Náš česko-slovenský sviatok
Tento týždeň sme zažili mimoriadny utorok. Nie udalosťami, ktoré sme v ten deň zažili, ale udalosťou, ktorú sme si pripomenuli. Presne pred deväťdesiatimi rokmi vzniklo Československo, či Česko-Slovensko. Takmer nepatrný rozdiel v názvoch by mohol symbolizovať nezhody, ktoré boli jednou z tmavých škvŕn na vyše 70-ročnom spolužití Čechov a Slovákov. A asi aj jeden z dôvodov, pre ktorý si už vznik tohto štátu „iba“ pripomíname a neoslavujeme ho. Napriek všetkým problémom je však toto okrúhle výročie predsa len mimoriadnou udalosťou, ktorú sme si mali pripomenúť výraznejšie. Česko-Slovensko je súčasťou našej národnej histórie, na ktorú môžeme byť hrdí. Vďaka ČSR dnes máme SR Máloktorý národ ma taký „zmysel“ pre historickú diskontinuitu, ako Slováci. Po každom spoločenskom zlome musí prejsť dosť dlhý čas, aby sme obdobie pred ním začali posudzovať bez emócií a zobrali „na milosť“ aspoň niečo z toho, čo sme prežili. Po každej revolúcii sme násilne zabúdali takmer na všetko, čo bolo pred ňou, intenzívne sme zavrhovali predstaviteľov tej doby, hoci nešlo len o politikov, ale aj umelcov, vedcov, športovcov, spoločensky aktívnych ľudí na národnej i miestnej úrovni. Búrali sme sochy, prekrúcali dejiny a ak sme nepálili, tak aspoň zakazovali, či ignorovali knihy. Aby nám len, preboha, nič nepripomínalo predrevolučné časy. Takúto traumu sme ešte stále neprekonali voči starším dejinám Slovenska a Slovákov, ktoré sú spojené s Uhorskom. Niektorí ju neprekonali ani voči dejinám pred „nežnou revolúciou“, ale nájdu sa aj takí, ktorí majú tento problém s našimi česko-slovenskými dejinami. Pritom dnes niet pochýb, že ak by 28. októbra 1918 nevzniklo Česko-Slovensko, nebolo by dnes ani Slovenska – už vôbec nie v podobe samostatnej hrdej republiky – a možno ani Slovákov. „Masarykovská“ republika nás zachránila v situácii, kedy sme už nemohli zotrvať v Uhorsku (pamätné slová o „nevydarenom tisícročnom manželstve“ predniesol Andrej Hlinka), ale vtedajšie veľmoci by nesúhlasili ani so vznikom samostatného slovenského štátu. Koncept československého národa bol z dlhodobého hľadiska nezmyselný a škodlivý, ale treba priznať, že T. G. M. ho vtedy potreboval na obhajobu vzniku štátu s dominanciou Čechov a Slovákov. Všelijakí „hejslováci“ buď nepoznajú, alebo ignorujú fakt, že Nemcov bolo v novom štáte presne toľko, koľko Slovákov. Ako mal Masaryk s Benešom a Štefánikom – a napokon aj domáca slovenská politická reprezentácia – obhájiť, že Nemci nebudú postavení na roveň Slovákov, nebudú mať vlastnú „krajinu“, ani meno svojho národa v názve štátu? Boj československých Nemcov za „národné práva“ mal napokon pre našu republiku tragické následky. Hrdá súčasť našich dejín Dnes už môžeme s pokojom konštatovať, že ani Masarykovo, ani Benešovo, ani komunistické Česko-Slovensko nebolo ideálnym štátom. Ani z národného, ani z politického a spoločenského hľadiska. Pre Slovákov bolo určite menej ideálnym než pre Čechov. Napriek všetkým problémom však tých vyše sedemdesiat rokov znamenalo pre náš národ taký pokrok, aký by sme v žiadnom inom štáte nedosiahli. Napriek všetkým problémom nebolo naokolo iného národa, ktorý by nám vytvorením spoločného štátu vytvoril taký priestor na napĺňanie národného emancipačného úsilia. Súčasťou histórie Česko-Slovenska je predsa obrovské množstvo vynikajúcich slovenských kníh, vynikajúcich slovenských dramatických diel a ich inscenácií (nielen) na slovenských scénach, vynikajúcich slovenských športovcov, ktorí zostávajú v pamätných análoch na európskej i svetovej úrovni, vynikajúcich vedeckých objavov a inovácií, úspešných študentov a pedagógov, odborníkov v rôznych oblastiach, podujatí, ktoré sa stali tradíciou živou až do dnešných čias. Každý z čitateľov si zaiste dokáže za toto všeobecné konštatovanie dosadiť konkrétne mená, názvy, udalosti. Neúcta k česko-slovenskej histórii je neúctou k dejinám Slovenska a Slovákov. Nie je najmenší dôvod, aby sme si sviatok vzniku spoločnej republiky nechali vziať Čechmi svojim vlastným nerozumným postojom. Všetko dobré, čo si dnes môžu Česi pripomínať bolo aj naším dielom, našou zásluhou, všetko zlé by malo byť aj naším poučením, preto by v „oslave“ tohto sviatku nemali zostať Česi osamotení. Nemyslím si, že 28. október musí byť formálnym štátnym sviatkom. Ale neformálnym by spolu s 30. októbrom byť mal. Aj napriek tomu, že aj druhé „manželstvo“ Slovákov sa skončilo rozvodom. Autor pracuje na Úrade vlády
