať rokov po a furt..." a kedže išiel okolo policajt, tak ticho dopovedal "furt taká zima".
Je preto dobré, že vznikajú aspoň rôzne TV krimiseriály pôvodné, pretože aspoň tu si premýšľajúci človek povie, ako je to možné, že toto sa stalo u nás?
Aspoň krimi je žáner, kde netreba chváliť novú dobu, ale nová doba sa premieta do deja a správania sa poostáv, kde je vidieť, čo je motiváciou zločinu a aká bezbranná je spravodlivosť voči "moci" a moci peňazí.
V tomto smere sú poučné i detektívky z obdobia rokov socializmu: reakcia súčasného mladého diváka je príznačná - veď je to nuda, také banálne zločiny ako napríklad v Malom tv pitavale, isteže, bola to nuda z hľadiska reality - ani vtedajšie správy neboli plné krvy a násilia, a vraj totalita, hm...
už to jednoducho to poznanie presakuje na povrch.
Tých kníh a do trezoru uložených diel začína byť viac, každý z nás by pomaly mohol pridať zoznam, už sa to podľa mňa vyrovnáva s tým "trezorovým" zoznamom spred roka 1989.
Skromne pridám - a to nie sú diela od nejakých socialistov:
Zmizla a viac sa nevytlačila odborná kniha od Oskara Krejčího:Povaha dnešní krize (1998,East Publishing Praha), kde sa skvelý autor dotkol problémov etiky a koreňov moci nových porevolučných elít.
Nikdy viac nebolo vydané zásadné odborné politicko-ekonomické dielo Postkapitalistická spoločnosť (Post-capitalist society) Petra F.Druckera, vydané v Management Press Praha 1993), v ktorom odborne definoval prechod od kapitalizmu do postkapitalistickej spoločnosti založenej na novej produktívnej sile vedomostí, nie na kapitále. Nie nejakí socialisti, ale liberáli odmietli toto dielo, pretože búra ich doktríny večnej nadvlády kapitálu a trhovej ekonomiky.
A to už nehovorím o slovenských autoroch, ktorí so svojimi odbornými publikáciami vychádzajú skoro ako "samizdaty"- viď tu chvalabohu propagované dielo Marx a spoločenské zmeny po 1989.
A to sú iba odborné publikácie.
Ako by sa asi zachovala "domáca gazdiná" bratislavčanmi vraj milovaná teta Magda, ak by bývalý primátor potichu zbúral Park kultúry a oddychu na Dunajskom nábreží? Bolo už pripravené vyhlásenie, že konečne bola zbúraná posledná komunistická stavba, pripomínajúca pionierke šatky a že konečne tam bude mať Bratislava dôstojný areál vypiplaný developermi v prospech bohatej klientely? Tak, ako sa to počas primátorovania stalo mnohým historickým stavbám, vrátane areálu Káblovky, fabrík ešte z čias prvej republiky, ktoré si iné mestá chránia ako technické kultúrne pamiatky a revitalizujú ich v pôvodnej podobe na nové spoločenské priestory?
I keď si myslím, že Ján Budaj má 20-ročné meškanie, tu pred ním "smekám klobouk" za jeho obhajobu Parku kultúry a oddychu a dúfam, že tu sa spoja s M.Ftáčnikom a zastavia to "boľševické" konanie bývalého primátora.
Iba sa tým odhaľuje, že novodobí "boľševici" z prvej dekády 21.storočia, to už nie sú ani korektní demokrati z pravého politického spektra, sú to takí istí darebáci, akých sme zažívali v štátostraníckych tričkách pod vlajkou diktatúry proletariátu - hrabú k sebe a v mene ideálov dokážu šliapať cez mŕtvoly.