Vladimír Clementis na gymnáziu v Skalici

Príspevok na spomienkovej konferencii Vlastenec a Európan Vladimír Clementis
Počet zobrazení: 3581
Clementis_uvod.jpg

O rozhodnutí rodičov Vladimíra Clementisa poslať svojho syna na štúdiá z rodného Tisovca do najzápadnejšieho mestečka na Slovensku zrejme rozhodli tieto skutočnosti – v Skalici bola už dlhodobo etablovaná clementisovská rodinná vetva, majúca svoje korene medzi českými protestantmi a u tety Tinky Smieskolovej rodenej Clementisovej býval už starší Vladov brat Miroslav, tiež študent skalického osemročného gymnázia. Mladý Vladimír tak mal v Skalici od svojho príchodu v r. 1913 určité rodinné zázemie, hoci sa mu z Tisovca odchádzalo veľmi ťažko, o čom vypovedajú aj jeho prvé listy zo Skalice domov.

Atmosféra gymnázia, ktorú limitovali dosť zošnorované disciplinárne pravidlá pre študentov a tiež skutočnosť, že vyučovacím jazykom bola maďarčina, pripadala mladému Vladimírovi veľmi neprajná. Slovenský živel a národné cítenie však v povedomí väčšiny študentov silnelo, o čom svedčí skutočnosť, že sa Vladimír ocitol tesne pred r. 1918 medzi študentmi, ktorých sa hotoval vtedajší riaditeľ školy Aurel Resch vylúčiť zo štúdia pre podozrenie z panslavizmu. Koniec I. svetovej vojny a známe historické udalosti však rozhodli o tom, že Vladimír Clementis zostal na skalickom gymnáziu celých osem rokov až do maturity v r. 1921.   

Vznik samostatnej Česko-slovenskej republiky a koniec I. svetovej vojny výrazne poznačili aj život na skalickom gymnáziu. Maďarskí profesori odišli, vystriedali ich pedagógovia z Čiech, v profesorskom zbore boli po prevrate len dvaja Slováci. S touto skutočnosťou súvisí i fakt, že do Skalice prešli zo susednej Moravy študovať viacerí študenti, medzi nimi i Alžběta (Běta) Turečková-Čambalová (jedno z prvých dievčat-študentiek skalického gymnázia v histórii). V r. 1981 vydala spomienkovú knihu Na shledanou, Kawakami...

Ide o pútavé autobiografické rozprávanie pozoruhodnej výpovednej hodnoty, kde vysokú mieru pozornosti venovala najmä F. X. Šaldovi, ktorý si ju ako vysokoškolskú študentku veľmi obľúbil a rozlúčil sa s ňou v liste vetou, ktorú použila v názve svojich pamätí. Jej knižka obsahuje aj niekoľkostránkovú kapitolku, nazvanú „Jan Doležal a Vladimír Clementis“. V nej sa možno dočítať veľmi zaujímavé údaje o „zrelších“ gymnaziálnych rokoch Vladimíra Clementisa v Skalici, už bez averzie na nežičlivé maďarské prostredie školy. Tie mohol začať i v prítomnosti účinkovania tzv. Dočasnej vlády v Skalici (tvorili ju o. i. P. Blaho, A. Štefánek, Š. Janšák – osoby clementisovskej rodine veľmi známe, v jednom z prvých listov zo Skalice sa V. Clementis rodičom zmieňuje o Š. Janšákovi), lenže V. Clementis tieto rušné časy v Skalici s najväčšou pravdepodobnosťou nezažil, pretože riadne gymnaziálne vyučovanie sa pre chrípkovú epidémiu začalo až 16. decembra 1918, kedy už Dočasná vláda v Skalici nepôsobila.

Sextáni: Vladimír Clementis je tretí stojaci sprava, v strede v tom rade v košeli s výšivkou je Imrich Karvaš. Triedny profesor Karel Mareš sa koncom 20-tych rokov 20. storočia stal starostom Skalice a výrazne sa zaslúžil o jej hospodársky a kultúrny rozvoj.

V nových časoch sa mu určite lepšie študovalo, o čom svedčili aj výsledky, zvečnené na jeho gymnaziálnych vysvedčeniach. Paradoxom, hoci len menej náležitým, je skutočnosť, že po maďarských vysvedčeniach dostával od sexty vysvedčenia v češtine, s rôznym vyznačením a klasifikovaním jedného z hlavných predmetov – materinského jazyka: v sexte je v kolónke „V jazyku českém“ prečiarknuté slovo „českém“ a perom je dopísané „slovenském“, v septime je táto kolónka predelená perom na polovicu a nad českým jazykom je vpísané „V jazyku slovenskom“ a V. Clementis dostal vtedy dve jednotky z češtiny i slovenčiny. V maturitnej oktáve však už je iba v príslušnej rubrike „V jazyku českém“ dopísané striktné „a slov.“. I tieto detaily odrážajú rozkolísanosť názorov školskej vrchnosti na vedenie agendy slovenských gymnázií a tiež vyučovania slovenčiny ako vyučovacieho jazyka slovenského gymnázia.

Podľa uvedených skutočností by sa mohlo zdať, že „maďarského ducha“ v skalickom ústave vystriedal „duch český“. Nebolo to však celkom tak, hoci gymnázium i svojím vtedajším názvom „Masarykovo I. česko-slovenské reálne gymnázium v Uhorskej Skalici“ všeličo napovedalo. Zo súčasného pohľadu bolo na škodu veci, že naozaj kvalitných českých pedagógov len veľmi pomaly vymieňali pedagógovia slovenskí, hoci už boli naporúdzi... Aký však bol študentský život už skúsenejšieho Vladimíra? Spolu s A. Čambalovou-Turečkovou prišiel do Skalice z neďalekej moravskej Strážnice aj Jan Doležal a stal sa Clementisovým spolužiakom a najbližším študentským priateľom, čo je zaujímavé, pretože aj medzi Vladimírovými spolužiakmi od prímy boli budúce osobnosti slovenského života – napr. Imrich Karvaš a medzi staršími študentmi napr. Janko Blaho či František Krištof-Veselý.

Na rube fotografie sú podpisy spolužiakov vrátane podpisu V. Clementisa.

Lenže Clementisovým kamarátom sa stal práve Jan Doležal, nadaný študent s veľkým rozhľadom a prirodzenou autoritou. Pre bledé vlasy ho prezývali „Šeďa“. Ovplyvnil V. Clementisa svojimi názormi na politiku a históriu, ale najmä obsiahlymi vedomosťami z filozofie, tiež mu možno pripísať rozhodujúci vplyv na Clementisovu komunistickú politickú orientáciu. Zoznámil Vladimíra aj s Marxovými spismi, tiež dokázal presadiť, aby z Prahy začal do gymnaziálnej čitárne dochádzať denník „Rudé právo“. J. Doležal bol orientovaný sociálno-demokraticky, po maturite sa rozhodol pre štúdium filozofie, študoval tiež ako Clementis na Karlovej univerzite, neskôr sa stal odborníkom v oblasti psychotechniky, profesorom UK v Prahe pre tento odbor. Keďže študoval v Lipsku a za ženu si zobral Nemku, je možné, že svojím reálnym poznaním nemeckých pomerov a tamojšej politickej situácie v neskoršom období ovplyvnil Clementisa v súvislosti s jeho jednoznačným nesúhlasom s paktom Molotov – Ribbentrop...

Spolu s autorkou spomínaných pamätí Turečkovou-Čambalovou vytvorili priateľskú trojicu, ktorú nazval vtedajší riaditeľ gymnázia Stanislav Treybal dokonca ako „spiritus movens“ skalického gymnázia. Stalo sa tak po usporiadaní študentskej besiedky k 28. októbru, prvému výročiu vzniku ČSR. Zahrali bez opony len na stupienku v triede jednoaktovku od Čechova, pridali recitáciu slovenských a českých básní, besiedka i v skromných inscenačných pomeroch mala veľký úspech. Po tomto úspechu sa trojica priateľov rozhodla pokračovať v nácviku divadla, vybrali si hru Jiřího Mahena Jánošík. Clementis napísal list Mahenovi do Brna, v ktorom ho požiadal o povolenie hru preložiť do slovenčiny a hrať ju na gymnáziu. Mahen odpovedal promptne a kladne, nenárokoval si žiadny honorár (bolo by zaujímavé zistiť, či sa v korešpondenčnej pozostalosti moravského spisovateľa zachoval Clementisov list zo Skalice). Clementis Mahenovu hru preložil do slovenčiny a získal z radov spolužiakov celý štáb prepisovateľov hry pre divadelné účely.

V dlhých zimných podvečeroch Clementis diktoval v jednej triede na prízemí gymnázia s oknami na námestie svoj preklad ostatným „pisárom-gymnazistom“. Po vyriešení tejto základnej technickej otázky začali s nácvikom, hru chceli predviesť nielen študentskej verejnosti až na jar. Clementis si vybral úlohu Ilčíka, bol v tomto smere sebakritický, pre menšiu postavu sa nehodil do hlavnej úlohy. Obsadenie ďalších úloh bolo tiež zaujímavé – Aničku hrala autorka citovaných pamätí, farára brat Zuzky Zgurišky Braňo Šimonovič z Myjavy, Samka si zahral už vtedy vysokoškolák Janko Blaho, hlavnej úlohy Jánošíka sa až na jar zhostil profesor gymnázia Miloslav Sylla, čo tiež možno označiť za kuriozitu. Clementisovho priateľa Doležala v úlohe režiséra vystriedal tiež na jar profesor gymnázia, češtinár Zmatlík. Premiéra hry sa vydarila, bolo to v máji 1920.  Clementis zaujal v úlohe Ilčíka najmä monológom, ktorý sa začínal slovami: „Čachtická pani dievčencom nechty z rúk sťahovala a v ich krvi sa kúpala...“

Z ďalších zaujímavých mimoštudijných aktivít V. Clementisa Turečková-Čambalová uvádza jeho pojednanie o básnikovi Martinovi Rázusovi s ukážkou vybraných básní pre členov študentského samovzdelávacieho krúžku. Tiež spomína, ako sa jej zastal Clementis pred spolužiakom židovského pôvodu, ktorému sa nepáčilo recitovanie Bezručovej básne Papírový Mojšl na jej prednáške pre študentov gymnázia o sliezskom básnikovi. Clementis ju po ich zoznámení často sprevádzal, mali spoločnú cestu do školy i zo školy, „milo sa jej prihováral“ a jemne sa jej dvoril, hoci v Skalici podľa nej žiadnemu dievčaťu nekurizoval. V žiadnom prípade by sa podľa nej nezaujímal o dievča v skalickom sedliackom kroji – ona však v Skalici svoj kroj z Velkej nad Veličkou nosila... V tejto súvislosti ešte uvádza, že Clementisa v Skalici považovali za jeho typickú rodinnú clementisovskú hrdosť a sebavedomie za namysleného. Možno i to je jeden z dôvodov skutočnosti, že mu Skalica akoby neprirástla viac k srdcu. Vyzdvihovala tiež jeho rečové schopnosti – okrem precízneho ovládania češtiny a slovenčiny vrátane obdivuhodného rozhľadu v obidvoch literatúrach a ich predstaviteľoch uvádza znalosť maďarčiny, francúzštiny, angličtiny a nemčiny. Tiež charakterizovala jeho vzťah k obľúbeným knihám tisovského detstva, tu však bola zrejme ovplyvnená prečítaním Clementisovej Nedokončenej kroniky. Zaujímavo však pôsobí údaj, že V. Clementis zdedil po otcovi cenné originály z ranej tvorby moravského maliara J. Uprku, s ktorým sa Clementis starší priatelil.

Posledné stretnutie v Skalici sa trojici študentských priateľov podľa A. Turečkovej-Čambalovej nevydarilo – Clementis jej vyčítal, že sa jej ľahko študuje, keď hocikedy príde z domu požiadať profesorov o preskúšanie bez predchádzajúceho denného navštevovania školy, hoci na príčine takéhoto študovania bola dlhotrvajúca choroba ich priateľky... Sama uvádza, že možno to nemyslel vážne, ale v Skalici sa rozišli paradoxne práve takto, v ďalšom školskom roku už boli Clementis a Doležal na vysokoškolských štúdiách v Prahe. Tam sa tiež odohralo – na ministerstve zahraničných vecí v Černínskom paláci – ich úplne posledné stretnutie, ktoré však tiež nemalo srdečný priebeh, Clementis už bol v štátnickom strese, pôsobil podľa nej unavene a neprirodzene, až blazeovane, hoci sa snažili pripomenúť si aj žartovanie zo skalických študentských čias. A. Turečková-Čambalová však s pohnutím spomína, že hneď spoznala Clementisov hlas z londýnskeho rozhlasového vysielania, keď sa pod pseudonymom Peter Hron prihováral nielen Slovákom na Slovensku, najmä jeho oznámenie vypuknutia SNP sa jej vrylo do pamäti. Z iných príčin sa tak stalo i v decembri 1952, kedy v rozhlase oznámili tú najtragickejšiu zvesť, spojenú s menom Vladimíra Clementisa.

Ďalšie súvislosti Clementisa a jeho študentskej alma mater majú inú povahu – skalické archívy a kroniky dokladujú, že na činnosť „Spolku priaznivcov a bývalých žiakov skalického gymnázia v Skalici“ prispel ako zakladajúci člen úctyhodnou sumou 2 000 Kčs (na zozname figurujú aj dvaja spomínaní študentskí priatelia). Zúčastnil sa tiež  osláv Daniela Gabriela Licharda v r. 1947, kedy bol odhalený pamätník tomuto skalickému dejateľovi, kde vystúpil s príhovorom, o ktorom do Skalice dokonca telefonoval z Prahy, aby s ním naisto v programe osláv rátali ako s rečníkom. Týmito postojmi dal najavo, že Skalica mu predsa len taká cudzia nebola. Ale aj tak toho o skalických rokoch Vladimíra Clementisa vieme pomerne málo...

Foto: Okresný archív Skalica

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
01. október 2012, 15:12
Ospravedlňujem sa za nepresné údaje o pobyte V. Clementisa na gymnáziu v Skalici. Na štúdiá prišiel už o rok skôr, ako uvádzam - teda v r. 1913. A maturoval tiež o rok skôr ako uvádzam - teda v r. 1921. Ešte raz sa ospravedlňujem za túto nepresnú informáciu. Jozef Špaček
Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
01. október 2012, 16:03
Údaje v texte sú opravené podľa autora
Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
07. október 2012, 16:38
Prvy sediaci zlava je moj dedko. Tu fotku mi dedko s babkou ukazovali. Niekde by mohla byt... S Clementisom etc mali akusi skupinu na zachranu zidov. Cez Ba pristav do Rumunska a dalej. Zachranili asi daleko viac zidov, nez je vo vsetkych Spielbergovych filmoch. Ale bol na to neskor politicky ban. To bol asi aj jeden z divodov, preco Clemetisa isti komunisti zlikvidovali. Dedko skoncil iba s vyhadzovom z dobrej prace.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984