Ekonomická demokracia očami ekonóma a sociológa 1

David Schweickart uvádza tri základné znaky, teda črty ekonomickej demokracie, ktorá má byť nástupníckym spoločensko-ekonomickým zriadením po kapitalizme, teda v postkapitalistickej spoločnosti.

Prvou črtou je zamestnanecká samospráva, v ktorej je definovaná demokracia zamestnancov vnútri organizácie na základe spoluúčasti, teda participácie zamestnancov na riadení a rozhodovaní, kde  každý jeden zamestnanec má rovnocenný jeden hlas v rozhodovaní o podniku. „Činnosť všetkých výrobných podnikov demokraticky kontrolujú zamestnanci.“ Preto v diele hovorí často o demokratickom podniku. „Každý výrobný podnik kontrolujú tí, čo v ňom pracujú. Zamestnanci zodpovedajú za nerušený chod fabriky: za organizáciu práce, pracovnú disciplínu,  techniku a technológie produkcie, za to, čo sa vyrába a ako sa vyrába, aké sú výrobné náklady a ako sa rozdelí čistý zisk.“
 

Druhou črtou je spoločenská kontrola investícií, pri ktorej verejné zdroje budú zbierané verejným spôsobom a používané na verejné financovanie. „Hoci pracujúci budú kontrolovať a teda riadiť výrobný proces, nebudú vlastniť výrobné prostriedky. Tie sa považujú za kolektívne vlastníctvo spoločnosti, teda štátu, v ktorom sa nachádzajú,“ píše autor, takže ide o spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov. Podľa autora „fondy pre nové investície sa vytvárajú z daní základných prostriedkov podnikov a naspäť do ekonomiky sa vracajú prostredníctvom siete verejných investičných bánk“. Kľúčovým faktom je nahradenie súkromnej kontroly nad investíciami spoločenskou kontrolou, zrušenie potreby používať súkromné úspory domácností na investovanie do podnikov a zrušenie možností investovať súkromné peniaze za účelom ich kapitálového zhodnotenia, teda zrušenie trhu súkromných investícií, zrušenie búrz.

Tie prvé dve črty však zároveň znamenajú aj revolúciu v prerozdeľovaní výsledkov hospodárskej činnosti. Zamestnanci spolurozhodujú o riadení podniku a nedostávajú teda mzdu, ale rozdeľujú si hospodársky výsledok podniku, v ktorom rozhodujú, dnešnými slovami zisk po zdanení. A pretože podľa druhej črty nebude nutné vytvárať súkromný investičný kapitál, takzvaný „zisk“ im bude vyplácaný na osobné použitie.

Treťou črtou je trh ako zostávajúci mechanizmus pre rozdeľovanie spotrebných tovarov a základných prostriedkov spoločnosti. „Férový obchod založený na tarifách, v nijakom prípade nie voľný obchod, najmä nie v prípadoch, keď sú výrazné rozdiely medzi mzdami a environmentálnou reguláciou v jednotlivých obchodujúcich štátoch.“Ale napriek tomu  budú „ceny regulovať iba ponuka a dopyt“. A finančný trh padne. Schweickart hovorí o socialistickom protekcionizme trhu tovarov a služieb, až o socialistickom trhu.

Ekonomická demokracia teda ruší súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a námezdnú prácu, ale uznáva trh ako taký, ktorý je vzájomne výhodným prostriedkom pre obchod medzi podnikmi v rôznych regiónoch, štátoch, alebo na lokálnej úrovni.


Hospodársky model a jeho globálna vízia

Aj keď  je ústrednou témou diela Po kapitalizme - ekonomická demokracia hospodársky model ako program ekonomicky životaschopnej a eticky vyhovujúcej formy socializmu, odborná verejnosť môže už dnes po preštudovaní diela pochopiť, že nejde o žiadne politické revolučné teórie a nesplniteľné vízie, ale o praktické návrhy postupov riešiacich prípadné chronické zlyhávanie kapitalizmu, založeného na nespravodlivom rozdelení bohatstva a neustálom a prehlbujúcom sa nespravodlivom prerozdelení zisku na podnikovej, teda firemnej úrovni, kde je uprednostňované vyplácanie zisku za použitie kapitálu jeho majiteľom a zhoršujúce sa odmeňovanie námezdnej práce. Schweickart ako profesor na Loyola University, USA nepopisuje socializmus sovietskeho typu, ale ponecháva v jeho modeli prvky ako trh, investovanie, zisk, lenže iným spôsobom, akým boli tieto atribúty ekonomiky používané za kapitalizmu i za sovietskeho modelu socializmu.

Ak môžeme v tejto súvislosti hovoriť o vízii, tak je to vízia, ktorá predpokladá, že celá západná kultúra a civilizácia zostanú vlastne identické, len sa zmení vlastníctvo výrobných prostriedkov, používanie peňazí a výrobných zdrojov bude podliehať verejnej kontrole, zanikne námezdná práca ako taká a každý bude mať právo byť zamestnancom nejakého podniku, nejakej organizácie, tak ako dnes máme volebné právo alebo „právo pobytu“ ako občan niektorej krajiny. Môžem tým pádom konštatovať, že ekonomická demokracia smeruje k usporiadaniu svetového spoločenstva ľudí po dosiahnutí a vyčerpaní rastu globalizácie znova na úroveň jednotlivých  krajín, regiónov, miestnych spoločenstiev, ale už v rovnomerne rozloženom usporiadaní ekonomických zdrojov a pri dodržiavaní trvale udržateľného života. Je to teda pokroková a pozitívna vízia, na rozdiel od katastrofických vízií o zániku civilizácie po zániku kapitalizmu.


Aké sú možnosti presadenia tohto modelu

Tu by som zdôraznil, že aj iní autori sa zamýšľajú nad existenciou sveta po kapitalizme a ako aj P. F. Drucker uvádza, napriek odlišným kultúram, politickým (a teda i právnym systémom), náboženským a civilizačným kultúrnym rozdielom, spôsob výroby, spôsob vykonávania práce a rozdeľovania výsledkov práce je už takmer celosvetový, to znamená, že v podmienkach existencie sveta poprepájaného informačnými sieťami a teda tvoriaceho akúsi „globálnu dedinu“ (podľa futurológov Tofflerovcov) existuje iba jedna svetová história a svetová civilizáciaa dnes sme uprostred transformácie, ktorá zrejme nebude uzatvorená pred rokom 2010 alebo 2020.

Odvolávam sa na slová P. F. Druckera, že svet sa mení v priebehu jednej jedinej generácie natoľko, že si vnuci nevedia predsaviť svet, v ktorom žili ich dedovia, a preto je dosť dobre možné, že zmena v systéme organizácie ľudstva môže prebiehať menej dramaticky ako všetky doterajšie spoločenské a ekonomické zmeny, ku ktorým dochádzalo vplyvom nerovnovážneho pôsobenia výrobných síl a výrobných vzťahov.

Schweickart vo svojom diele uvádza dva spôsoby presadenia ekonomickej demokracie, jeden je popísaný ako radikálny skok od ekonomickej reformy k spoločenskej revolúcii, prakticky ide o politickú revolúciu vedenú však zastupiteľskými inštitúciami na základe presvedčivých argumentov a analýz, druhý spôsob je definovaný, ako „s citom“ pre tých, ktorí sú dnes majiteľmi akcií a kapitalistami.

Je tu však popísaný aj spôsob postupného uplatňovania reformnej agendy jednotlivých čŕt ekonomickej demokracie do praxe, pričom sa právnymi krokmi a rozhodnutiami na úrovni svetových inštitúcií a na úrovni jednotlivých krajín postupne premení súkromný majetok na spoločenský majetok, zastaví sa možnosť vytvárať súkromné investície, podniky sa stanú demokratickými inštitúciami (už dnes fungujúce formy ESOP a EFES, prípadne fungujúce družstevné formy) a vlastne riadenou zmenou sa dosiahne postupné prerastanie a rozširovanie ekonomickej demokracie po celom svete do spoločného (pozor, nie jednotného!) systému.

Ekonomika je už globalizovaná natoľko, že existujú celosvetové inštitúcie v oblasti fiškálneho rozhodovania, v oblasti medzinárodných práv a vzťahov i v oblasti spoločenských a politických vzťahov, takže ak nastane vhodná situácia a verejnosť v mnohých krajinách bude oboznámená s výhodami ekonomickej demokracie oproti kapitalistickému výrobnému spôsobu a oproti nespravodlivo fungujúcej globálnej trhovej ekonomike, bude možné tento proces ekonomickej reformy i spoločenskej premeny uplatniť ako cez celosvetové inštitúcie dohodou, tak i v jednotlivých krajinách na úrovni parlamentov a jednotlivých regionálnych správ a samospráv.

Globalizácia podnikov dosiahla taký vysoký stupeň nasýtenia, že nadnárodné korporácie husto rozmiestňujúce svoje siete vlastných i dodávateľských a odberateľských „klastrov“ postupne prechádzajú na takzvanú „fraktalizáciu“ svojich firemných prevádzok, to znamená, že bude stačiť dosiahnuť zmenu vlastníctva v centrále nadnárodnej globálnej siete a fraktály po celom svete sa budú vedieť prispôsobiť tomu, aby vznikli v nich zamestnanecké samosprávy podľa ekonomickej demokracie.

Za nedemokratické podniky sú dnes považované firmy riadené správnou radou zastupujúcou anonymnú masu akcionárov, ktorým sa vyplácajú zisky, alebo priamo súkromní investori a majitelia rozhodujúci iba na základe návratnosti kapitálu o existencii podniku a živote-neživote zamestnancov. Ešte aj Schweickart pripúšťa, že na lokálnej úrovni môže zostať živnostnícka iniciatíva, ktorá však neprekročí lokálny rámec a nebude využívať námezdnú prácu.


Kam teda ekonomická demokracia smeruje

V súvislosti s významom sociálneho štátu za kapitalizmu - ak sa pretransformuje kapitalizmus do ekonomickej demokracie, zamestnanci podnikov budú rozhodovať o prerozdelení zisku-teda hospodárskeho výsledku, nebude nezamestnanosť, spoločenská spotreba bude zabezpečovať dostatok zdrojov na uspokojovanie potrieb pracovníkov v podniku i na vytváranie zdrojov na vzdelávanie, zdravotníctvo, kultúru a sociálny rozvoj na fondami na úrovni štátu, regiónu i na miestnej úrovni. Sociálny štát sa fakticky stane socialistickým štátom v tom pravom spoločensko-ekonomickom zmysle.

(Druhú časť uverejníme zajtra)