Nová spoločná poľnohospodárska politika EÚ - nová utópia Bruselu

Mám obavu, že táto politika môže nielen oslabiť európsky agrosektor, ale v revolučnom zápale ho môže aj rozvrátiť. Naša spoločnosť má dostatok príkladov a skúsenosti, kam nadšenie a jednoduché riešenia môžu doviesť, a to nielen agrosektor...
Počet zobrazení: 3544
uvod-sebo.JPG

V novembri minulého roka bola zverejnená nová spoločná poľnohospodárska politika pre plánovacie obdobie 2014 - 2020. Už po prvých informáciách som nadobudol dojem, že je až revolučne odvážna, a keďže podľa môjho názoru sú revolúcie nebezpečnými sociálno-politickými experimentmi, bolo by možno vhodné, aby niektoré tézy boli skôr v rovine politických deklarácii a cieľov, kam sa chceme dostať, ale nemali by mať podobu záväzných vykonávacích predpisov, pretože nie sú celkom známe cesty, ako to dosiahnuť a najmä ich dôsledky.

Mám obavu, že táto politika môže nielen oslabiť európsky agrosektor, ale v revolučnom zápale ho môže aj rozvrátiť. Naša spoločnosť má dostatok príkladov a skúsenosti, kam nadšenie a jednoduché riešenia môžu doviesť, a to nielen agrosektor...

Základom novej Spoločnej hospodárskej politiky (SPP) sú tri piliere, ktoré sú vzájomne vnútorne prepojené a vychádzajú z určitého idealizmu, že človek je pán sveta, ktorý môže meniť jeho klimatické a ekologické podmienky, a že svet dospel do fázy, kedy všetci občania majú nárok na zdravé potraviny. Keďže rozvoj poľnohospodárskej výroby a najmä jej produktivita presiahla únosný rámec obnoviteľnosti životného prostredia sveta, je potrebné znížiť produktivitu poľnohospodárskej výroby a vrátiť sa k extenzívnemu hospodárstvu.

K naplneniu tohto scenára je potrebné:

  • podpora malých rodinných fariem
  • obmedzenie podpory veľkých farmárov
  • nábor mladých ľudí do agrosektora

Najzávažnejším bodom novej SPP, a to najmä pre Slovensko, je princíp stropovania, ktorý predstavuje útok na veľké poľnohospodárske podniky. Táto politika by mohla vyhovovať určitým skupinám, a možno by mohla byť skutočne aj spravodlivejšia.

Obmedziť však finančnú podporu pre veľkých farmárov v dnešnej globálnej situácii vykazuje skôr prvky kontrarevolučných opatrení, pretože svet sa uberá iným smerom. Koncentrácia výroby nie je totiž politickým pojmom, ale je ekonomickou kategóriou, ktorá popisuje dlhodobé trendy, ktoré prebiehajú v hospodárskych a ekonomických štruktúrach v posledných 100 rokoch a dnes sa stali hlavnými silami dnešného globálneho sveta.

Hodnota týchto procesov sa potvrdila nie len v produktivite práce, ale prebehla aj v ostatných častiach hospodárstva, akými sú: výskum, veda, rozvoj globálnych obchodných štruktúr, logistiky, dopravy...

Nová SPP, tento trend považuje za sporný a problematický a odmieta im finančnú podporu, pretože veľkých farmárov a ich výroby spája s ekologicky nebezpečnými výrobami a s nezdravými potravinami.

Ak vychádzame z konkrétnych čísiel, tak jasne vidíme, aká je štruktúra slovenského agrosektora. V EÚ existuje 13,7 mil. fariem, z ktorých je 70% menších ako 5 ha. Priemerná výmera jednej farmy je 13 ha a na Slovensku je priemerná výmera jednej farmy 95 ha. Tieto čísla nám ukazujú na obrovské rozdiely v koncentrácii výroby aj v samotnej EU. Ak však zrovnáme priemernú výmeru fariem v EÚ, t. j. 13 ha s USA, kde je výmera 176 ha, vidíme ešte väčšie rozdiely (13x).

EÚ vychádza z predstavy, že výroba a distribúcia potravín je závislá stále viac od veľkých výrobcov a od globálnych obchodných štruktúr, ktoré rozvracajú regióny a prirodzené vidiecke komunity. Tieto skutočnosti sú z pohľadu EÚ pravdivé a je potrebné sa s nimi zaoberať. Základnou otázkou je však: Ako?

Ak vo svete (USA, Austrália, Brazília, Argentína...) je prevládajúcim trendom koncentrácia výroby so zameraním sa na zvyšovanie produktivity práce, je jasné, kam sa EÚ a jej poľnohospodársky experiment zameraný na malé farmy môže o niekoľko rokov dostať.

EÚ svojou koncentráciou na ekologické aspekty poľnohospodárskej výroby a v podpore malých farmárov však v globálnych zápasoch musí prehrať a stratiť konkurencie schopnosť. A to aj v tom prípade, že by autori novej SPP vychádzali z predpokladu, že EÚ zostane jedným z najvýznamnejším globálnych hráčov v exporte potravín vo svete, ale už iba na báze zdravých a kvalitných potravín, ktoré budú iba drahšie. Konzumentom týchto drahších potravín však môžu byť iba bohatší ľudia.

Vo svete, kde alokácia bohatstva sa každoročne mení v neprospech strednej triedy a chudobných a v náraste majetku stále menšieho počtu bohatých, ukazuje, že EÚ sa bude musieť vysporiadať s tým, že so svojimi drahými potravinami stratí schopnosť ovplyvňovať globálne trhy, pretože o jej drahé potraviny vo svete nebude záujem.

Preto si myslím, že podpora malých rodinných fariem a návrat k extenzívnemu hospodárstvu je z hľadiska sveta správny krok, ale v najlepšom prípade zle načasovaný. Na jednej strane totiž EÚ podporuje radikálne liberalizačné praktiky WTO a na strane druhej chce vyzvať celý svet na súťaž v ekologickom hospodárstve a potravinárstve, o čo nemá nik záujem a čomu chýba solventný spotrebiteľ.

Výroba potravín vo svete je stále nedostatočná a ich potreba sa podľa všetkých predpovedí bude naďalej zvyšovať. Treba však povedať, že sa bude zvyšovať, ale iba pre menej majetných t. j. 95% obyvateľov sveta, a že široko poňatá ekologická politika EÚ bude pre nich nezaujímavá, pretože cena zostane stále najdôležitejším prvkom pri kúpe potravín.

Pre 5-percentnú menšinu sveta, ktorá vlastní 40 % svetových aktív, je nová SPP nezaujímavá, pretože si sama vie zabezpečiť kvalitné potraviny aj bez veľkorysej a demokratickej vízie EÚ. Preto si myslím, že nová SPP môže len prispieť k rozvratu európskeho agrosektora a byť katastrofou pre nové krajiny EÚ. Pre západoeurópskych farmárov to môže byť iba väčšia príležitosť k expanzii a pohlteniu slovenských farmárov. Ironicky by sme mohli povedať, že by to mohlo priniesť i pozitívum a to v tom, že „konečne“ sa vyrovnajú aj podporné platby v slovenskom regióne na úroveň západných, s čím by určite veľmi rýchlo súhlasili.

Čiže straty z neúspechu novej SPP na globálnych trhoch sa tak pre západoeurópskych farmárov môžu kompenzovať zvýšeným podnikaním v strednej a východnej Európe.

Najoptimistickejším variantom realizácie tejto politiky by bolo to, že sa nezrealizuje, a že zostane podobnou utópiou ako lisabonská stratégia.

Predstavy EÚ, že bude investovať iba do špičkovej vedy, do kozmického výskumu, nanotechnológii, IT technológii... sa ukázali ako prostoduché a vychádzali skôr z predstavy sveta, že mimo EÚ žijú iba analfabeti... Tieto predstavy však vychádzajú z politík, ktoré sú minimálne 500 rokov staré a návrat k nim je dnes v globálnom svete úplne nepoužiteľný. O tom, že lisabonská stratégia ako politický program EÚ skončila neúspechom, dnes nik nepochybuje a dnes je tento názor všeobecne prijatý vo všetkých štruktúrach EÚ.

Ak sa má EU profilovať ako vizionárske zoskupenie, ktoré bude predávať nerealizovateľné projekty (viď lisabonská stratégia), tak nová SPP môže splniť túto objednávku. Podpora mladých nám ukazuje, že návrat k rodinným farmám je iba želaním a ideologickou požiadavkou, pretože prax ukazuje, že pre Západoeurópanov (rovnako aj pre slovenských farmárov) je najväčší problém, komu odovzdať rodinné hospodárstvo, pretože o to nie je zo strany mladých záujem.

To čo by mohlo osloviť mladých z rodinných fariem je, že sa im ponúkne vízia, že môžu expandovať do nových krajín a do celého sveta a podporiť u nich podnikateľský sen, že by sa mohli stať veľkými európskymi alebo globálnymi spoločnosťami s potravinami. Ak však myslia Západoeurópania stropovanie vážne, tak takéto projekty iba ťažko môžu ponúknuť mladej generácii.

Nezáujem o prevzatie rodinných fariem je výsledkom toho, že mladí ľudia vidia, ako je ocenená ťažká práca ich rodičov a aké je to jarmo, priviazať sa k pôde a k dobytku. Za peniaze, aké dostávajú rodičia, môžu oveľa ľahšie pracovať niekde v službách a žiť podľa konzumných modelov našej kultúry. Treba však povedať aj to, že mladí ľudia sú skôr pripravení vyrovnať sa s úpadkom ekologických systémov a nekvalitou potravín, ako by mali prispieť k ekologickej záchrane sveta. Ak iba 6% mladých v EU tvoria farmári do 35 rokov, tak potom sa jasne ukazuje, že novú SPP nebude komu odovzdať.

Jadro mojich pripomienok k novej SPP je v tom, že je zle načasovaná, a že jej nástup ukazuje, že do rozhodovania a do trhu s potravinami chceme vniesť ešte viac ideológie a morálky, ako toto zoskupenie môže vlastnou ekonomickou, politickou či vojenskou silou garantovať. Základnú chybu novej SPP vidím v tom, že chce regulovať európsky trh, ale odmieta ho chrániť, pretože súčasne chce aj naďalej podporovať liberalizačné tendencie WTO. Aj malé dieťa pochopí, že nie je možné v jednom čase a priestore aj chodiť aj nechodiť, aj jesť aj nejesť.  Iba bruselskí politici si môžu myslieť, že je to možné, a že možno raz aj WTO sa chytí za srdce a začne oceňovať aj prínos čistej vody, morí, vzduchu a zdravých potravín a tak napodobňovať EÚ.

Filozofia „dobrého príkladu“ pre svet, t. j. to, čo nám nová SPP dnes ponúka, nie je ničím iným, iba detinskou naivitou so závažnými dôsledkami pre budúcnosť EÚ. Preto sa EU musí rozhodnúť, či chce svojim občanom ponúknuť zdravé potraviny a živú ekologickú krajinu, alebo umožní anonymným globálnym spoločnostiam robiť veľký biznis bez zodpovednosti za ekologické a zdravotné dôsledky ich činnosti. Ak by sme chceli preformulovať známu shakespearovskú existenčnú dilemu Byť, či nebyť? do dnešnej bruselskej reči, potom by otázka mohla znieť: Vystúpiť alebo nevystúpiť z WTO?

Ak vystúpime z WTO, potom môžeme realizovať novú SPP, pretože budeme môcť zaviesť ochranné opatrenia, ak nevystúpime, potom môžeme s novou SPP iba rozvrátiť európsky agroalimentárny sektor.

Je možné, že takto otázka stojí iba dnes pred záverečnými diskusiami o konkretizácii o novej SPP, a že na jeseň na porade ministrov sa prijme dokument, z ktorého vypadne radikálna starosť o svojho občana a EÚ privrie jedno oko nad tým, čo jej európsky občan konzumuje a potichu, na strane druhej, bude ďalej blokovať rokovania WTO.

Myslím si, že táto politika je prejavom zdravého rozumu a je správne, že EÚ aj USA odmietajú zrušenie všetkých subvencií pre agrosektor a zrušenie všetkých ciel pre dovoz potravín, pretože si začínajú uvedomovať ich dopad na ekológiu a zdravé potraviny.

Uverejnené so súhlasom autora

Foto: Emil Polák

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
29. máj 2012, 03:56
Nechápem, čo je zlé na tom: "podpora malých rodinných fariem obmedzenie podpory veľkých farmárov nábor mladých ľudí do agrosektora" Alebo: "Najzávažnejším bodom novej SPP, a to najmä pre Slovensko, je princíp stropovania, ktorý predstavuje útok na veľké poľnohospodárske podniky. Táto politika by mohla vyhovovať určitým skupinám, a možno by mohla byť skutočne aj spravodlivejšia." Chápem, že pre ľudí zmýšľajúcich a la Sulík je to čistý socializmus, ale prečo autor v Slove sa trasie pri tejto myšlienke, tak to nechápem. Stačí sa prejsť po Slovensku a vidieť, ako je krajina opustená. Áno, chcelo by to revolúciu. Motivácia z EÚ, aby sa aj mladým ľuďom oplatilo pustiť do zveľaďovania malých fariem, je veľmi dobrá myšlienka. Že to dnes nechcú, lebo si inde zarobia lepšie - no, veď práve! Áno, chce to revolúciu v zakonzervovanom skostnatenom myslení.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
29. máj 2012, 05:49
Prečo to robí EU? Čo je za tým? Veď za socíku sme mali prosperujúce družstvá a do agrokombinátu Slušovice (a nielen tam) sa chodil inšpirovať aj Západ. Tieto veľké poľnopodniky boli systematicky zničené a družstevníctvo rozvrátené transfomačným zákonom. Nedávno bola v TV reportáž o tom, že oproti stavu pred novembrom 89 je zničených viac ako dve tretiny zavlažovacích zariadení (každý rok pritom plačeme nad nedostatkom vlahy). Kto je za to zodpovedný? Prečo neobnoviť staré osvedčené družstevníctvo? Buďme už konečne svojprávni a keď nechce Brusel, dorovnajme dotácie našim družstvám my! Snáď nám to láskavo Brusel dovolí. Veď ide o rovnaké a teda spravodlivé podmienky na spoločnom trhu.
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
29. máj 2012, 05:55
Pán Šebo má pravdu. Hlavne z toho hľadiska, že EÚ akoby nezohľadňovala dopady globalizácie. Keďže koncentrácia výroby je zákonitá (prináša znižovanie nákladov, vyššiu efektivitu), európske malé farmy by v konkurencii s veľkými agrocelkami neuspeli. Však vidíme, aké dopady malo rozbíjanie slovenského poľnohospodárstva na kúsky, aj oddelenie výroby od odbytu. Individualizované slovenské farmy nie sú schopné sa potom presadiť ani voči veľkým obchodným reťazcom.

Malé firmy, farmy nemôžu byť základom. Určite, treba ich podporovať, dokážu byť pružnejšie, ale základom musia byť veľké firmy, ktoré svojim dopytom po výrobkoch a službách vytvárajú zároveň aj priestor pre malé firmy, ako subdodávateľov. Napr. okres Rimavská Sobota, ako bývalý poľnohospodársky okres, by potreboval nie podporu stoviek malých fariem, ale v prvom rade vytvorenie jednej veľkej firmy, hlavne spracovateľskej, ktorá by tým sťahovala ? odoberala produkciu malých fariem z okresu. Negatívne dopady môže mať aj činnosť malých fariem, nielen veľkých. Problém nie je ani tak vo veľkosti, ale v tom, že firmy pôsobia v kapitalistickom prostredí. A tvrdá konkurencia ich núti znižovať náklady na úkor životného prostredia, životnej úrovne ľudí, sociálnych dopadov. Neviďme teda problém vo veľkosti firiem, ale v kapitalizme.

Ako vidíme, EÚ musí teda zohľadniť globalizačné dopady. Ľavica má tendenciu vidieť tiež problém v globalizácii a bojuje proti nej. Lenže znovu, problém nie je v globalizácii, tá je zákonitá, pretože znižuje náklady, zvyšuje efektívnosť. Ale problém je znovu v kapitalizme. Kapitalizmus ako starý systém už nemá nástroje na to, aby dokázal pozitívne riešiť globálne trendy. Odstránením hraníc národných štátov bude potrebné namiesto tvrdej kapitalistickej konkurencie prechádzať k medzinárodnej deľbe práce. Nemilosrdná konkurencia vždy niekoho ničí, vytláča na okraj. Lenže v rámci globalizovaného sveta niet kam ľudí už vytlačiť, ľudstvo sa stalo jednotným celkom, problém teda zostáva vnútri celku, nie mimo celku. To je aj podstatou vlečúcej sa dnešnej krízy. Ak bohaté kapitalistické krajiny vyvážajú svoje problémy niekam do Afriky, Líbye, Iraku, Afganistanu, tie sa im zákonite vracajú s migráciou, terorizmom, zničeným ovzduším, ap.

Problém je v teda v schizofrénii EÚ. Chce byť aj kapitalistická, ale aj nebrať do úvahy tvrdú globálnu kapitalistickú konkurenciu.
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
30. máj 2012, 03:55
okrem toho si myslim ze privatizeri ako Meciar, Slota, Dzurinda, Miklos, Hrusovsky, a im podobni poskodili zaujmi slovenska a mali by byt potrestani.... suhlasim s autorom clanku pre a proti myslienky EU opisal dostatocne...u maldych ludi chyba akakolvek co i len vzdialena ochota pracovat v agrosektore to suvisi najme s rozvojom mediokracie a nezmyslov prezentovanych prostrednictvom medii...dalsi problem je upadok vzdelanostnej urovne na vsetkych spolocenskych urovniach(to ze mame viac vysokoskolsky vzdelanych ludi je vzhladom k situacii o to smutnejsie)... osobne by som privital tento zamer EU ale samozrejme s prijatim obmedzeni na dovoz potravim a estatne vsetkeho co je mozne v dostatocnej miere vyprodukovat v ramci EU (obdobne ako to ma Norsko) co sa tyka Druzstiev z minulosti tak tie fungovali hlavne vdaka uzavretemu trhu a spotrebytelia boli nuteni nakupovat doma vyrobene potraviny a dovazali sa len citrusove plody a potraviny na nasom uzemi nedopestovatelne...ak vsak EU neprime obmedzenia na dovoz tak nech ani neprima toto principialne uzasne riesenie ale v sucasnych podmienkach likvidacne...
Obrázok používateľa fedor@biont.eu.sk
Fedor Macášek
30. máj 2012, 15:06
je v tom, že ho EU nepovažuje za súčasť poznatkovej ekonomiky. Od malého farmára sa neočakáva, že vyštuduje VŠ a zavádza moderné technológie - GMO nielen odmietne, ale zakáže aj susedovi. Ale kde by bolo bývalo slovenské poľnohospodárstvo, keby nebolo nitrianskej VŠP a košickej veteriny? Nuž ale čo, nehodí sa spraviť capa záhradníkom, ani záhradníka CAPom.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984