Zlodeji v obchodoch celého sveta, spojte sa

Znova a znova sa nám hovorí, že prekonávame dlhovú krízu, a že všetci musíme zdieľať túto ťarchu a utiahnuť si opasky. Všetci, to jest, okrem (veľmi) bohatých. Idea ich väčšieho zdanenia je tabu: ak by sme to spravili, pokračuje argument, bohatí by nemali žiaden motív investovať, vytvorilo by sa menej pracovných miest a všetci by sme trpeli. Jediný spôsob ako sa zachrániť v týchto ťažkých časoch je, aby chudobní boli chudobnejšími a bohatí bohatšími. Čo by mali robiť chudobní? Čo môžu robiť?
 

Násilný akt žiadajúci nič

I keď boli nepokoje vo Veľkej Británii spustené podozrivou streľbou Marka Duggana, každý súhlasí, že vyjadrujú hlbšie znepokojenie - no akého druhu? Podobne ako pri pálení áut na parížskych predmestiach v 2005, nemali britskí výtržníci žiadne posolstvo, ktoré by mohli odovzdať. (Je tu jasný kontrast s masívnymi študentskými demonštráciami v novembri 2010, ktoré sa tiež zmenili na násilie. Študenti ozrejmili, že odmietli navrhované reformy pre vyššie vzdelanie.) To je dôvod prečo je ťažké formulovať britských výtržníkov v marxistických pojmoch ako príklad objavenia sa revolučného subjektu; omnoho viac pasujú do Heglovského pojmu ´lúzy´, tých mimo organizovaného spoločenského priestoru, ktorí dokážu vyjadriť svoju nespokojnosť len prostredníctvom ´iracionálnych´ výbuchov deštruktívneho násilia - toho, čo Hegel nazýval ´abstraktná negativita´.

Máme tu starý príbeh o robotníkovi podozrivom z krádeže: každý večer, keď opúšťa fabriku, je fúrik, ktorý pred sebou tlačí starostlivo prehľadaný. Strážnici nič nenachádzajú; je vždy prázdny. Napokon to vyjde najavo: to, čo robotník odcudzuje, sú fúriky samotné. Strážnikom unikala zreteľná pravda, presne, ako to robili komentátori. Hovorí sa nám, že rozpad komunistických režimov začiatkom 1990-tych rokov značil koniec ideológie: doba obrovských ideologických projektov vrcholiacich v totalitnej katastrofe sa skončila; vstúpili sme do novej éry racionálnej, pragmatickej politiky. Ak je fráza, že žijeme v post-ideologickej ére nejakým spôsobom pravdivá, je možné ju vidieť v poslednom výbuchu násilia. Toto bol protest nulového stupňa, násilný akt žiadajúci nič. V ich zúfalej snahe nájsť vo výtržnostiach zmysel, zatemnili sociológovia a autori úvodníkov záhadu, ktorú nepokoje predstavovali.

Protestujúci, i keď neprivilegovaní a tým pádom sociálne vylúčení, nežili na pokraji hladu. Ľudia v omnoho horších materiálnych tiesňach, nevraviac o podmienkach fyzického a ideologického útlaku, boli schopní sa organizovať do politickej moci s jasnými agendami. Skutočnosť, že výtržníci nemajú žiaden program, je preto sama faktom, ktorý treba interpretovať: hovorí nám veľmi veľa o našej ideologicko-politickej háklivej situácii a o charaktere spoločnosti, ktorú obývame, spoločnosti, ktorá vyzdvihuje voľbu, no v ktorej jedinou dostupnou alternatívou k nútenému demokratickému súhlasu je slepé vyjadrenie. Opozícia voči systému sa viac nemôže artikulovať vo forme realistickej alternatívy, či dokonca utopického projektu, no môže mať len podobu nezmyselného výbuchu. Aký je zmysel našej oslavovanej slobody výberu, keď jediná možnosť je medzi hraním podľa pravidiel a (seba-)deštruktívnym násilím?

Alain Badiou tvrdil, že žijeme v spoločenskom priestore, ktorý je stále viac vnímaný ako ´bez sveta´: v takomto priestore, jedinou formou protestu, akú môže mať protest, je nezmyselné násilie. Je to zrejme jedno z hlavných nebezpečenstiev kapitalizmu: i keď na základe toho, že globálny obsahuje celý svet, udržiava ideologickú konšteláciu ´bez sveta´, v ktorej sú ľudia zbavení príležitosti uchopiť zmysel. Fundamentálnou lekciou globalizácie je, že kapitalizmus sa dokáže prispôsobiť všetkým civilizáciám, od kresťanskej po hinduistickú alebo budhistickú, od Západu po Východ: nejestvuje žiaden ´kapitalistický svetonázor´, žiadna príslušná ´kapitalistická civilizácia´. Globálna dimenzia kapitalizmu reprezentuje pravdu bez zmyslu.


Konflikt medzi tými so všetkým a tými s ničím

Prvý záver, ktorý je možné vyvodiť z nepokojov, preto je, že obe konzervatívne a liberálne reakcie na nepokoje sú neadekvátne. Konzervatívna reakcia bola predvídateľná: pre takýto vandalizmus niet ospravedlnenia; je nutné použiť všetky nutné prostriedky na obnovenie poriadku; na predídenie ďalším explóziám tohto typu nepotrebujeme viac tolerancie a sociálnej pomoci, ale viac disciplíny, tvrdej práce a zmyslu pre zodpovednosť. Čo v tomto vysvetlení nesedí, je, že nielen že ignoruje zúfalú sociálnu situáciu tlačiacu mladých ľudí k násilným výbuchom, ale, zrejme ešte dôležitejšie, že ignoruje spôsob, akým tieto výbuchy odrážajú skryté premisy konzervatívnej ideológie samotnej. Keď v 1990-tych rokoch konzervatívci spustili kampaň ´späť k základom´, jej obscénny doplnok bol odhalený Normanom Tebbitom: ´Človek nie je len sociálnym, ale tiež teritoriálnym živočíchom; súčasťou našej agendy musí byť uspokojiť tieto základné inštinkty kmeňového systému a teritoriality.´ O tom v skutočnosti bolo ´späť k základom´: odviazanie barbara, ktorý striehol za našou domnelo civilizovanou, buržoáznou spoločnosťou, prostredníctvom uspokojenia barbarských ´základných inštinktov´. V 1960-tych rokoch predstavil Herbert Marcuse koncept ´represívnej desublimácie´, aby vysvetlil ´sexuálnu revolúciu´: ľudské pudy môžu byť desublimované, môžu slobodne vládnuť, a stále byť predmetom kapitalistickej kontroly - totiž, pornopriemyslu. Na britských uliciach počas nepokojov sme nevideli ľudí redukovaných na ´zvieratá´, ale vyzlečenú formu ´zvierat´ vytvorených kapitalistickou ideológiou.

Medzitým, ľavicoví liberáli, nemenej predvídateľne, priľnuli k svojej mantre o sociálnych programoch a integračných iniciatívach, opomenutie ktorých zbavilo druhú a tretiu generáciu imigrantov ich ekonomických a sociálnych vyhliadok: násilné výbuchy sú jediným prostriedkom, ktorý majú na artikuláciu svojej nespokojnosti. Namiesto hovenia si v predstavách o pomste by sme sa mali snažiť pochopiť hlbšie príčiny výbuchov. Dokážeme si vôbec predstaviť, čo znamená byť mladým človekom v chudobnej, rasovo zmiešanej oblasti, vopred upodozrievaným a sužovaným políciou, nie len nezamestnaným, ale často nezamestnateľným, bez nádeje na budúcnosť? Dôsledkom je, že podmienky, v ktorých sa ocitajú títo ľudia, robia nutným to, že sa vyberú do ulíc. No problémom tohto vysvetlenia je, že pomenúva len objektívne podmienky pre nepokoje. Búriť sa znamená zaujať subjektívny postoj, bezvýhradne deklarovať to, ako sa vzťahujem k svojím objektívnym podmienkam.

Žijeme v cynických časoch, a je ľahké si predstaviť protestujúceho, ktorý by, prichytený pri rabovaní a zapaľovaní obchodu a tlačený k vyjadreniu svojich pohnútok, odpovedal jazykom užívaným sociálnymi pracovníkmi a sociológmi, citujúc znižujúcu sa sociálnu mobilitu, rastúcu neistotu, rozpad paternálnej autority, nedostatok materinskej lásky vo svojom ranom detstve. Vie, čo vtedy robí, no robí to napriek tomu.

Je nezmyselné uvažovať, ktorá z týchto dvoch reakcií, konzervatívna alebo liberálna, je horšia: ako by povedal Stalin, obe sú zlé, a to zahŕňa varovanie poskytnuté oboma stranami, že skutočné nebezpečenstvo týchto výbuchov spočíva v predvídateľnej rasistickej reakcii ´tichej väčšiny´. Jedna z foriem, ktorú táto reakcia nadobudla, bola ´kmeňová´ aktivita miestnych (tureckých, karibských, indických) komunít, ktoré rýchlo zorganizovali svoje vlastné ostražité jednotky na ochranu svojho majetku. Sú obchodníci maloburžoáziou chrániacou svoj majetok voči autentickému, i keď násilnému, protestu voči systému; alebo sú predstaviteľmi pracujúcej triedy, bojujúcej so silami sociálnej dezintegrácie? Tu by sme tiež mali odmietnuť nutnosť zaujať pozíciu. Pravdou je, že konflikt bol medzi dvoma pólmi neprivilegovaných: tí, ktorým sa podarilo fungovať v systéme verzus tí, ktorí sú príliš frustrovaní, aby sa o to pokúsili. Násilie výtržníkov bolo takmer výlučne nasmerované na ich samých. Horiace autá a vyrabované obchody neboli v bohatých susedstvách, no v samotných výtržníckych. Konflikt nie je medzi rozličnými časťami spoločnosti; je to, v najsamotnejšom základe, konflikt medzi spoločnosťou a spoločnosťou, medzi tými so všetkým, a tými s ničím; medzi tými bez záujmu o svoju komunitu a tými, ktorých záujmy sú najvyššie.

Zygmunt Bauman charakterizoval nepokoje ako akty ´poškodených a diskvalifikovaných konzumentov´: viac ako čokoľvek iné, boli manifestáciou konzumeristickej túžby násilne pôsobiacej pri neschopnosti sa´ vhodným´ spôsobom realizovať - nakupovaním. Ako také tiež obsahujú moment autentického protestu vo forme ironickej reakcie na konzumeristickú ideológiu: ´Vyzývate nás na ku konzumu, zatiaľ čo nás simultánne zbavujete prostriedkov robiť to riadne - takže tu sme, robiac to jediným spôsobom, akým vieme!´ Nepokoje sú demonštráciou materiálnej sily ideológie - toľko, zrejme, k ´post-ideologickej spoločnosti´. Z revolučného pohľadu nie je problémom nepokojov násilie ako také, no skutočnosť, že násilie nie je naozaj seba-potvrdzujúce. Je to impotentný hnev a zúfalstvo zamaskované ako prejav moci; je to závisť oblečená ako víťaziaci karneval.

Nepokoje by mali byť situované vo vzťahu k inému typu násilia, ktoré liberálne väčšina dnes vníma ako hrozbu nášmu spôsobu života: teroristické útoky a samovražedné bombardovanie. V oboch príkladoch sú násilie a proti-násilie chytené v zlovestnom kruhu, kde každý vytvára sily, ktoré sa snaží potierať. V oboch prípadoch máme dočinenia so slepou passages à l’acte, kde je násilie implicitným pripustením impotencie. Rozdielom je, že na rozdiel od nepokojov vo Veľkej Británii alebo v Paríži, sú teroristické útoky vykonávané v službách absolútneho Zmyslu poskytovaného náboženstvom.


Arabské revolúcie a európske protesty

No neboli arabské revolúcie kolektívnym aktom vzdoru, ktorý sa vyhol falošnej alternatíve sebadeštrukčného násilia a náboženského fundamentalizmu? Nanešťastie, egyptské leto 2011 bude zapísané ako značiace koniec revolúcie, dobou, kedy bol jej emancipačný potenciál udusený. Jej hrobármi sú armáda a islamisti. Kontúry zmluvy medzi armádou (ktorá je Mubarakovou armádou) a islamistami (ktorí boli prvé mesiace prevratu marginalizovaní, no teraz získavajú priestor) sú stále jasnejšie: islamisti budú tolerovať materiálne privilégiá armády a na oplátku zabezpečia ideologickú hegemóniu. Porazenými budú pro-Západní liberáli, príliš slabí - navzdory dotáciám CIA, ktoré dostávajú - na ´podporenie demokracie´, rovnako tak skutoční činitelia jarných udalostí, objavujúca sa sekulárna ľavica, ktorá sa pokúšala postaviť sieť organizácií občianskych spoločností, od odborárov po feministky. Rýchlo sa zhoršujúca ekonomická situácia skôr či neskôr privedie chudobných, ktorí prevažne chýbali na jarných protestoch, do ulíc. Je pravdepodobná nová explózia, a obtiažnou otázkou pre politické subjekty Egypta je, kto uspeje v usmernení hnevu chudobných? Kto ho premení do politického programu: nová sekulárna ľavica alebo islamisti?

Prevládajúcou reakciou západnej verejnej mienky na pakt medzi islamistami a armádou bude nepochybne víťazný prejav cynickej múdrosti: bude nám hovorené, ako to ozrejmil aj prípad (ne-arabského) Iránu, že ľudové povstania v arabských krajinách vždy končia v militantnom islamizme. Mubarak sa bude javiť ako omnoho menšie zlo - je lepšie sa prikloniť k diablovi, viete, ako sa zahrávať s emancipáciou. Proti takémuto cynizmu by sme mali ostať bezpodmienečne verní radikálne emancipačnému jadru egyptskej vzbury.

No mali by sme sa taktiež vyhnúť pokušeniu narcizmu stratenej príčiny: je príliš ľahké obdivovať krásu povstaní odsúdených na zlyhanie. Dnešná ľavica čelí problému ´determinujúcej negácie´: aký nový systém by mal nahradiť ten starý po povstaní, keď sa vznešený entuziazmus prvej chvíle skončí? V tomto kontexte sa odhaľuje manifest španielskych Indignados, vydaný po ich demonštrácii v máji. Prvú vec, ktorú si môžeme všimnúť je ostentatívne apolitický tón: ´Niektorí z nás sa považujú za progresívnych, iní konzervatívnych. Niektorí z nás sú veriaci, niektorí nie. Niektorí z nás majú jasne definované ideológie, ďalší sú apolitickí, no všetci sme znepokojení a nahnevaní z politického, ekonomického a sociálneho výhľadu, ktorý okolo seba vidíme: korupcia medzi politikmi, podnikateľmi, bankármi, nechávajúc nás bezmocnými, bez hlasu.´ Robia svoj protest v prospech ´neodňateľných právd, ktorým by sme mali zostať v našej spoločnosti verní: právo na bývanie, zamestnanie, kultúru, zdravie, vzdelanie, politickú participáciu, slobodný osobný rozvoj a spotrebiteľské práva pre zdravý a šťastný život.´ Odmietajúc násilie, volajú po ´etickej revolúcii. Namiesto dávania peňazí nad ľudské bytosti, by sme ich mali navrátiť do našich služieb. Sme ľudia, nie výrobky. Nie som produktom toho, čo si kúpim, prečo si kupujem a od koho kupujem.´ Kto bude agentom tejto revolúcie? Indignados odmietajú celú politickú triedu, pravicu a ľavicu, ako skorumpovanú a kontrolovanú túžbou po moci, avšak napriek tomu pozostáva manifest zo sérií požiadaviek adresovaných - komu? Nie ľuďom samotným: Indignados (stále) netvrdia, že to nikto za nich nespraví, že oni sami musia byť zmenou, ktorú chcú vidieť. A to je osudová slabina posledných protestov: vyjadrujú autentický hnev, ktorý sa nie je schopní pretransformovať do pozitívneho programu sociopolitickej zmeny. Vyjadrujú ducha revolty bez revolúcie.

Situácia v Grécku vyzerá omnoho sľubnejšie, pravdepodobne dôsledkom poslednej tradície progresívnej seba-organizácie (ktorá sa v Španielsku stratila po páde Francovho režimu). No dokonca i v Grécku zobrazuje protestné hnutie hranice seba-organizácie: protestujúci udržiavajú priestor egalitárnej slobody bez nejakej centrálnej autority, ktorá by ho regulovala, verejný priestor, kde bude všetkým pridelený rovnaký čas na to hovoriť a tak ďalej. Keď protestujúci začali hovoriť o tom, čo robiť ďalej, ako sa posunúť za púhy protest, väčšinovým konsenzom bolo to, že čo je potrebné nie je nová strana alebo priamy pokus prevziať štátnu moc, ale hnutie, ktorého cieľ je robiť nátlak na politické strany. Toto, samozrejme, na zavedenie reorganizácie spoločenského života nestačí. Na to je potrebné silné telo schopné dosahovať rýchle rozhodnutia a ich implementáciu so všetkou nevyhnutnou drsnosťou.

Preložil Peter Takáč ml.

Medzititulky Slovo

Foto: bobaliciouslondon

Zdroj: http://www.lrb.co.uk/2011/08/19/slavoj-zizek/shoplifters-of-the-world-unite