Reklama
Reklama

Smena, už len ako výročie!?

Smena vychádzala štyridsaťpäť rokov. Za ten čas sa nezmazateľne zapísala do moderných dejín slovenskej žurnalistiky. Aktívne zasahovala do všetkých zlomových udalostí našej spoločnosti.* *
Počet zobrazení: 9041
smena-nova.jpg


Pred šesťdesiatimi štyrmi rokmi, 23. mája 1948, vyšlo prvé číslo mládežníckeho týždenníka  Smena. S vydávaním mládežníckej tlače na Slovensku však  Zväz slovenskej mládeže začal už skôr, ihneď po oslobodení. Smena mala teda svojich predchodcov. Boli nimi Hlas mladých, Tribúna, Prerod, Slovo mladých, Mladá tvorba a i. Ich spoločným znakom bolo, že vychádzali veľmi krátko a väčšinou z dôvodov nedostatku finančných prostriedkov, alebo slabého personálneho vybavenia, skoro zanikli. O názve nového časopisu sa dosť dlho uvažovalo. Napokon bol prijatý návrh, mladého literárneho vedca, neskoršie profesora PhDr. Miloša Tomčíka, DrSc., aby sa volal Smena.

Od časopisu mladých k denníku

   Prvé číslo týždenníka Smena z 23. mája 1948
Prvým šéfredaktorom Smeny bol Vraťko Šrobár (vlastným menom Vratislav Šrubař). V redakčnom článku pod názvom Na cestu redakcia veľmi všeobecne oboznámila čitateľov so svojím programom. „Náš časopis je predovšetkým časopisom mladých a ako taký musí sa predovšetkým zaoberať otázkami a problémami mladých.“  V ten deň sa v Bratislave konala  aj    I. celoslovenská konferencia Zväzu slovenskej mládeže. Niesla sa v ovzduší silnejúcej politickej kampane za zjednotenie všetkej slovenskej mládeže v jedinej mládežníckej organizácii, vo Zväze slovenskej mládeže. Od Smeny sa očakávalo, že v tomto zápase bude zohrávať významnú rolu. Očakávania sa celkom nenaplnili. Po vyše ročnom pôsobení novín, na jeseň 1949, ich vydavateľ, Slovenský ústredný výbor už Československého zväzu mládeže podrobil ostrej kritike vedenie redakcie za to, že Smena „zaostáva za búrlivým rozmachom zväzáckeho hnutia“. Príčina mala byť v tom, že redakčný kolektív „dostatočne nezrástol so zväzáckym hnutím a nezískal dosť organizačných a politických skúseností“. Situáciou v redakcii Smeny sa zaoberalo aj predsedníctvo Národného zväzu slovenských novinárov. Rovnako konštatovalo, že noviny trpia vážnymi nedostatkami, že nedostatočne plnia úlohu kolektívneho vychovávateľa slovenskej mládeže. Predsedníctvo SÚV ČSZM preto uvoľnilo z funkcie šéfredaktora Smeny Vraťka Šrobára a ďalších členov vedenia redakcie. Od nového vedenia a ostatných redaktorov mládežníckych novín sa očakávalo, že budú mať lepší vzťah k zväzáckemu hnutiu, že nebude stačiť iba ich „úzkoprsá profesionálnosť“. Nad Smenou prevzala patronát redakcia Pravdy, ktorá sa zaviazala pomáhať vytvoriť z nej „účinný nástroj ďalšieho rozmachu zväzáckeho hnutia na Slovensku.“

Počínajúc 20. číslom druhého ročníka Smeny, 4. októbra 1949 sa zmenila periodicita z týždenníka na vychádzanie dva razy do týždňa. Novým šéfredaktorom sa 1. novembra 1949 stal Július Strinka. V januári 1951 so Smenou splynul vysokoškolský časopis Borba. Raz do týždňa začala vychádzať špeciálna príloha Smeny pre vysokoškolských študentov pod názvom Vysokoškolská Smena. Bol to dôsledok strnulého, dogmatického chápania jednoty mládeže, čo viedlo i k presadzovaniu jednotného časopisu pre všetku mládež. V jednom z prvých čísiel prílohy sa to zdôvodňovalo nasledovne: „Nedávne nové organizačné opatrenie v našej mládežníckej tlači  –  splynutie časopisu vysokoškolákov Borby so Smenou určite dopomôže k vybudovaniu ešte pevnejšej a nerozbornej jednoty všetkej našej mládeže.“ Rovnako každé dva týždne vychádzala aj príloha pre mladých roľníkov – Smena roľníkom. Bola to chybná koncepcia. Onedlho došlo k náprave. Vysokoškolská Smena a aj príloha pre roľníkov zanikli.  Druhého októbra 1951 začala Smena vychádzať ako obdenník, tri razy do týždňa. O rok a pol, 4. apríla 1953, Smena zmenila periodicitu na denník. Novým šéfredaktorom sa stal Leopold Podstupka. Pod jeho vedením podstatne vzrástla profesionálna úroveň novín a výrazne sa zvýšil aj záujem mladých ľudí o Smenu. Po štyroch rokoch, v novembri 1957, ho vo funkcii šéfredaktora vystriedal Bohuš Trávniček.

   Tvár Smeny v apríli 1949
Smena ako denník sa dobre ujala a postupne získavala medzi mladými ľuďmi popularitu. Predtým sa zameriavala predovšetkým na metodicko-inštruktážne a informačné materiály o mládežníckej organizácii, čo nepriťahovalo záujem mladých ľudí o jej čítanie. Zmenou periodicity, ale najmä obsahového zamerania sa postupne stávala jedným z významných politických denníkov a súčasne špecifickým a univerzálnym časopisom pre mládež.

Po Pravde najčítanejší denník

Takmer šesť rokov, od 1. júla 1959 do 31. mája 1965, šéfredaktorom denníka bol Anton Kurina. Z funkcie bol odvolaný z ideologických dôvodov za uverejnenie svedectiev o tragédii Vlada Clementisa a jeho posledných listov z väzenia. Bolo to už dva roky potom, čo bol Clementis posmrtne rehabilitovaný.  Po Antonovi Kurinovi, tri roky, do konca mája 1968, funkciu šéfredaktora vykonával Slavo Kalný. 

Denník  Smena od 1. januára 1966 začal suplovať aj potrebu populárneho časopisu pre mládež založením Smeny na nedeľu. Jej prvým vedúcim bol Ján Čomaj. Od denníka sa líšila najmä pestrosťou novinárskych žánrov, ale aj týždenníkovou grafickou úpravou so štvorstranovou denníkovou vložkou uprostred. Bolo to fakticky víkendové vydanie denníka. Od prvého čísla sa medzi mladými ľuďmi tešila mimoriadnemu záujmu. Mal som tú možnosť, že som bol členom prvej redakčnej rady Smeny na nedeľu.

   Smena sa stáva denníkom v apríli 1953
Smena najmä v druhej dekáde svojej existencie sa stala po Pravde najčítanejším slovenským denníkom. Vďačila za to štruktúre svojich čitateľov, ktorí vyrastali spolu s ňou, zachovali si návyk čítania svojich novín z mladosti a vytvorili si k nej osobitný vzťah. Obsahová koncepcia novín sa logicky prispôsobovala do značnej miery vekovej štruktúre svojich čitateľov. Do popredia zreteľne vystupovala koncepcia všeobecno-politického denníka, niekedy aj na úkor orientácie na špecifický okruh záujmov a potrieb mladých ľudí. Obľúbenosť novín medzi čitateľmi však zotrvávala predovšetkým vďaka vynikajúcim novinárskym osobnostiam, novinárom, ktorí tvorili základný káder redakcie. Patrili medzi nich Bohuš Ujček, Bohuš Chňoupek, Ján Barica, Ota Plávková, Ladislav Ťažký, Gavril Gryzlov, Vladimír Ferko, Igor Mráz, Richard Blech, Jozef Kšiňan, Jaroslav Brabec, Tibor Procházka, Ján Smolec, Ján Čomaj, Milan Vároš, Eva Holinová, Slavo Kalný, Jozef Dunajovec, Štefan Veľas, Vladimír Štefko,  z fotografov najmä Jindro Vlach, Ladislav Bielik a ďalší. Čo meno, to pojem. K ním treba prirátať desiatky významných publicistov, spisovateľov a výtvarníkov, ktorí externe so Smenou spolupracovali.

Popularita Smeny sa medzi čitateľskou verejnosťou výrazne prejavila v obrodnom procese spoločnosti v roku 1968. Piateho januára 1968 už krátko popoludní svetové tlačové agentúry oznámili, že v Československu sa udiali vážne kádrové zmeny v Komunistickej strane Československa. Z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ bol uvoľnený Antonín Novotný a za jeho nástupcu bol jednomyseľne zvolený 48-ročný Alexander Dubček. Novinári tušili, že sa niečo deje, avšak nepredpokladali, že ide o zmenu politického kurzu.

Alweg-Smena 405 333

Smena mala v tom čase svoju tému „alweg“. V Tatrách sa pripravovali majstrovstva sveta v klasických lyžiarskych disciplínach. Žiadalo sa, aby Tatry, ako symbol národnej hrdosti Slovákov, sa na majstrovstvách prezentovali aj moderným systémom dopravy. Takým bol alweg, druh jednokoľajovej rýchlodráhy nazvaný podľa iniciálok švédskeho priemyselníka A. L. Wennera-Grena. Ján Čomaj o tom uverejnil v Smene glosu. Alweg zabral. Toto dovtedy neznáme slovo začalo rezonovať medzi mladými ľuďmi. Redakcia Smeny to využila a o alwegu písali najlepší novinári – Čomaj, Kalný, Smolec, Procházka, Vároš, Remeň a i. Do redakcie začali prichádzať prvé ohlasy a bez akéhokoľvek vyzvania aj prvé peňažné dary. Smena musela na tento účel otvoriť v banke osobitný účet. Oznamy o darcoch redakcia uverejňovala. Konto každým dňom rástlo. Rubrika v novinách „Alweg-Smena 405 333“ sa stala jednou z najčítanejších. Spontánne z toho vzniklo hnutie, ktoré sa stalo doslova celonárodným a v celej histórii Smeny aj najpopulárnejším. Nešlo v ňom už iba o budovanie moderného dopravného systému, ale nadobudlo výrazne politický charakter. Bol to aj verejný protest proti pražskému centralizmu a prejav odhodlania presadiť slovenské národné záujmy. Ministerstvo dopravy v Prahe bolo proti alwegu. Oznámilo to na tlačovej konferencii, ktorú zvolalo do Bratislavy. Zúčastnilo sa jej vyše stovky novinárov. Smena publikovala stenografický záznam z tlačovky. Bolo to prvýkrát v histórii slovenskej tlače, snáď okrem tlačových konferencií Nikitu Chruščova. Nech sa verejnosť dozvie, kto bol za a kto proti. Zamietnutie alwegu Prahou vyvolalo na Slovensku, najmä medzi mladými ľuďmi, búrku protestov. V uliciach protestovali vysokoškoláci. Nič nepomohlo. Alweg sa nekonal. Dôveryhodnosť a popularita  Smeny však výrazne stúpli.

O výsledkoch januárového pléna ÚV KSČ sa nielen v Smene, ale všeobecne  aj v ostatnej tlači, vrátane straníckej, dlho mlčalo. Obrat nastal až začiatkom marca 1968. Dovtedy relatívne pokojnú hladinu spoločensko-politického života rozvírila správa o emigrácii generála J. Šejnu, vysokého straníckeho funkcionára na ministerstve národnej obrany do USA. Celá československá tlač sa zrazu chopila tejto aféry. Odvtedy ako horská riava sa valili zo všetkých novín, rozhlasu a televízie prekvapujúce udalosti, nové odhalenia, neočakávané senzácie, ktoré vyvolávali vo verejnosti nezvyčajný rozruch. Smena v nejednom ohľade zohrávala prím. Využila skúsenosti z hnutia alweg.

Smena sa vehementne angažovala za obrodný, demokratizačný proces v spoločnosti. V podmienkach neexistencie cenzúry svojich čitateľov bez akýchkoľvek zábran informovala o všetkom dianí v spoločnosti. Podstatne viac priestoru venovala politickým a spoločenským problémom. Výrazne ovplyvňovala verejnú mienku. Začiatkom marca  Ján Čomaj spustil na stránkach Smeny anketu „Dôsledne dokončiť rehabilitácie“. Ohlasy na anketu, ktorých bolo neúrekom veľa, viac ako kedykoľvek predtým, redakcia zverejňovala niekoľko týždňov po sebe. Na povrch vyplávali každým dňom šokujúce nové fakty a odhalenia. Smena sa zasadila aj za rehabilitáciu prvého predsedu ÚV ČSZM Zděnka Hejzlara a ďalších mládežníckych funkcionárov, vrátane vysokoškolských a stredoškolských študentov, ktorí sa stali obeťami represálií a v rámci tzv. demokratizácie školstva boli vylúčení zo štúdia. Smena v anketách pokračovala aj na iné témy. Boli to zaujímané sondy do správania a myslenia nielen mladých ľudí. Zvláštnu pozornosť venovala mládežníckemu hnutiu. Podporovala úsilie mladých ľudí za vytvorenie pluralitného systému organizácií detí a mládeže. Stále viac priestoru venovala aktuálnym politickým otázkam, ako aj predtým tabuizovaným problémom. Rúcala staré, ale aj novšie ideové postuláty a večne platné pravdy. Jej stránky vo zvýšenej frekvencii zapĺňali pojmy: obroda, demokratizácia, modernizácia, morálka, politická kultúra, abdikácia, konzervativizmus, demisia, rehabilitácia, cenzúra, opozícia, symetria, asymetria, majorizácia, autonómia, federácia, konfederácia a pod. Ich pôsobivosť bola umocňovaná pregnantnými karikatúrami výtvarníka Mariána Vaneka. Smena podporovala mladých ľudí, ktorí sa dožadovali svojho práva vysloviť sa k veci, myslieť a konať podľa  vlastného uváženia, ktorí hľadali možnosti svojho uplatnenia v existujúcom politickom režime a pociťovali potrebu jeho zmeny , avšak iba v súradniciach socialistických. Nepočítali a ani nemohli počítať vtedy so zmenou režimu. Rovnako s tým nepočítali ani redaktori Smeny.

    Vydanie Smeny z 22. augusta 1968
Dňa 1. júna 1968 do funkcie šéfredaktora Smeny opäť nastúpil už rehabilitovaný Anton Kurina. Koncom júna politickú hladinu rozvírila výzva Dvetisíc slov, ktorú Smena ako jediné noviny na Slovensku zverejnila v plnom znení.  Išlo o vyhlásenie známych osobností z okruhu spisovateľov, vedcov, politikov, športovcov, umelcov, ktorí sa dožadovali radikálnejšieho riešenia problémov a vyjadrovali hlbokú nespokojnosť s tempom prebiehajúceho obrodného, demokratizačného procesu. Zahraničné tlačové orgány susedných socialistických štátov výzvu opuncovali za kontrarevolučnú platformu nepriateľských síl socializmu. Aj naše vtedajšie stranícke a štátne orgány výzvu označili ako škodlivý radikalizmus. Voči Smene za tento počin boli neskoršie vyvodené prísne konzekvencie.

Prvé kolo kádrovania v Smene

Mimoriadna situácia v redakcii denníka Smena nastala po obsadení Československa vojskami piatich štátov Varšavskej zmluvy v noci z 20. na 21.augusta 1968. Redaktori Smeny sa nachádzali priamo v centre neutíchajúceho odporu más a najmä mladých ľudí proti okupácii našej vlasti. Videli to priamo z okien svojej redakcie. Už v prvom čísle novín po vstupe vojsk vyzývali mladých ľudí k zachovaniu pokoja, rozvahy a statočnosti, aby nedošlo k ďalším tragédiám. V rovnakom duchu sa niesli aj ostatné vydania Smeny v týchto augustových dňoch. V sobotu 24. augusta napoludnie cudzie vojská obsadili redakciu a tlačiareň, v ktorej sa Smena tlačila. Vychádzanie novín bolo ohrozené. Takmer dva týždne pracovali redaktori Smeny v konšpiračných podmienkach po súkromných bytoch a putovali z tlačiarne do tlačiarne. Až na jediný deň, počas celého tohto obdobia však noviny vyšli. Vydávanie novín sa postupne legalizovalo. Avšak za podmienok drakonických opatrení, ktoré výrazne obmedzovali slobodnú novinársku tvorbu.

Ako ďalej? - zamýšľali sa smenárski redaktori nad charakterom novín do budúcnosti. Gavril Gryzlov, nástupca Antona Kurinu na poste šéfredaktora, ktorý bol na začiatku normalizácie z funkcie opäť odvolaný, Smenu pokladal za jeden z popredných slovenských denníkov. Zastával názor, že Smena je „... jeden 170-tisícový, síce mládežnícky, ale predovšetkým denník. Cesta Smeny môže byť jedine to, že budem novinárom, aj tým zväzáckym a mládežníckym, ale musím sa stať novinárom formátu Smeny.“ Keď sa situácia v tlači všeobecne priostrovala, Gavril Gryzlov pochopil, že jeho predstavy sú v nových nenormálnych podmienkach nerealizovateľné. Netrvalo dlho a musel redakciu Smeny opustiť. Funkciu šéfredaktora vykonával osem mesiacov. Predsedníctvo Ústrednej rady Združenia detských a mládežníckych organizácií, ktorému som v tom čase predsedal, vyslovilo mu: „poďakovanie za doterajšiu prácu vo funkcii šéfredaktora denníka Smena“. Vedením redakcie bol poverený prvý zástupca šéfredaktora Vladimír Ferko. Súčasne s G. Gryzlovom museli z redakcie odísť aj mnohí ďalší vynikajúci novinári, ktorí patrili k jej pilierom: Ján Čomaj, Milan Vároš, Ján Smolec a neskoršie aj ďalší. Bola to jednoznačná požiadavka Ústredného výboru KSS, vydávaná za predpoklad konsolidácie pomerov v redakcii. Tlač, vrátane mládežníckej, sa opäť dostala pod absolútnu kontrolu strany. V tlači bola obnovená cenzúra. Na obsah novín dohliadal na tento účel zriadený Slovenský úrad pre tlač a informácie. Strana rozhodovala aj o kádrovom obsadení redakcií. Novým šéfredaktorom denníka Smena sa stal Ján Ištvančin, ktorý počas augustových udalostí a po nich pôsobil v sovietskej tlačovej agentúre Novosti. Takto sa skončilo prvé kolo kádrovania v denníku Smena. Žiaľ nebolo posledné.

Bolo vo všeobecnosti ťažké vyznať sa v situácii, ktorá nastala po augustových udalostiach v roku 1968. Bola charakterizovaná rozpornosťou, zložitosťou, komplikovanosťou. Obsah novín prísne strážila obnovená cenzúra. Navyše aj do redakcie Smeny boli dosadení ľudia, ktorí boli stotožnení s metódami uplatňovanými pred januárom 1968. Vypozorovať, aké sú možnosti v danej situácii a pritom nadväzovať na pozitíva pojanuárovej politiky, si vyžadovalo od novinárov veľké umenie, ale predovšetkým pevný charakter a rovnú chrbtovú kosť. Smena takýchto novinárov vždy mala. 

Aj v období normalizácie sa podarilo v denníku Smena opäť sformovať nový, tvorivý kolektív, predovšetkým mladých a ambicióznych novinárov. Smena, už ako denník novej mládežníckej organizácie – Socialistického zväzu mládeže, orientovala sa na život a problémy mladých ľudí.  Prinášala zaujímavé spravodajské a publicistické postrehy z ich každodenného života a vrátila sa aj k svojmu osvedčenému žánru príbehovej reportáže, čitateľsky úspešnej najmä v Smene na nedeľu. Redaktori Smeny to však nemali ľahké. Na vysokých politických miestach sa často s nedôverou a podozrievaním pozerali na niektoré novinárske témy a ich spracovanie, či skryto neohrozujú zámery oficiálnej politiky. Syndróm roku 1968 strašil normalizátorov v Prahe i v Bratislave. Napriek tomu sa Smene postupne začalo dariť a jej popularita opäť narastala.

Na pozíciách šéfredaktorov Smeny sa vystriedali Štefan Daško, Michal Záleta, Ľubomír Chorvatovič, Helmut Vácha, Karol Ježík, Gaba Baranovičová-Belanová a ako posledný Ľubomír Stanček. Popri nich svoje novinárske kvality osvedčili Michal Havran, Alica Bieliková, Irena Štromfová, Milan Štefanka, Vladimír Ferko, Rudolf Gallo, Gabriela Rothmayerová, Marta Moravčíková, Peter Kasalovský, Emil Semanco, Emília Herzogová, Katarína Fornerová, Peter Brhlovič, Rudolf Machala, Dušan Petrák, Peter Sitányi, Pavol Komár, Ján Mikula, fotografi Jozef Baran, František Rajecký, Ján Kuchta a ďalší.

Zostalo SME... značka je značka

Po roku 1989 vydavateľ Smeny, Slovenský ústredný výbor Socialistického zväzu mládeže zanikol. Smena sa dostalo do područia Ministerstva školstva SR a bola považovaná za štátnu inštitúciu aj napriek tomu, že z väčšiny jej redaktorov sa stali akcionári svojho denníka. Keď ministerstvo ako oficiálny vydavateľ novín  rozhodlo odvolať šéfredaktora Karola Ježíka, vyvolalo to  redakčnú vzburu a na protest začiatkom roka 1993 väčšina redaktorov Smenu opustila. Prešli do nového, už súkromného denníka SME. V Smene zostalo iba torzo z pôvodných novinárov. Dva denníky s tým istým čitateľským zázemím však nemali šancu na prežitie. Bolo otázkou času, ktorý z nich zanikne. Čas ukázal, že vážnym omylom bol vstup podnikateľa Jozefa Majského do pôvodnej Smeny. Čoskoro kapitálovo splynul s podnikateľskou skupinou vlastniacou denník SME. Došlo k fúzii, aj to len zdanlivo. Od 1. júla do 31. augusta 1995 vychádzali denníky Smena a SME spoločne. Potom denník Smena definitívne zanikol.

* * *

Štyridsaťpäť rokov trvalo vydávanie Smeny. Za ten čas sa nezmazateľne zapísala do moderných dejín slovenskej žurnalistiky. Vyrástli v nej desiatky významných slovenských novinárov. Smena aktívne zasahovala do všetkých najvýznamnejších zlomových udalostí vo vývoji našej spoločnosti. Táto súvislosť by ani po rokoch nemala uniknúť.

Autor je bývalý riaditeľ Vydavateľstva Smena

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
23. máj 2012, 05:38
Mnoho nas na nom vyrastlo hlavne v zlatych 60-tych rokoch. Priloha Smena na nedelu patrila k najoblubenejsim. Najma pravidelna rubrika "Listy pre Alenu", ktora snad ako jedna z prvych reflektovala intimne problemy mladych ludi. Pamatam sa, ako sa dosledne tajila identifikacia redaktora/redaktorky co stala za pseudonymom Alena. Podozrieval som najprv G. Rothmayerovu, potom aj J. Comaja - vlastne dodnes neviem, kto to bol. Mozno sa to na stare kolena konecne dozviem :-).
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
23. máj 2012, 05:53
Nezanikol len denník Smena, čo je naozaj veľká škoda, ale aj vydavateľstvo SMENA, čo je taktiež určite veľké mínus pre slovenskú kultúrnosť a zmysel (skôr nezmysel)pre kontinuitu. V Čechách si nechali denník Mladá fronta aj vydavateľstvo Mladá fronta, my sme porušili čo sa len dalo. Aj vydavateľstvo ODEON im funguje v intenciách spred r. 1989...
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
23. máj 2012, 16:14
najviac by ma zaujimalo, ako to bolo s tym odchodom redaktorov na cele s Jezikom a vznikom dennika SME. divil by som sa, keby to bolo take kosherne ako to takto zdialky vyzera...
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
24. máj 2012, 02:53
Z odchodu Ježíka a spol. sa urobila vtedy politika, zvolávali sa tlačovky, vysielalo sa do celého sveta, že ide o ohrozenie slobody tlače. A pritom to celé vymyslel istý človek, ktorý robil predtým vo vydavateľstve Smena na odbyte, volá sa Jozef Weiss. Cez Židovskú obec mal kontakty, zabezpečil v Nemecku papier, stroje a peniaze na nový denník s otvorene útočnou politikou. Reklama okolo ohrozenia slobody tlače celému napomohla. Pamätníci ako Edo Drobný z dnešného Perfektu by mohli pridať aj viac informácií. Ježík bol šikovný novinár a dobre poslúžil.
Obrázok používateľa Anonymný
#4
(neuvedené)
28. máj 2012, 08:13
Pripájam sa a blahoželám všetkým smenárom. Pripomínam, že - bez ohľadu na postoje- byť smenárom znamenalo mať trade mark vynikajúceho novinára. Trocha mi do toho zapadá aj študentská Zmena z ´89-teho. ( Aj preto, aby som dokumentoval rôznosť postojov, ale rovnosť odvahy, invencie, schopností...) Zánik Smeny je príkladom neutrónového pôsobenia slovenských " revolucionárov": rozkradli, rozkulačili, rozpredali všetko, čo sa dalo. Niekto z hlúposti, niekto oslepený nadšením, iní z exhibicionizmu, väčšinou však so strachom "nebyť" sfúknutý dujúcimi vetrami ( naschvál nie vanúcimi, dujú aj tie gastroenterologické...)
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama