Iný pohľad na „otca národa“

V súvislosti s jednostrannou glorifikáciou „otca národa“ Andreja Hlinku by nezaškodilo pripomenúť si jeho podiel na „likvidácii“ niektorých ďalších osobností slovenskej politiky „z národného košiara“. Konkrétne mám na mysli spoluzakladateľa Slovenskej ľudovej strany ( z roku 1905) a redaktora Slovenských ľudových novín Floriana Tománka ( 4. mája uplynie 130 rokov od jeho narodenia) a Ferdinanda Jurigu (1874 – 1950), najhorlivejšieho obhajcu práv Slovákov v Uhorskom sneme (kde pôsobil v rokoch 1906 – 1918). Aj Juriga bol nesporne svojráznou a kontroverznou osobnosťou, nedával si servítku na ústa nielen v parlamente (kde jedenásť dní pred Martinskou deklaráciou žiadal pre Slovákov právo na sebaurčenie), na domácom politickom kolbišti po vzniku republiky či v styku s cirkevnou vrchnosťou a veriacimi (1905 – 1918 bol farárom vo Vajnoroch). V tzv. Tukovej afére sa spolu s Tománkom odmietol solidarizovať s Tukom a obvinil Hlinku, že sa obklopuje maďarónmi (Jehlička, neskôr Tuka), za čo boli obaja vylúčení zo Slovenskej Hlinkovej ľudovej strany. História ale v oboch prípadoch dala za pravdu Jurigovi pred Hlinkom. „Otec národa“ však vzburu svojho niekdajšieho spolubojovníka nenechal len tak a zasadil sa aj o to, aby Jurigu pre jeho nonkonformné názory ako kňaza suspendovali. Pritom jednu zo štyroch Jurigových požiadaviek už realizoval II. vatikánsky koncil (liturgia v národnej reči namiesto latinčiny) a o ďalších troch sa v celosvetovom meradle (bohužiaľ, nie aj na konzervatívnom Slovensku) vedú diskusie. Ide o odluku cirkvi od štátu, voľbu kňazov a biskupov veriacimi a zrušenie celibátu. Od Hlinkovho návrhu na Jurigovo potrestanie uplynulo osemdesiat rokov. O nehynúcich Hlinkových zásluhách dnes rozhodujú politici, o jeho politických či morálnych chybách sa len kde tu ozve hlások medzi odborníkmi a cirkev (katolícka) sa len málo poučila z dejinného vývoja.