Násilie ako cnosť silného, odvážneho človeka?

Spoločenská kultivácia násilia

S otázkou, ako chápať násilie a nenásilie, či je správnejšie, respektíve možné či dokonca potrebné, konať v intenciách násilia alebo nenásilia, sa spája aj otázka a snaha zodpovedať si, či je vhodnejšie riešiť existujúce konflikty v spoločnosti intolerantným alebo tolerantným spôsobom. Tolerancia a intolerancia zasahujú širokú oblasť spoločenských vzťahov a ich ideových foriem, ako sú morálka, náboženstvo, politika, výchova atď. Dosiahnuť, aby sa intolerancia nestala vyššou hodnotou ako tolerancia, znamená pochopiť toleranciu ako nenásilnú formu komunikácie, ktorej základom je úcta ku všetkým ľudským bytostiam a ich spoločenstvám, ako aj uznania ich osobitostí a odlišností, akceptovania iných názorov. Tolerancia a eliminovanie násilia by mali znamenať uvedomenie si, že všetci sme jeden celok. Ak u niekoho prevláda egoizmus či negatívne vlastnosti, nie je to len jeho súkromná záležitosť, ale, naopak, vždy sa zloba určitého človeka dotýka všeobecného záujmu. Život jednotlivca sa nedá oddeliť od života všetkých a všetkého.

Každý deň sme informovaní o násilnostiach, ktoré sa odohrávajú u nás či inde vo svete. Médiá nás neinformujú o dôvodoch násilia, ale o ňom samom. Spoločnosť kultivuje násilie, vštepuje jedincom, že čestný je ten, kto riskuje aj svoj život pre obranu hodnôt, ktoré sú zmyslom jeho života. Násilie sa privileguje ako normálny prostriedok obrany, ako cnosť silného, odvážneho človeka. Zároveň však sú agresivita a násilie považované za spoločensky neželateľné javy, a to pokiaľ ide o fyzické násilie (kriminalita, týranie, šikanovanie, terorizmus a pod.), ale i psychologické násilie (vnútenie iných presvedčení, názorov, skreslené informácie a pod.). Takáto interpretácia umožňuje ospravedlňovať násilie, využívať ho v určitých situáciách a považovať ho za oprávnené v tých prípadoch, ak môže zabrániť väčšiemu násiliu, ktorému iným spôsobom nie je možné zabrániť.


Oko za oko, zub za zub?

Čo a kedy však môžeme považovať za násilie? Násilie nemožno sčítať či zmerať. Pre každého človeka existuje iná hranica bolesti či násilia. Možno sa zhodneme v tom, že násilie je jedným zo spôsobov ako zabezpečiť moc človeka nad človekom, rozšíriť a zosilniť vôľu jedného človeka nad druhým. Násilie je uzurpovanie si slobodnej vôle, snaha ovládnuť vôľu človeka. Z hľadiska spoločenských vzťahov je však potrebné rozlišovať násilie na jednej strane ako inštinktívne prírodné vlastnosti človeka (agresívnosť, bojovnosť, útočnosť) a na druhej strane ako formy donucovania v spoločnosti a v súkromí. Problém ospravedlňovania násilia je teda spojený s otázkou slobodnej vôle, mravného konania, s konkrétnou charakteristikou kvality vôle človeka - dobrej alebo zlej. K ospravedlňovaniu násilia by sa nemalo pristupovať iba z jedného aspektu, t. j. proti komu je namierené, ale aj z druhej strany, kto by mohol na základe dostatočných dôvodov realizovať násilie, a to i v prípade, že by sme priznali možnosť ospravedlniť násilie z určitých dôvodov. Objavuje sa tu problém, proti komu môže byť použité násilie, kto sa môže stať obeťou násilia a kto sa môže stať sudcom či násilníkom. Tento problém vyplýva z toho, že ľudia nie sú schopní dosiahnuť zhodu v tom, čo považovať za zlo a čo za dobro, že nedokážu vypracovať kritériá zla, ktoré by boli akceptované všetkými. V tejto situácii, v snahe chrániť život človeka, zrejme nie je iné východisko ako uznať za absolútnu hodnotu samotný život človeka a vo všeobecnosti odmietnuť násilie.

Samozrejme, nie je možné očakávať úplné odstránenie násilia, pretože násilie má nevysloviteľne hlboké korene v historickej a psychologickej skúsenosti, v samej podstate človeka. Ide teda skôr o kvalitatívnu zmenu vedomého úsilia človeka, a to tak individuálneho, ako aj kolektívneho, sociálne organizovaného.

K prekonaniu negatívneho v medziľudských vzťahoch je nevyhnutné zdokonaľovanie každej osobnosti uprostred spoločenstva a v záujme spoločenstva. Tolerancia by sa nemala chápať ako tolerovanie, ktoré sa rovná ľahostajnosti či nezáujmu o názor a konanie iných ľudí. Pre toleranciu ako princíp spolužitia by mala byť charakteristická celková kultúrnosť, t. j. vysoká kultúra životného štýlu a životného prostredia v záujme o všeobecné dobro, veľkorysosť, schopnosť spolupráce, sociálne cítenie atď. Významnú úlohu tu musí zohrať schopnosť učiť sa komunikovať, myslieť, viesť dialóg. V rámci dialógu by sa mala tolerancia prejaviť ako empatia, umenie vypočuť si odlišný názor, argumentáciu druhého subjektu, porozumieť druhému, vžiť sa do jeho hodnotovej situácie a chápať ju tak, ako by sme si želali, aby nás ten druhý chápal.


Odmietnuť násilie?

V dejinách nachádzame odvekú snahu ľudstva o dosiahnutie a presadenie myšlienky tolerancie do praxe. A zdá sa, že v súčasnosti, keď žijeme v dobe, ktorú nazývame „dobou multikultúr“, je potrebné ešte vo väčšej miere venovať pozornosť tejto problematike. V súčasnom svete zintenzívnenie pozornosti smerom k tolerancii vyplýva z rozšírenia sa komunikácie iných kultúr, zvykov, tradícií, presvedčení a hodnotových systémov. Myšlienka tolerancie, ktorá sa stala jednou zo základných hodnôt modernej doby, sa však v súčasnosti stretáva stále s prekážkami. I dnes nachádzame opak tolerancie, teda neznášanlivosť, ktorú sprevádza násilie a pošliapavanie nielen práva na vlastný názor a presvedčenie, ale všetkých ľudských práv. V druhej polovici 20. storočia, ako aj na začiatku 21.storočia, je nielen veľa príkladov porušovania toho najbežnejšieho uplatňovania tolerancie, ale zároveň toto obdobie je poznamenané i masovými hnutiami a vojenskými konfliktmi v rôznych častiach sveta, ktoré sa riešili a riešia v podstate dvomi spôsobmi - násilne a nenásilne. 

Z tejto situácie vyplýva, že v súčasnosti je potrebná hlbšia analýza chápania nenásilia a tolerancie, čiže chápania koncepcie nového typu vzťahov medzi ľuďmi, ktoré si vyžadujú hrdinstvo, a to hrdinstvo zodpovedného konania. Ide o také konanie, ktoré zaväzuje každého jednotlivca dosahovať svoje ciele takou činnosťou, ktorá nepresahuje povolený rámec etického konania a ktorá odmieta siahnuť k osvedčenému násiliu a intolerancii. Takéto konanie v intenciách nenásilia znamená dostatočné garantovanie pre vznik takej situácie, že neprichádza k rozdeleniu členov spoločnosti na privilegovaných a podriadených. Vzniká tak spoločnosť otvorená pre všetkých, spoločnosť, pre ktorú je charakteristické kolektívne úsilie, spoločné prijímanie príslušných riešení, účasť všetkých na príprave stratégie. Disciplína v takejto spoločnosti je disciplínou dobrovoľnou, pretože odmietnutie násilia predpokladá odmietnutie násilia aj nad sebou samým...

Takto chápaná nenásilná činnosť by sa mohla stať základom hodnotnej výmeny názorov. Samozrejme, musel by sa prekonať existujúci názor, ktorý chápe nenásilie ako sociálnu pasivitu a psychologickú zbabelosť. V ľudských vzťahoch môže byť násilná nadvláda či moc chápaná, samozrejme, rôzne. Môže byť chápaná v pozitívnom zmysle ako prirodzené vzťahy dané určitou hierarchiou, alebo vytvorené na základe dohovoru, súhlasu s tými, v záujme ktorých sa táto moc realizuje (napr. moc rodičov nad deťmi, vzdelaných nad nevzdelanými, moc súdov v štáte atď.), alebo v negatívnom zmysle ako vonkajšie prinútenie, ako násilie. Zároveň však je násilie často chápané v pozitívnom zmysle ako niečo, čo je možné použiť na dosiahnutie blaha, dobra, ako metóda konania, ktorá je potrebná pre ľudí dobrej vôle, pre obranu ustanoveného poriadku, pretože zaručuje slobodu a bojuje proti neporiadku, ktorý chce udržať útlak. Do akej miery je správne takéto chápanie násilia a je vôbec možné násilie chápať ako niečo pozitívne?

Odpoveďou by mohol byť aj názor, že násilie je zbraňou dobra, umožňuje dobrým vládnuť nad zlými, trestať zlých, odvrátiť ešte väčšie zlo či násilie. Tento názor by mohol platiť však iba vtedy, ak by sme dokázali definovať ľudí ako dobrých a zlých, respektíve použitie násilia by mohlo byť ospravedlnené v tom prípade, ak by bol daný naň súhlas zo strany tých, proti ktorým je namierené. No ak by takýto súhlas bol možný, načo by bolo násilie?

Foto: abudardak