Moderný egoizmus a individualizmus - prekážka existencie

Kritika racionalizmu

Vzbura proti tyranii myšlienkových systémov bola výrazne predznamenaná už Kierkegaardovou kritikou Hegela. Existencia človeka sa nedá uzavrieť do žiadneho systému pojmov a pravidiel. Konaj tak, ako by na tvojom mieste museli konať všetci, hlásala Kantova morálka, ktorá prehliadala ľudskú individualitu. Konaj tak, ako by okrem teba nemohol konať už nikto. Rob to, v čom si nezastupiteľný a výnimočný, možno takýto odkaz by ponúkla práve etika, ktorá by vychádzala z individuálnej a neopakovateľnej existencie človeka. Existencia predovšetkým znamená aktívnu vzburu indivídua. Existencia je niečo, čo sa nedá premeniť na vec, je to niečo, čo sa nedá zredukovať len na púhu myšlienku. Ak Descartes hovorí: „Myslím, teda som“, tak by existencialista ironicky odpovedal: „čím viac myslím, tým menej som“. Nie je to však zďaleka také jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Existencia je daná spolu s myslením, napriek tomu, že ho žiadna racionálna myšlienka nemôže obsiahnuť. Myšlienka však tvorí nutný konštitutívny moment existencie, pretože existovať zároveň znamená aj byť si vedomý samého seba.  

Marcel svojím dielom pokračuje vo francúzskej antiracionalistickej tendencii, reprezentovanej hlavne Bergsonom a Pascalom. Títo myslitelia kládli na prvé miesto predovšetkým záujem o človeka a o jeho najvnútornejšie skúsenosti, ktoré si klasické filozofické smery vôbec nevšímali. Z tohto dôvodu odmietol Marcel tradičnú filozofiu, ktorú  predstavovali rôzne metafyzické systémy. Najstriktnejšie zavrhol predovšetkým chladný abstraktný racionalizmus. Rovnako ho nedokázal osloviť ani scientistický pozitivizmus, ktorý redukuje človeka na vec. Marcelov existencializmus venuje dostatok pozornosti rozlíšeniu existencie od veci. Podmieňuje to aj samotný spôsob, ktorým sa o existencii vypovedá. Nedá sa osloviť priamo - „Ľudská existencia znamená...“ - a potom popísať vlastnosti človeka tak, ako popisujeme vlastnosti akéhokoľvek iného predmetu. Pretože existencia je viac než nejaká vlastnosť, je viac než naše zamestnanie, je viac než spoločenská rola, je viac než myšlienková fráza. Existencia je priamy opak uzavretosti, je to vychádzanie z toho, čo sme (ex) a zaujatie iného postavanie (sistere) v seba presahovaní. Symbolom zotrvačnosti a apatie býva pre existencialistov práve vec, ktorá je uzatvorená do seba a nie je schopná samopohybu. Existencia je preto priamym protikladom k veci. Nemusí ísť len o materiálnu vec, ale aj o nejakú racionálnu skostnatenú konštrukciu.

Marcel z tohto dôvodu odmietal každé poňatie filozofie ako uzavretého systému. Všetkým systémovým smerom, pre ktoré je príznačné predmetné myslenie, oprávnene vytýkal, že umŕtvili antropologickú problematiku, ktorá zahŕňa množstvo komponentov podmieňujúcich celostné pochopenie konkrétneho dynamického charakteru ľudskej existencie. Pochopenie „ľudského“ chýbalo práve v abstraktných filozofických postupoch (napr. u Hegela, Descartesa, či Kanta), ktoré nepoznali konkrétneho a živého človeka s jeho bolesťami a radosťami, poznali len jeho zdeformovanú a zredukovanú podobu, skúmali človeka vo všeobecnosti. Osobnosť tak obetovali nejakej ideálnej pravde, alebo anonymnému princípu. Preto chcel Marcel vytvoriť novú podobu filozofie tzv. konkrétnej ontológie, čiže filozofie meditatívnej, otvorenej, bytostne angažovanej a humanistickej.


Kritika individualizmu a objektivizmu

Na kritiku racionalizmu nadväzuje kritika individualizmu, v ktorej si G. Marcel všíma hlavne zvecnené vzťahy a odosobnený model človeka v súčasnej spoločnosti. Jednou z najviac kritizovaných prekážok na ceste ku otvorenej existencii je podľa neho moderný egoizmus a individualizmus. Podrobuje kritike celý sfetišizovaný svet vecí. Na rozdiel od iných existencialistov, v Marcelovom kritickom videní sveta nikdy nebola prítomná tendencia ukazovať len bezvýchodiskovosť a absurditu bytia, tak ako to robili napríklad Sartre či Camus, ktorí v záujme údajnej slobody a autentickosti boli schopní človeka úplne vrhnúť do samoty jeho vlastných duševných prežitkov, ako je úzkosť či starosť. Marcel v protiklade k tomuto krajnému individualizmu robí slobodu a napredovanie človeka závislými od tvorivej komunikácie a dialógu s inými. Vníma to podobne ako Martin Buber v rámci koncepcie „ja a ty“. Vylučuje objektívne vzťahy medzi javmi a na miesto vecných vzťahov (vzťah subjekt – objekt) prichádza intersubjektivita, čiže vzťah subjekt – subjekt. Byť prítomný pre druhého znamená stáť pri ňom a cítiť jeho blízkosť. V spredmetnenej komunikácii nikdy nenastane skutočné zdieľanie. V nej druhý človek počuje len slová, ktoré hovorím, ale nepočuje už mňa...

Vzbura proti objektivizmu je zameraná na vedecké poznávanie skutočnosti. Z vedy bol urobený jediný základ poznania, pričom sa v nej zabúda na človeka ako celok. Marcel chcel vytvoriť filozofické učenie, ktoré by sa oslobodilo od  metód a záverov objektívneho vedeckého poznania. Iracionalizmus a antiobjektivizmus sú v jeho filozofii nerozlučne späté. Chce sa povzniesť nad protiklad subjektu a objektu, bytia a myslenia, na takú jednotu, ktorá už nemôže byť vyjadrená v pojmoch. 


Kritika technicizmu

Ďalšia oblasť, ktorá Gabriela Marcela nenechávala kľudným, bola oblasť techniky. Za negatívny jav považoval vysokú pretechnizovanosť, ktorá prenikla už takmer do všetkých oblastí nášho života. Preto relativizuje nekritický optimizmus a opojenie z technického pokroku, ktoré podľa neho neprináša pre ľudí žiadnu nádej. Nádej má prameniť z pokory a nie z pýchy. Práve pýcha je to, čo spôsobuje prehnaný optimizmus. Technické predmety sa stávajú predmetom zbožňovania, čím sa degradujú naozajstné ľudské hodnoty. Tento postoj sa následne odzrkadľuje aj v oblasti medziľudských vzťahov, v ktorých má človek hodnotu priamo úmernú jeho výkonu a prospešnosti. Najdôležitejší je len výkon a funkcia. Tým sa završuje celková degradácia človeka na technický nástroj. Ak vnímame druhého len ako prostriedok pre naše uspokojenie, znehodnocujeme tým jeho podstatu. To vedie k zdeformovaným vzťahom medzi ľuďmi. V tomto kontexte Marcel pozitívne hodnotí Marxovu kritiku odcudzenia človeka, ktorý sa stáva len nástrojom vo výrobnom procese.

Marcel sa napriek všetkému nevzdával nádeje a veril v obnovu hodnôt človeka. Nádej charakterizoval ako niečo, čo je aktívne a čo sa prejavuje hlavne v činoch. Ľudia majú tendenciu zamieňať si nádej za pasívne vyčkávanie na nejaký zázrak, ktorý sa stane sám od seba. Ale takto to nefunguje. Gabriel Marcel nás vyzýva, aby sme aj napriek všetkým negatívam doby naďalej kráčali životom, inšpirovaní aktívnou živou nádejou.

Ilustračné foto: Mark Lee