Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Hrozí nám vojna?

Musíme zápasiť s myšlienkovými stereotypmi, s ktorými pracuje väčšina teoretikov aj praktických politikov – s predstavou, že ak chceš mier, musíš sa pripravovať na vojnu. Celé dejiny ľudstva sú dejinami príprav na vojnu, a nie sú to mierové dejiny. Je desivé, koľko ľudí zahynulo v úplne zbytočných konfliktoch! Človek rozumný je podivný tvor... Otázka je, či 21. storočie môže byť iné.
Počet zobrazení: 2184
P1010045.JPG

V akom vzťahu je vojna k ľavicovým hodnotám?

Som hlboko presvedčený, že ľavicové hodnoty majú tradičné, nemenné jadro – je to mier a práca. Spoločnosť, v ktorej by bola odstránená vojna, musí byť sociálne spravodlivá. A naopak, ak chcete vytvoriť sociálne spravodlivú spoločnosť, je to spoločnosť bez vojen. Na prvý pohľad sa téma vojny môže zdať okrajová – predsa len, väčšina prítomných tu v sále ju nezažila. Je to šťastie našej generácie, ktoré je sčasti výsledkom miliónov mŕtvych a sčasti dielom náhody. Otázka znie, či sme schopní vytvoriť sociálne prostredie, ktoré vojnu celkom odstráni.


Pripomeňme si predchádzajúcu doktrínu NATO.

Predchádzajúca doktrína z roku 1999 je zlomová. Prijali ju ešte za Billa Clintona, keď bola ministerkou zahraničia USA Madeleine Albrightová. Bola to prvá stratégia, ktorá sa pokúsila formulovať úlohy NATO po studenej vojne s tým, že pracovala s víziou americkej hegemónie. Sú tam body, ktoré prekračujú rámec zakladajúcej Washingtonskej zmluvy z roku 1949. Konkrétne organizovanie misií za rámec článku 5, čo znamená za rámec toho, k čomu bola pôvodne aliancia určená: kolektívna obrana členských štátov. Sú to misie, ktoré neslúžia na obranu členov aliancie pri ich bezprostrednom napadnutí, ale sú zamerené „do euroatlantického priestoru“ a jeho okolia – takú formuláciu použili. Pričom euroatlantický priestor nie je vymedzený. Môžeme si ho predstaviť od San Francisca po západnú hranicu Česka (bolo prijaté s Maďarskom a Poľskom v roku 1998), ale aj po Vladivostok.

Druhý zlomový faktor je konštatovanie, že misie, usporiadané v euroatlantickom priestore, budú, pokiaľ možno, v súlade s rozhodnutím Rady bezpečnosti OSN. Keď v súlade nebudú, vykonajú sa aj bez neho: pripúšťa misie mimo rámec platného medzinárodného práva. Podľa neho sa smie viesť vojna iba v prípade sebaobrany, alebo na základe rozhodnutia Rady bezpečnosti.

Až po tomto prichádzajú bushovci a posúvajú oficiálne strategické myslenie v Spojených štátoch ešte ďalej. Už sa nehovorí o rizikách zvonku, ale o zasahovaní proti problémom, ktoré sa ešte nestačili sformovať. Je to viac ako prevencia. Už to nie je aktivita koaličná, ale unilaterálna: USA sú pripravené „preemptívne“ konať mimo rámec medzinárodného práva a bez svojich spojencov. Tieto tézy pripomínam najmä preto, lebo v novej stratégii už ani jedna nie je obsiahnutá.
 


Čo je v novej strategickej koncepcií nové?

NATO sa definuje ako organizácia, ktorá sa usiluje o jadrové odzbrojenie. Je tam téza, že sa bude rokovať s Ruskom, aby predstava o jadrových zbraniach v Európe bola čo najtransparentnejšia. Za touto formuláciou sa skrýva diskusia o stiahnutí amerických jadrových zbraní z Európy. Je problematická: Aby USA stiahli svoje jadrové zbrane z cudzieho územia, požadujú od Ruska stiahnuť zbrane z vlastného. Čo je, samozrejme, absurdné. Formulácia v stratégii je ešte spornejšia, lebo hovorí o všetkých jadrových zbraniach, objavuje sa tu teda záväzok jadrového odzbrojenia pre Francúzsko a Britániu. Je tam určitý prvok nepresnosti, neistoty vo formuláciách, spôsobenej hľadaním kompromisu. Pri prípravných diskusiách Hillary Clintonová jednoznačne hájila ponechanie amerických jadrových zbraní v Európe.

V texte chýbajú ďalšie veci, ktoré boli dôležité pre pochopenie súčasnej úlohy NATO. Východ znepokojuje rozširovanie NATO po európskom priestore a snaha vytvoriť z neho jadro globálnej bezpečnosti. „NATOcentrické“ poňatie svetovej bezpečnosti ráta s tým, že aliancia by mala pôsobiť aj v Pacifiku. To znamená členov ako Južná Kórea, Austrália, Japonsko, Nový Zéland. V novej stratégii formulácie tohto druhu nie sú. A to som ich dôkladne hľadal. Hovorí sa tam iba o otvorených dverách. V tej súvislosti sa, samozrejme, opakuje Ukrajina a Gruzínsko. To teda nie je problém Číny (Pacifik), ale hlavne Ruska.

Rusko je v tejto novej stratégii poňaté takmer veľkoryso, ako strategický partner. Stratégia formuluje požiadavky vytvárať spoločnú raketovú obranu NATO s Ruskom, čo je výrazný posun oproti stratégii  z roku 1999, pokiaľ ide o poňatie NATO, role zbraní vo svete a USA. V pozadí leží zmena predstavy o unilaterálnych možnostiach USA po tom, čo vyhrali v studenej vojne.


Obsahuje stratégia z Lisabonu aj problematické prvky?

Problém je, že je to literárny text. Poznáme stratégiu EÚ Nová Európa v bezpečnejšom svete z roku 2003, ktorá je podľa mňa vynikajúca. Hovorí o efektívnom multilateralizme, ktorého jadrom musí byť medzinárodné právo. Lenže EÚ ju nedodržiava.

V Lisabonskej stratégii je tiež návrat k medzinárodnému právu, čo je pozitívny posun. Lenže tento text sa z určitých hľadísk môže vnímať ako posledný veľký úspech Baracka Obamu. Existujú ľudia hlboko presvedčení, že Obama nedokáže získať druhé volebné obdobie a nový prezident jeho politiku otočí.

V stratégii nájdeme formulácie o budovaní protiraketovej obrany spolu s Ruskom, no v reáli už prebiehajú testy bez Ruska. Rusko už dáva jednoznačne a nahlas najavo, že keď to bude takto pokračovať, bude vyvíjať obranu samo. A ohlásilo, že už má nové typy jadrových hlavíc.    

Podľa dostupných informácií v súčasnosti prebieha najväčšia povojnová investícia USA v Pacifiku. Prestavuje sa základňa Guam, kam podľa všetkého stiahli aj jednotky z Okinawy. Američania pokladajú Pacifik za svoje jazero a sústredia sa na novú protičínsku politiku vo vojenskej rovine.

Stále platí, že USA neznižujú vojenské výdaje, naopak, znova sa zvýšili. I keď to má aj svoju ekonomickú logiku, lebo vojenský priemysel je jedna z mála funkčných amerických ekonomických štruktúr. Obmedziť výrobu zbraní znamená podlomiť americkú ekonomiku a zamestnanosť. Preto tie šialené zbraňové vývozy. USA poskytli egyptskej armáde pomoc v hodnote 1,5 mld. dolárov. Vtip je v tom, že im nedali peniaze na nákup zbraní, ale zbrane v hodnote 1,5 mld. Financie išli do amerického vojenského priemyslu. Akurát bolo treba Kongresu zdôvodniť, že to je pomoc spriatelenému štátu. Nová stratégia je podľa mňa vykročenie správnym smerom. Otázka je, ako sa k nej budú stavať v praxi jednotlivé štáty a USA za dva roky.


Svetové výdaje na zbrojenie neustále rastú. Čo nás čaká, ak sa bude svet ďalej lineárne vyvíjať týmto smerom?

Foto: Zľava: Oskar Krejčí, Peter Juza
Autor foto: Eva Blažeková
V prvom rade musíme zápasiť s myšlienkovými stereotypmi, s ktorými pracuje väčšina teoretikov  aj praktických politikov – s predstavou o tom, že ak chceš mier, musíš sa pripravovať na vojnu. Celé dejiny ľudstva sú dejinami príprav na vojnu, a nie sú to mierové dejiny. Napísal som svoju brožúrku Válka okrem iného aj preto, aby som urobil inventúru vojen v dejinách ľudstva. Je to desivé! Koľko ľudí zahynulo v úplne zbytočných vojnách!

Kľúčová otázka je, či 21. storočie môže byť iné. Existujú tri ohniská, okolo ktorých by sa mohla strhnúť veľká vojna. Prvým sú klasické mocenské spory. V tejto chvíli sa svária dve odlišné koncepcie medzinárodných vzťahov. Prvá je multilaterálna, modernizované vestfálske chápanie. Každý štát je suverénny a v prípade konfliktov sa musia sa dohodnúť. Dohodnú sa na báze OSN, v rámci medzinárodného práva, pomocou efektívneho multilateralizmu. Veľmoci dokážu nájsť kompromis. Druhá, podľa mňa horšia línia je rímsky mier – predstava o tom, že USA ako víťaz studenej vojny môžu určovať povahu svetového režimu. Tesne po skončení studenej vojny mali potenciál na to, aby hrali komplexnú rolu hegemóna, alebo sme sa to aspoň domnievali. Dnes už vieme, že USA zostávajú vojenským hegemónom, rozhodne však už nie sú ekonomickým alebo ideologickým hegemónom. Aj keď tu existuje povedzme jednoznačná prevaha Hollywoodu vo filmovej kultúre a Česká televízia nie je schopná sformulovať jediné stanovisko, pokiaľ si nevypočuje CNN alebo iný americký zdroj, tak schopnosť ideovo viesť a zdôvodňovať súčasné fungovanie sveta ako spravodlivé sa vytráca. O ekonomike ani nehovoriac.

Rímsky mier nesie svoje meno preto, že antický Rím mal s vonkajšími štátmi alebo kmeňmi mierové dohody. Tie z nich, samozrejme, robili polovazalov. No s tými, ktorí dohodu nemali, mohol Rím spravodlivo bojovať. Toto poňatie sa v réžii USA ukazuje v Afganistane, v Iraku, jednoducho pri štátoch, kde USA nemali kontrolu nad kádrovou politikou. Preto sa aj Rusko stalo v okamihu, keď bol zastavený odpredaj ropných polí do USA nedemokratickým štátom.

Idey rímskeho mieru a multilateralizmu sa svária. Konkrétne miesto, kde si to v budúcom roku otestujeme, je Irán.


Prečo práve Irán?

Nikto z nás nie je schopný povedať, či Irán vyvíja jadrovú zbraň alebo nie. Medzinárodná organizácia pre atómovú energiu nenašla žiadne dôkazy. Rozdiel je kvantitatívny: do akej miery centrifúgy, ktoré Irán vlastní, vyčistia urán pre potreby jadrových reaktorov (úroveň okolo 2 percentá) alebo pre jadrovú bombu (90 a viac percent). Nemôžeme povedať, kde sa Irán zastaví. Sám tvrdí, že jadrové zbrane nevyvíja, a ak nevyvíja, má na centrifúgy právo. Zmluva o nešírení jadrových zbraní, ktorá tieto záležitosti upravuje, dáva všetkým štátom právo na mierové využitie jadrovej energie. Lenže Západ je presvedčený, že Irán vyvíja jadrovú zbraň. V tejto fáze hrozí útok.


Aké by boli výhody a nevýhody útoku na Irán?

Začnem od nevýhod. Ak chcete zlikvidovať potenciálny jadrový arzenál Iránu, musíte zasiahnuť nielen centrifúgy, ale aj laboratória. Tie sú hlboko v skalách. Izrael podľa dostupných informácií nemá zbrane, ktoré by boli schopné ich zničiť. Ak nepoužije jadrovú bombu. Museli by sa použiť americké zbrane. Keď zbombardujete centrifúgy a laboratóriá, no nezasiahnete terminály, dramaticky porastie cena ropy. Zarobí na tom Irán. Keď zbombardujete terminály, ropné polia, Irán nezarobí, lenže...  Štvrtina ropy do Európy a polovica až tri štvrtiny do Japonska a Číny tečie cez Hormuzský prieliv. Irán je schopný zablokovať túto ropnú tepnu zo Stredného Východu. Dramaticky na tom zarobí Rusko a Venezuela. Nevieme, aká bude odpoveď Iránu. Určite to nebude útok na USA medzikontinentálnymi balistickými raketami, ktoré Irán nemá. No má rakety, torpéda a strely s plochou dráhou letu, ktoré zasiahnu americké jednotky v Iraku, Afganistane a v Perzskom zálive. V dosahu má aj spomínaný Hormuzský prieliv.

Výhoda útoku by bola technická. Jeden z argumentov v prospech jadrového odzbrojenia, ktorý sa potajomky používa v USA, je skutočnosť, že sa v súčasnosti prezbrojujú z jadrových hlavíc na konvenčné hlavice. Majú nové typy trhavých materiálov, ktoré nemajú povahu jadrovej nálože, teda nevydávajú po výbuchu jadrové žiarenie, iba tepelné, ale trhavá sila je porovnateľná. Máme tu nejadrové strategické zbrane. Do dvoch rokov by ich Američania mali byť schopní použiť na vedenie vojny stredného rozsahu.

Všetko to, čo som uviedol ako negatíva v súvislosti s útokom na Irán, sa v určitom zornom uhle môže javiť ako pozitíva. Keď spomalíte rozvoj Číny a Európy, niekto v USA na tom vždy zarobí. Keď zdražie ropa, ťažba v bridliciach a pieskoch Kanady sa stane rentabilnou, nehovoriac o rastúcich ziskoch malých ropných firiem v Texase.

Nedá sa vylúčiť, že útok na Irán bude. V žiadnom prípade sa to nestane, ak budú USA dodržiavať svoju vlastnú zahraničnopolitickú doktrínu, ktorú v máji podpísal Obama: na viacerých miestach v nej stojí, že k zmene politiky Iránu sa bude používať posilňovanie embarga. No platí, čo som povedal: množstvo ľudí počíta s tým, že po odchode Obamu dôjde k zmene kurzu.


Hovorili ste o mocenských sporoch ako o prvom z troch ohnísk možných konfliktov. Aké sú ďalšie dve?

Druhým je etnicko-pohraničný konflikt. V súčasnosti existuje necelých dvesto štátov a tristo až štyristo národov. Je jasné, že jednoduchým použitím práva na sebaurčenie cesta nevedie.

Hranice, vytvorené po prvej svetovej vojne u nás považujeme za problém Trianonu, no pozrime sa, čo vo Versailles urobili so Stredným Východom. Hranice, ktoré nakreslili, boli výsledkom politickej slepoty. Vytvorili Kuvajt, zabudli na Kurdov... Je jednoducho neuveriteľné, ako to vôbec niekto mohol takto spraviť. Zhruba 20 percent svetových hraníc je v súčasnosti predmetom sporov.

Tretie ohnisko sú suroviny, čiže ropa a plyn ako základ súčasnej civilizácie. Na udržanie legitimity demokracií, hlavne americkej, potrebujete udržať životný spôsob stredných vrstiev. Dnes sa americký spôsob života javí neudržateľný. Okrem toho, že je to obrovské plytvanie, na čo sme si zvykli, je to aj spôsob, ktorý je možný realizovať len na dvojitý dlh – vnútorný a zahraničný. Možnosti pre zadlžovanie USA sa zužujú. Nikto v zahraničí už nebude tak voľne kupovať deriváty amerických bánk a obligácie v takom množstve, v akom sú produkované. Nikto nebude veriť doláru, keď budú Spojené štáty tlačiť tu 60 mld., inde 60 mld. Podmienky pre udržanie spôsobu života stredných vrstiev sa komplikujú a jednoznačne vyžadujú energetickú bezpečnosť – plynulé dodávky ropných produktov za prijateľné ceny. Keby si iba chceli pomôcť nadnárodné monopoly alebo maličké ropné firmy v Texase, k udržaniu spôsobu života stredných vrstiev to nebude stačiť. Keď im ju vezmete, občania budú hlasovať pre fašistov či komunistov. V prípade Americky pripadá do úvahy skôr tá prvá možnosť. V tejto chvíli existuje vo svete 40 miest, kde sa ťaží ropa alebo plyn, a vedú sa o ne veľké spory. A to nepočítam Arktídu. Ten konflikt sa iba rozbieha a všetci sa už učíme morské právo a definície šelfu, lebo tam majú byť nové rezervy ropy a plynu.


Akú sú rozdiely medzi konfliktami v Južnom Osetsku a v Kosove z historického hľadiska a z pohľadu medzinárodného práva?


Foto: Oskar Krejčí: Válka (Professional Publishing, 2010)
Zdroj foto: www.academia-knihy.sk
Kosovo nemá históriu. Vznikol druhý etnicky čistý albánsky štát hneď vedľa vlastného Albánska. Sami Albánci v Kosove nepočítajú s tým, že je to tak naveky. Je to umelý nezmysel.

Osetsko má iný príbeh. Keď Argonauti tiahli do Kolchidy pre zlaté rúno, šli vlastne do dnešného Abcházska. Región má vlastné špecifické dejiny. Figuruje v antickej histórií, ktorú mnohí nazývajú európskou, hoci to nie je pravda – antika nie sú európske dejiny, ale stredozemské. A do oblasti Stredozemného mora spadá aj Čierne more.

Z hľadiska medzinárodného práva je tu výrazná podobnosť. V oboch prípadoch ide o secesiu, ktorá je v rozpore s medzinárodne prijatými dohodami. V kosovskom prípade zohrala zložitú úlohu politika EÚ a NATO prostredníctvom tajnej diplomacie, špinavých dohôd a nechutnej propagandy. Dnes už vychádzajú najavo informácie o zločinoch, ktorých sa dopúšťali jednotlivci z Kosovskej oslobodeneckej armády...

Najväčší problém je politika dvojakého metra. Musíme byť schopní stanoviť, či sú secesie tohto typu nesprávne, alebo či platí právo národov na sebaurčenie. Ak platí právo na sebaurčenie, potom Kosovci – lebo Srbi odtiaľ odchádzali už od hitlerovskej okupácie – mali právo sa odtrhnúť. Práve tak ako Srbi z Bosny a Hercegoviny. A také isté právo potom majú aj južní Osetínci, Adžarovia a Abcházci, ktorí sa chcú odtrhnúť sa od Gruzínska, kam boli pričlenení za Stalina.       

Používať v týchto súvislostiach históriu je zlomyseľné, lebo ňou zdôvodníte čokoľvek. Ide o to vytvárať podmienky pre humanistickú politiku, ktorá by vytvorila podmienky zamedzujúce krvavým konfliktom, či už ide o gruzínsku vojnu, alebo rezanie Srbov na orgány, predávané do západnej Európy.


Kedy Čína technologicky, a tým aj vojensky dostihne USA, a čo bude potom?

Podľa dostupných informácií (väčšinou amerických) by mali výdaje na zbrojenie v Číne v roku 2025 dosiahnuť úroveň USA spred 15 rokov. To znamená, že Čína sa ani omylom nedotiahne na americké výdaje. Samozrejme, čínske vojenské výdaje sú relatívne lacnejšie, pretože v Číne sa nepracuje na zisk a provízie ako v USA.

K balansovaniu Spojených štátov existujú dva odlišné postoje – Rusko sa tvári, že je silnejšie, ako v skutočnosti je, Čína sa hrá na slabšiu, aby USA neznervóznila. A pravdou je, že sa vôbec nechystá vojensky konkurovať USA. To je iba veľký omyl zbrojárov. Čína vojensky konkurovať  nepotrebuje.

Keď máte strategický potenciál vyzbrojený raketami, strelami s plochou dráhou letu, raketami a ponorkami, tak nepotrebujete veľkú konvenčnú armádu. Tá sa zíde len na dodatočné obsadenie územia, prevalcovaného jadrovými zbraňami. Číňania si to uvedomujú. A čo vedia ešte lepšie ako čokoľvek iné, je, že kapitalizmus nemusia poraziť: Majú dosť peňazí na to, aby si ho kúpili. Kam sa pozrieme, tam je čínsky obchodník s peniazmi, ktoré si nikto z nás nevie ani predstaviť. Čínska hospodárska pomoc do rozvojových krajín je dnes už väčšia ako pomoc MMF. Číňania nevedia, čo s peniazmi, a tie strácajú na hodnote – tak nakupujú investičné celky, surovinové zdroje... Kupujú si kapitalizmus.

Dnes je v Číne najvýkonnejší počítač, viac štúdií o nanotechnológii než v Japonsku a USA... Krajina zažíva civilizačný rozvoj, ktorý nemá v dejinách obdobu. Je to hádam porovnateľné so zlomom v 15. storočí v Európe, ale deje sa to v kratšom časovom úseku a vo väčšej mase. Vojnu Čína naozaj nepotrebuje.

Problém je v niečom inom. Klasické teórie politického realizmu hovoria, že Sparta zaútočila na Atény v Peloponézskej vojne nie preto, že v jednom štáte vládla aristokracia a v druhom demokracia. Ale preto, že moc Atén stúpla tak, že Sparta strácala kontrolu nad polostrovom a preventívne zaútočila. Dnes sme vo fáze, keď USA strácajú kontrolu nad svetom, lebo Čína sa stáva príliš mocnou. A USA majú väčší vojenský potenciál než Čína. Vojna teda hrozí. Hoci USA si ju už nemôžu dovoliť. Rozbili by tým legitimitu svojej demokracie. Sú na Číne ekonomicky závislí. Aj keď by zmazali svoje dlhy, keď by tam spálili sklady dolárov, obchod, ktorý ide z Číny a do Číny pomáha udržať americkú životnú úroveň. Vojna proti Číne je teda reálna iba ako chyba. Nie ako racionálny krok.

Foto: Zľava: Oskar Krejčí, Peter Juza, Miroslav Pekník
Autor foto: Eva Blažeková

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
10. február 2011, 21:36
Dobré čítanie na zamyslenie, až ma naozaj mrzí, Oskar, že som tam nemohol byť a nepoložiť Vám pár otázok.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama