Čo by mohla chcieť ulica

1. Zrušiť volebnú kauciu.

Každá strana, ktorá sa chce zúčastniť na voľbách, musí zložiť kauciu vo výške 16 596 eur. Automaticky to teda silne sťažuje účasť v politickej súťaži stranám, ktoré by síce mohli mať určitú voličskú podporu, ale nie štedrých mecenášov. Výrazne sa tým posilňuje presne ten druh praktík, ktoré sú opisované v spise Gorila: strany sú aj v dôsledku neho silne zviazané s finančnými sponzormi, bez ktorých môžu veľmi ťažko súťažiť vo voľbách. Oslabiť túto previazanosť znamená nutnosť volebnú kauciu zrušiť.

Prakticky jediným dôvodom, ktorým sa oprávňovalo jej zavedenie, pritom bolo, že politickú arénu treba sprehľadniť, a zamedziť účasť na voľbách rôznym frivolným či extrémistickým stranám. A výsledok? V parlamentných voľbách roku 2012 kandiduje 26 strán, presne rovnaký počet, ako v posledných voľbách pred zavedením kaucie v roku 2002. Kaucia celkom očividne nezabránila v účasti ani rôznym pseudostranám typu Paliho Kapurkovej či Nory Mojsejovej, ani extrémistom typu rôznych prevtelení Slovenskej pospolitosti. Jediným neodškriepiteľným dôsledkom kaucie je obmedzenie politickej súťaže na tie zoskupenia, ktoré sú finančne zahojené. Posilňuje teda presne ten prvok, pre ktorý mohlo dôjsť ku kauze Gorila: závislosť politických strán od majetných sponzorov. Naproti tomu prípadná strana, ktorá by chcela proti gorilím praktikám vystúpiť vo voľbách, by bola od počiatku hendikepovaná, pretože by prístup k „darom“ tohto typu sponzorov jednoducho nemala.

Samotná registrácia politickej strany je dostatočnou zárukou, že počet kandidujúcich strán nebude neobmedzený. Vyžaduje si totiž zozbierať desaťtisíc podpisov oprávnených voličov. Na rozdiel od kaucie dáva rovnakú štartovaciu čiaru nielen finančne silným zoskupeniam, ale aj takým, ktoré síce nemajú peňazí nazvyš, ale zato majú väčší počet obetavých dobrovoľníkov.

2. Pozmeniť volebný systém tak, aby sa zachovala spravodlivá pomernosť, ale oslabil stranícky výber kandidátov a umožnila sa kandidatúra nezávislých.

V požiadavkách protestujúcich proti Gorile sa občas objavuje volanie po voľbe konkrétnych kandidátov, nie iba strán, vo väčšom počte volebných obvodov. Toto volanie je z hľadiska odporu voči partokracii pochopiteľné a plne oprávnené. No zaviesť systém, kde sa v každom obvode volí iba jeden poslanec, teda systém väčšinový, by bolo chybou s nedozernými následkami. Väčšinový systém totiž partokraciou iba posilňuje. Teoretické úvahy i celkom praktické skúsenosti s ním (napr. v USA či Británii) vedú k tomu istému záveru: teda, že jeho dôsledkom je dominancia dvoch hlavných strán. Tie potom získavajú obrovské parlamentné väčšiny nezriedka na základe asi tretinovej podpory voličstva. Na druhej strane hlasy pre malé strany zákonite prepadávajú, pretože vo väčšinovom systéme „víťaz berie všetko“.

Pomerný systém, ktorý spravodlivo udeľuje stranám také percento hlasov v parlamente, aké percento dostali hlasov vo voľbách, treba teda určite zachovať. Zároveň však treba rozbiť jeho nepriedušnú uzavretosť a nadvládu straníckych mašinérií, predĺžených rúk Gorily. Aj v rámci pomerného systému možno dosiahnuť, aby si voliči vyberali konkrétnych kandidátov, nie iba strany. Na rozdiel od dnešných žalostných štyroch krúžkov je možné dať voličovi možnosť hlasovať skutočne iba za tých zo straníckej kandidátky, ktorých si sám vyberie. Ba dokonca, aby si mohol vyberať z kandidátov viacerých politických strán či nezávislých. Súčasťou zmien by mala byť i možnosť vpísať si na lístok vlastného kandidáta.

Takáto podoba pomerného zastúpenia skutočne existuje, nie je žiadnou utópiou, žiadnou šibnutou predstavou. Volá sa systém jedného prevoditeľného hlasu (Single Transferable Vote) a dlhé desaťročia funguje v Írsku i v Austrálii. O jeho technické podrobnosti teraz nejde, dôležité je upozorniť, že pomerný systém, ktorý oslabuje silu straníckych mašinérií, je aj pre nás skutočnou možnosťou.
 

3. Zaviesť možnosť hlasovať „bielym lístkom“.

Volič by mal mať možnosť aktívne vyjadriť svoj protest proti existujúcim politickým stranám. Súčasný systém takýto aktívny protest neumožňuje. Volič môže zostať doma, ale nijako z toho nebude jasné, koľko občanov krajiny je sklamaných, rozhorčených a znechutených a koľko je jednoducho ľahostajných a nerozmýšľajúcich. Druhou možnosťou je ísť voliť, ale vhodiť do urny niečo iné ako platný hlasovací lístok. V konečnom dôsledku sa však počet protestných hlasov nedá odlíšiť od počtu prostých omylov. Preto by pri voľbách mala existovať možnosť hlasovať „bielym lístkom“, ktorý by vyjadroval nespokojnosť so všetkými predloženými kandidátkami. Takéto hlasy by sa potom sčítavali oddelene od neplatných. Vďaka „bielemu lístku“ by sme mali podstatne presnejšiu predstavu o tom, do akej miery je náš politický systém skutočne legitímny.  

4. Zaviesť jednoznačnú zákonnú moc referenda.

Kým slovenská ústava inštitút referenda obsahuje, existuje v nej v súvislosti s ním dnes už známy rozpor medzi jej ustanoveniami o jeho zákonnej moci a slobodnom výkone poslaneckého mandátu. Ústava totiž na jednej strane hovorí, že výsledok referenda vyhlási Národná rada „rovnako ako zákon“, no na druhej strane ustanovuje slobodu každého poslanca hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia. Tento rozpor treba odstrániť. Riešenia môžu byť rôzne. Možno nie najlepším, ale očividným by bolo ustanoviť výnimku na slobodný výkon mandátu. Poslanci by boli ústavne viazaní hlasovať v súlade s výsledkom referenda. Hlasovať proti nemu by ústava definovala ako rovné odstúpeniu. Ak všetka moc v štáte vychádza z ľudu, potom sa dá takýto krok smerom k imperatívnemu mandátu považovať za oprávnený: kým poslanci vyjadrujú vôľu ľudu iba sprostredkovane, referendum je jej vyjadrením priamym a preto nadradeným. A pokiaľ ide o záruku práv menšín, referendum, samozrejme, je súčasťou ústavného rámca a povedzme listinu základných práv a slobôd ním zmeniť nemožno.

5. Znížiť počet podpisov potrebných na vyvolanie referenda na 5% z hlasov odovzdaných vo voľbách.

Súčasný počet podpisov, ktoré treba vyzbierať na vyvolanie referenda, je 350 000. Skúsenosti jednoznačne dokazujú, že toto číslo je privysoké pre každú referendovú snahu, ktorá nie je napojená na sponzorské peňazovody. V praxi teda kladie do cesty neprekonateľnú prekážku každej nestraníckej, občianskej iniciatíve, ktorá by chcela využiť inštitút priamej demokracie. Aby mala existencia referenda z hľadiska oslabovania partokracie vôbec zmysel, treba tento počet znížiť. O konkrétnej hranici sa dá diskutovať. Ak však päť percent z odovzdaných hlasov stačí, aby sa politická strana dostala do parlamentu, nie je to zlé meradlo spoločenskej dôležitosti. V ústave by teda malo byť zakotvené, že v každom volebnom období sa počet podpisov potrebných na vyvolanie referenda rovná piatim percentám platných hlasov, odovzdaných v ostatných voľbách. Aby sme mali predstavu - v tomto volebnom období by na vyvolanie referenda podľa tohto meradla bolo potrebných približne 130 000 podpisov. 

6. Odstrániť podmienku 50 % účasti na platnosť referenda.

Táto podmienka neexistuje pri žiadnom inom ľudovom hlasovaní. Zatiaľ čo jej existencia prehlbuje pasivitu, odstrániť ju by podporilo aktivitu. Ak táto podmienka platí, strany, ktoré chcú v referende odpoveď „nie“, budú zákonite vždy svojich stúpencov odrádzať od účasti. Účasť naopak bude určite vyššia, ak sa podmienka zruší. Nielen blok „za“, ale i blok „proti“ totiž bude musieť čo najhorlivejšie pracovať na tom, aby sa na referende jeho stúpenci zúčastnili. Obava, že malá skupinka voličov presadí čosi šialené, je lichá – práve šialený návrh by odporcov motivoval k účasti najviac.

Pochopiteľne, stále by bolo možné, že by referendové výsledky boli výrazom vôle menej ako polovivoličstva. To však v našom systéme platí rovnako aj na výsledky parlamentných volieb: v dôsledku nižšej ako stopercentnej účasti a určitého množstva prepadnutých hlasov nemá v skutočnosti žiadna vláda v spoločnosti nadpolovičnú podporu. Ak to nie je dôvodom odmietať samotnú existenciu vlády, nemôže to byť ani príčinou, prečo neuznávať oprávnenosť referendových výsledkov. Kompromisom by prípadne mohla byť podmienka účasti takého percenta voličov, aké hlasovalo za strany vládnej koalície.

*          *          *

Ako bolo povedané už na začiatku, týmito pár nápadmi sa téma krokov proti Gorile ani zďaleka nevyčerpáva. Bez reformy financovania strán či bez obmedzení na kampane sa napríklad asi nepohneme. Dobrým začiatkom by tu mohlo byť osvojiť si odporúčania Skupiny štátov Rady Európy proti korupcii, ako napríklad povinnosť všetkých kandidátov do parlamentu zverejniť svoje príjmy a výdavky. No ako prostriedok k obnoveniu dôvery v demokraciu by aj tieto návrhy zmien v politickom systéme prospieť mohli.

Písané pre Slovo a JeToTak. Skrátená verzia článku vyšla v denníku Pravda.