Fico: skládka je zastavená
Problém je v tom, že niektorými krokmi občianski aktivisti tento prípad politizujú viac, než je objektívne nevyhnutné. Ich požiadavka, aby sa dodržiavali zákony je, pochopiteľne, opodstatnená a premiér ju nikdy nespochybnil. Lenže na dohľad nad zákonnosťou tu nie je vláda, ani jej predseda. Čo premiér mohol, čo nemohol Prípad sa rôznymi rozhodnutiami v priebehu už bezmála desiatich rokov poriadne zamotal. Aktivisti tvrdia, že pri niektorých rozhodnutiach dokonca štátne orgány porušili zákon. Aj keby mali pravdu, požiadať o zásah premiéra je veľmi citlivá záležitosť. Nie preto, že by si premiér na vec nevedel vytvoriť názor a už úplne absurdné boli špekulácie o jeho záujme chrániť súkromných investorov. Naopak, predseda vlády v tomto prípade vystupoval vždy ústretovo voči aktivistom – netreba zabúdať, že s investormi sa nestretával, zato vyhovel žiadosti o stretnutie, ktorú mu verejne adresovali aktivisti, naposledy pred vyše mesiacom. Aj vtedy zaujal stanovisko, ktoré bolo v ich prospech. Môžeme konštatovať, že keby sa vtedy R. Fico nepostavil k celej tým spôsobom, dnes by sa už ani nebolo o čo sporiť. Bol to práve R. Fico, kto požiadal ministra J. Chrbeta, aby sa začal o prípad zaujímať, aby sa stretol so zástupcami oboch strán sporu, aby išiel priamo „na miesto činu“ a aby otázku budúcej skládky riešil ešte raz v rámci kompetencie, ktorú mu dáva zákon. Lenže práve o zákon ide. Premiér sa správa ako politik, ktorý chce pomôcť občanom vyriešiť ich problém. Avšak ani politik, nech by ho k tomu viedli akékoľvek šľachetné úmysly, nemôže porušovať zákony a ústavný princíp je aj v tomto prípade zrejmý: na rozdiel od bežných občanov môže predseda vlády konať iba v rámci kompetencií, ktoré mu vymedzuje zákon. A v tom je hlavný kameň úrazu a dôvod, prečo doteraz Robert Fico urobil to, čo urobil a prečo nedosiahol priame zastavenie výstavby skládky – ako šéf vlády nemá zákonnú kompetenciu urobiť takéto rozhodnutie, ba ani len nemôže vydať ministrovi životného prostredia príkaz, aby takéto rozhodnutie vydal. Dokonca ani minister nemá právo rozhodovať o ničom takom len tak, od zeleného stola, alebo podľa politickej ľubovôle, aby sa populisticky zapáčil nejakej skupine občanov. Skôr než rozhodne, musí prípad poriadne preveriť a zvážiť dovtedy vydané rozhodnutia tak z obsahového, ako aj z procesného hľadiska. Nespokojnosť občanov s pridlhým konaním ministra síce možno ľudsky pochopiť, ale nemožno ho urýchľovať za cenu rizika nových procesných chýb, lebo šikovní právnici potom ľahko takéto rozhodnutie spochybnia a všetko sa začne od začiatku. Ďalšia zdedená kauza Ešte citlivejšou témou je zákonnosť doterajších rozhodnutí a konaní štátnych orgánov. Bolo by veľmi nebezpečné, keby o nej vynášali súdy politici, navyše pod tlakom nejakej skupiny občanov. Opäť platí, že vecne sa môže premiér s pohľadom aktivistov stotožňovať, ale nemôžu od neho žiadať, aby „zastavil nezákonnosti,“ kým o nich nerozhodol súd. O tom, či niekto – nech je to človek alebo úrad – porušil v nejakom prípade zákon musia rozhodovať súdy, na to nestačí nijaká akokoľvek presvedčivá právna analýza. A určite by ani pezinskí aktivisti nechceli, aby sme sa dostali do situácie, keď rozhodnutia súdov nahradia rozhodnutia politikov. Preto R. Fico od začiatku upozorňoval, že ak majú občania pocit, ak sú presvedčení, že niekto v rozhodovacom procese porušil zákon, treba sa okamžite obrátiť na súd. To sa napokon aj stalo, ale súd (krajský súd v Bratislave) zatiaľ právoplatne nerozhodol. Z politického hľadiska je tu ešte jeden zaujímavý moment. Tak ako viaceré prípady, o ktorých sa teraz v médiách veľa píše a veľa hovorí, aj tento súčasná vláda „zdedila“. Príprava na budovanie novej skládky sa začala ešte koncom 90-tych rokov, keďže stará prestala slúžiť. Aj proti starej sa objavovali protesty niektorých občanov, ale nebola to organizovaná akcia, a najmä nemala podporu mesta, ktoré starú skládku vlastnilo. Nikto nepochybuje, že najmä v okolí Bratislavy dnes ide o veľmi výhodný biznis. Bolo by preto veľmi zaujímavé, ako by dnes prípad vyzeral, keby sa mesto „zobudilo“ skôr ako súkromný investor a keby ono stavalo a potom chcelo prevádzkovať aj novú skládku. Opozícia sa zbavuje zodpovednosti V roku 1999 bolo ukončené posudzovanie environmentálnych vplyvov (EIA) skládky a vtedajšie vedenie MŽP (pod politickou „kuratelou“ SMK) vydalo rozhodnutie, ktorým povolilo skládku vybudovať. Z rozhodnutia vyplýva, že predmetná lokalita vyhovuje realizácii skládky z hľadiska požiadaviek smerníc EÚ aj právnych predpisov SR. Ide o oficiálny materiál ministerstva životného prostredia pod názvom Záverečné stanovisko vo veci Pezinok – skládka odpadov a pod materiálom sú uvedení pracovníci vtedajšieho ministerstva životného prostredia a ministerstva hospodárstva. Takže z hľadiska dopadov na životné prostredie – čo má byť dnes hlavný problém pre občanov – urobili zásadné rozhodnutia štátne orgány ešte za prvej Dzurindovej vlády. Tieto fakty, ako aj iné (napr. fakt, že nový územný plán Pezinka, prijatý po komunálnych voľbách v roku 2002, ktorý s priestorom pre skládku nepočítal, pre formálne nedostatky v roku 2006 Ústavný súd zrušil) dokazujú, že prípad Pezinskej skládky nie je „maslom na hlave“ súčasnej vlády. Zodpovedať – aspoň morálne – by sa mali aj predstavitelia súčasnej opozície, ktorí sa však znovu populisticky zbavili svojej zodpovednosti tak, že sa verejne postavili „za občanov“. Škoda, že pezinskí aktivisti razantnejšie neodmietli ich „politickú podporu“, čím by sme sa vyhli zbytočnému politizovaniu vecného problému. Sú prípady, ktoré by sa nemali stať predmetom politického „handlovania“ a tento medzi ne rozhodne patrí. Autor pracuje na úrade vlády Text vyjadruje jeho osobný názor
