Hotel Panorama

Na začiatku 80-tych rokov som pri obede počúvala rozhovor so sovietskymi robotníkmi pracujúcimi na bratislavskom hradnom vrchu. Dodnes si pamätám, že na otázku, ako sa im páči súčasné mesto v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi, robotník odpovedal, že úžasne – naposledy na pravom brehu Dunaja videl len sady a teraz tam vyrástlo prekrásne socialistické sídlisko plné pracovitých ľudí. Akosi podvedome som toho človeka znenávidela, nenávidela som megalomanské budovateľské vášne, betón, Nový most, nenávidela som obludu budovy súčasného parlamentu, na ktorej dokončovaní sa sovietsky kamarát podieľal. Podobne ako mnohí iní, aj ja som vyrastala v presvedčení, že budovateľská bezohľadnosť je prívlastkom komunizmu a raz, keď ho nebude, bezohľadnosť zmizne a prvoradá už nebude len „užitočnosť“, ale aj úcta voči okoliu, ktoré nás obklopuje. Prišiel rok 1989 a leto som ako obyčajne trávila kade tade v zákutiach slovenskej prírody. Večer sme pri peci na chalupe hlboko v horách zavárali huby, hrali sme karty a ladili Hlas Ameriky alebo Slobodnú Európu na starom tranzistore na baterky, z ktorého sa rinuli pesničky Karla Kryla alebo prerývaný hlas Agneši Kalinovej. Na túrach po Vysokých alebo Nízkych Tatrách nás na druhý deň poburovali odpadky povaľujúce sa pri parkoviskách alebo turistických chodníkoch, zosmiešňovali sme megalomániu papalášskych hotelov smutne hyzdiacich panorámu hôr a potichu sme si popiskovali Krylovo ironické a v našich končinách mimoriadne trefné z chyže pod horama hotel Panorama buduji... Hovorili sme si, to ten komunizmus! – a ja som snívala, že keď ho nebude, celá naša príroda bude ešte krajšia a že po horách a po dolinách zakvitne kvet, ktorý lásku nám dáva a človek sám bude svoju prírodu chrániť a že tento text skladby Karola Duchoňa nebude vyznievať iba ako podlízavá propaganda. Pamätám si na Námestie SNP v Bratislave v novembri 1989, na paru z úst zbožňovaného Karla Kryla a sneh padajúci na jeho gitaru, trikolóry, odznačiky VPN a na moju eufóriu z toho, že konečne prichádzajú časy, keď bude všetko tak, ako som si to predstavovala. Nielenže si budem môcť pustiť Kryla pri otvorenom okne, ale že mi pri tom výhľad nebude zacláňať demonštrácia pokroku v podobe „hotelov Panorama“ pre smotánku alebo tých, ktorí by dostali chuť sa na ňu zahrať. Nemuselo ubehnúť devätnásť rokov, aby som pochopila, že smutná skutočnosť vonkoncom nie je len produktom nenávideného komunizmu, hoci často pravidelne nepočúvame nič iné. Budovateľská vášeň je bezohľadnejšia ako kedykoľvek predtým a prírodu už zďaleka nedevastujú len opití drevorubači zanechávajúci pod pníkmi prázdne pivové fľaše, ale nedotknuteľné finančné loby ovládajúce politiku krajiny bez ohľadu na to, kto ju momentálne vedie a o to úspešnejšie, čím menšiu neochotu komunikovať s nespokojnými ľuďmi a nekompetentnosť riešiť problémy politici prejavujú. Nie, už nie som taká naivná, aby som verila, že na zmenu situácie stačí, ak odstúpi jedna vláda a nahradí ju taká, ktorej jedinou barličkou bude donekonečna omieľaný strašiak komunizmu. Keby to aj bolo také čiernobiele, napokon nič nemajú ortodoxný socializmus s ortodoxným kapitalizmom spoločnejšie, ako neochvejnú vieru v nekonečný pokrok a ovládnutie prírody neomylným človekom. „Pokrok“ prízvukujú všetci – potrebujeme megazjazdovky, potrebujeme megahotely, kasína – aj dnešní pracovití ľudia sa musia niekde rekreovať. Prečo by to napríklad vo Vysokých Tatrách mala byť chyža pod horama, keď to môže byť hotel Panorama?