Komu slúži rovná daň?
Pred necelými desiatimi rokmi bol hrubou politickou silou presadený koncept takzvanej rovnej dane. Práve táto reforma sa potom takmer celé desaťročie vydávala za najreformnejší zákon, ktorý priniesol nevýdanú prosperitu. Skutočnosť však bola taká, že rovná daň sa prijala bez celospoločenského konsenzu, bez hlbokej diskusie, napríklad, o tom, či je v poriadku, ak prezident mnohomiliardovej korporácie je zdaňovaný rovnakou sadzbou ako upratovačka. Vo vyspelých škandinávskych krajinách, v Nemecku, vo Francúzsku, ale dokonca aj v Spojených štátoch by niečo také nemalo ani najmenšiu šancu na úspech. Naopak, prijatím rovnej dane sme sa ocitli medzi krajinami ako Albánsko, Bosna a Hercegovina, Bulharsko, Trinidad a Tobago, Maurícius či Mongolsko, teda mimo stredoeurópsky civilizačný okruh, v lepšom prípade v spoločnosti balkánskych krajín, v horšom medzi rozvojovým svetom.
Čo je však najpodstatnejšie a o čom sa veľmi nehovorí, rovná daň u nás nebola zavedená len pri dani z príjmov, kde to pre najchudobnejších bolo kompenzované odpočítateľnými položkami, ale aj zjednotením DPH-čky. A práve skutočnosť, že rovná daň bola rozpočtovo neutrálna, znamená, že bola voči najnižším príjmovým skupinám veľmi nespravodlivá. Práve zvýšené ceny základných potravín a služieb vykryli zníženie daní tých najbohatších. Znovuzavedenie progresivity v zdaňovaní vysokopríjmových skupín a zmrazenie DPH je teda dobrou správou pre nižšie príjmové skupiny. Nová garnitúra už jasne deklarovala, že výpadok príjmov štátneho rozpočtu sa už nebude plátať zvyšovaním DPH, ktoré oveľa viac postihovalo tých najchudobnejších, pričom najvyššie príjmové vrstvy si to často ani nevšimli.
Chvalabohu, snáď sa už konečne skončila doba, keď sa najchudobnejší skladali na tú zvýšenú luxusnú spotrebu najbohatších. Treba si uvedomiť, že aj výška DPH bola a verím, že aj bude výrazným nástrojom sociálnej politiky. Aby to bolo jasné, v čase, keď sa DPH zavádzalo, boli stanovené dve sadzby. Tá najnižšia na základné potraviny, bývanie a nevyhnutné služby. Táto sadzba bola spočiatku 6 %. Naopak, luxusná spotreba, teda šampanské, kaviár či luxusné dovolenky v Karibiku (metaforicky aj doslovne) boli zaťažené 25 % sadzbou DPH. Ako som už spomenul, zjednotenie sadzby DPH na 19 % bolo rozpočtovo neutrálne. To znamená, že tým najchudobnejším sa zvýšila cena základných potravín a služieb o neskutočných 13 %. Inak povedané, najchudobnejší sa poskladali na zvýšenú spotrebu najbohatších, čiže v cenách rožkov, chleba, mlieka či bývania sa skladali na tretiu či štvrtú dovolenku na Filipínach či v Karibiku pre tých najbohatších.
Bohapustá demagógia, že zdanenie aktivity (rozumej vysokých príjmov) je oveľa nespravodlivejšie ako vyššie zdanenie spotreby (rozumej tovarov a služieb) síce patrí k obľúbeným evergreenom pravice, dnes však už takmer nikoho nepresvedčí. Ono to tak v reálnom dopade na bežných ľudí vôbec nie je. Kým človeku, žijúcemu zo 400 eur mesačne, sa zvýšenie DPH o 13 % (z 6 na 19 %) premietlo do prudkého zníženia životnej úrovne, keďže štruktúra jeho spotrebného koša bola možno z 90 % tvorená základnými potravinami a službami, v prípade najvyšších vrstiev ich spotrebný kôš, naopak možno z 90 % predstavovala luxusná spotreba, ktorá sa im zlacnila o 6 %.
Takto sa teda prejavovali pravicové vlády a je najvyšší čas jasne to povedať. Problém je v tom, že mediálne masírovanie tejto „vlajkovej lode“ reforiem pravicových vlád ohlúpilo mnoho ľudí, ktorým nikto nevysvetlil, v čom bola podstata tohto podvodu. Je smutné, že pravicová demagógia sa stala mediálnym mainstreamom a do istej miery je to aj zlyhanie ľavice, ktorá to nedokázala skôr demaskovať. Preto tu ešte donedávna bolo množstvo ľudí, ktorí na to doplácali, pritom si to ani neuvedomovali. Verím, že tieto časy sú už definitívne preč.
Na snímke: Roman Michelko
Foto: Emil Polák
Reagujte na článok
Komentáre
Žmýkanie
1.Každá spoločnosť sa akosi tak historicky usporiadala tak, aby pomáhala tým chudobnejším, u nás to vychádzalo z tradície rodiny, občín, kmeňov, kniežatstiev, kresťanstvo tiež brzdilo úplne bezuzdné žmýkanie, nuž, Kaníka, Mikloša, ani len cirkev nedokázala napomenúť. Bolo jej to jedno...A občianske spoločenstvá Slovenska boli tiež radi svojim dvom percentám, čo sa starať o to, či 19 percent na rožku je veľa pre ľudí v núdzi... toto si nedovolili žiadne moderné demokratické európske vlády, ani Merkelová, ani Thatcherová, tobôž už nie USA.
Takže náš slovenský štát v rukách pravice žmýkal viac ako kedysi feudáli...
2.Asociálnosť
Čiže opak sociálnosti - inak, slovensky - vyvrheľstvo.
Prečo by sa minister mal namáhať spočítať dopady rovnej dane na chudobu, keď mu stačí, že rovná daň mu zabezpečí prítok peňazí bez ohľadu na situáciu rodín na Slovensku?
Kaník hovoril, že máme rovnaké žalúdky, nuž, ale upratovačka a robotník na páse dostávajú oveľa menej ako riaditeľ podniku a finančný konzultant, napriek tomu platia rovnako z príjmu 19 percent.HANBA!
Opäť: Dovolili si to vo svojich krajínách Američania, Nemci, Holanďania?
3."Štát" - nuž, v tom čase vládla pravica a oslavovala svoje "večné" víťazstvo - dzurindovci, kaníkovci, odutí,kádeháci, ale i slotovci a mečiarovci, jedna ruka...
Pravica vždy nadáva, že "štát je zlý hospodár", lenž my dobre vieme, kto hospodáril vo vláde osem rokov za dzurindovcov.
A môžeme byť radi, že sa pravicový zlepenec po drzom prevzatí moci v júli 2011 rozpadol pre neschopnosť sám, "štát" teda za ich vlády, to bol ale bordel, že?
Takže je čo naprávať:
Dane a ich výška, to je významný národohospodársky nástroj regulovania NIELEN FINANCIÍ, ale aj výšky spotreby a smerovania, usmerňovania hospodárskych trendov,
zvýšenie dane z alkoholu a cigariet nie je iba "šikovným" naplnením kasy, ale často plošnou zábranou tým, ktorí majú sklon piť a fajčiť.
Znížením dane na základné potraviny sa dá významne posilniť výživa v rodinách s malými deťmi, rovnako ako znížením dane na zeleninu a ovocia sa dá preventívne zvýšiť zdravotný tonus obyvateľstva. atakďalej, atakďalej...
... ale pravici stačilo to jediné - pri neschopnosti vytvárať nové ekonomické zdroje a napĺňať tak štátnu pokladnicu sa uchýlili k vyrubovaniu daní každému rovnako - vraj v mene spravodlivosti a rovnosti.
Už je načase zas používať dane ako účinný ekonomický regulačný faktor a nie ako exekútora vymáhajúceho peniaze do prázdnej štátnej pokladne....
2. Problem nie je tych rovnych 19%. Konieckoncov bohatsi v absolutnych cislach zaplati statu viac a na vacsinu sluzieb poskytovanych statom aj tak nema dosah. Problem je skor v tom, ci tych 19% staci na uspokojenie potrieb spolocnosti ako celku. Ukazuje sa, ze nie. Dovody by vydali na niekolko blogov.
3. Absolutny suhlas