Sin-ťiang: nepokojný moslimský západ Číny
Napadnutie čínskych polovojenských jednotiek 4. augusta v západočínskom Kašgare, pri ktorom prišlo o život šestnásť Číňanov, a bombový útok na vládne budovy v neďalekej Kuči, ktorý pripravil o život jedenásť ľudí, upriamil na chvíľu pozornosť svetových médií na situáciu v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang. Historické korene tohto konfliktu siahajú až do 18. storočia, keď čínska cisárska ríša rozšírila svoj vplyv až do tejto časti Strednej Ázie. Expanzívna politika mandžuskej dynastie Čching vytvorila nové hranice čínskej ríše zahŕňajúce aj také periférne oblasti ako Mongolsko, Tibet či Sin-ťiang a k tomuto dedičstvu sa v 20. storočí prihlásili aj nástupnícke režimy cisárskej dynastie. Roku 1884 sa táto oblasť administratívne stala súčasťou Číny a názov Sin-ťiang, „nové pohraničné územie“, ilustroval čínsky nárok na kontrolu tohto strategicky dôležitého územia spájajúceho Ďaleký východ so Strednou Áziou. Diplomatické zákulisné súboje medzi Britskou Indiou a cárskym Ruskom o rozšírenie vplyvu do oblasti Sin-ťiangu sa cisárskej vláde podarilo eliminovať, ale zánik dynastie roku 1911 znamenal aj oslabenie čínskej vlády v Sin-ťiangu. Vnútorne oslabená Čínska republika nedokázala priamo administratívne kontrolovať túto vzdialenú oblasť, v ktorej hlavné slovo získali čínski guvernéri formálne deklarujúci lojalitu centrálnej vláde, ale v skutočnosti vládnuci autonómne, využívajúc v prvom rade politickú podporu a hospodársku pomoc Sovietskeho zväzu, ktorý medzičasom rozšíril svoj vplyv do západnej časti Strednej Ázie a usiloval sa šíriť komunistickú revolúciu ďalej na východ. Sovietska politika viedla aj k vytvoreniu novej etnickej identity turkického obyvateľstva Sin-ťiangu, ktorá sa tradične definovala v prvom rade cez sunnitský islam, ktorý vyznávali. V 20. rokoch bolo umelo vytvorené etnonymum Ujgur odkazom na dávno zaniknutú ríšu z 9. storočia, ktorá nemala s Ujgurmi 20. storočia nič spoločné. Rodiace sa ujgurské etnické povedomie vyvolalo v období istého mocenského vákua v 40. rokoch pokusy o vytvorenie vlastného štátu v častiach dnešného Sin-ťiangu, ktoré však pretrvali iba krátko. Sin-ťiang ako samostatný politický útvar, v ktorom by Ujguri zohrávali dominantnú úlohu, nikdy neexistoval. Zmena postavenia Založenie Čínskej ľudovej republiky v roku 1949 zmenilo aj postavenie Sin-ťiangu. Tamojšia čínska politická špička akceptovala novú centrálnu vládu vytvorenú Komunistickou stranou Číny a Sin-ťiang sa stal súčasťou nového štátu. Od roku 1949 sa výrazne zmenilo etnické zloženie Sin-ťiangu, roku 1955 formálne vyhláseného za autonómnu oblasť: zatiaľ čo roku 1949 predstavovalo 250 000 Chanov, etnických Číňanov, približne päť percent obyvateľov Sin-ťiangu, dnes tvoria Chanovia 40 percent obyvateľov 19-miliónového Sin-ťiangu, v ktorom osem miliónov Ujgurov tvorí už iba 45 percent obyvateľstva (v Sin-ťiangu žije aj približne 7 percent Kazachov a iné menšie etniká). Štátom podporované presídľovanie Chanov do Sin-ťiangu malo prispieť jednak k oslabeniu separatistických tendencií a jednak k lepšiemu využitiu hospodárskeho potenciálu oblasti. Doteraz fungujúce sinťianské „výrobné a budovateľské oddiely“ (neexistujúce v iných častiach Číny) tvorené v prevažnej miere demobilizovanými vojakmi, zohrávajú kľúčovú úlohu najmä v poľnohospodárstve. Pre Čínu však majú strategický význam v prvom rade bohaté náleziská zemného plynu a ropy. Rovnako ako iné etnické minority, aj Ujguri boli do polovice 70. rokov vystavení radikálnej maoistickej politike, ktorej cieľom bola asimilácia. Postmaoistické obdobie prelomu 70. a 80. rokov viedlo okrem iného k obnove náboženského života a posilňovaniu etnickej identity. Podobne ako v Tibete, aj v Sin-ťiangu sa v 80. rokoch v rozsiahlej miere obnovili náboženské inštitúcie, mešity a madrásy, koránové školy. Islamské náboženské autority odmietajúce sekulárny marxistický režim v Pekingu získavali v spoločnosti čoraz väčší vplyv a protičínske nálady a prejavy ujgurského nacionalizmu vzrastali aj v časti sekulárnej ujgurskej inteligencie (vzdelávanej, paradoxne, v čínskych vysokých školách). Ten ešte zosilnel po zániku Sovietskeho zväzu na začiatku 90. rokov, keď etnicky, nábožensky, kultúrne a ja-zykovo blízke národy sovietskej Strednej Ázie získali nezávislosť a vzbudili tak aj v Ujguroch priveľké očakávania. V čoraz intenzívnejších obchodných kontaktoch Číny so Strednou Áziou zohráva Sin-ťiang vďaka svojej polohe kľúčovú úlohu, a tieto väzby posilnili aj panturkické koncepcie medzi Ujgurmi. Roku 1990 vypukli veľké protičínske protesty v Kašgare, ďalšia mohutná vlna protestov sa prevalila viacerými oblasťami Sin-ťiangu v rokoch 1997 – 1998. Tradičný (aj úspešný?) recept Čínska vláda na požiadavky posilnenia menšinových práv a náboženských slobôd reagovala a reaguje tradičnými, aj v Tibete rovnako neúspešne uplatňovanými receptami: dôraz na ekonomický rozvoj a zvyšovanie životnej úrovne, ideologická propaganda a masívna prítomnosť policajných a vojenských jednotiek. Z čínskych materiálov venovaných národnostnej a náboženskej politike je zrejmé, že problematiku Sin-ťiangu berú oficiálne miesta veľmi vážne a separatizmus vnímajú ako reálnu hrozbu. V súvislosti so Sin-ťiangom hovoria čínske materiály o tzv. troch silách ohrozujúcich stabilitu a územnú integritu Číny – separatizme, medzinárodnom terorizme a extrémizme. Štátne orgány sa preto rozhodli podriadiť náboženský život v Sin-ťiangu prísnejšej kontrole a táto sa ešte zintenzívnila po 11. septembri 2001, keď čínska vláda v rámci „vojny proti terorizmu” označila stúpencov nezávislosti za islamistických teroristov a zvýšila represie voči islamu. Čínske úrady spájajú zástancov nezávislosti Ujgurska s islamským prostredím a výsledkom sprísnenej kontroly bolo zbúranie niekoľkých mešít postavených bez oficiálneho súhlasu úradov, zákaz účasti neplnoletých osôb na modlitbách v mešitách (inak im hrozí vylúčenie zo školy) či povinné ideologické previerky pre imámov v rokoch 2001 – 2002 v rámci kampane „tvrdý úder“. Olympiáda ako nástroj politiky Posledné ozbrojené útoky na reprezentantov čínskej moci, ktoré oficiálne miesta pripisujú tzv. Východoturkestanskému islamskému hnutiu, obviňovanému z kontaktov na al-Ká’idu (západní analytici tieto väzby spochybňujú, rovnako aj existenciu organizovaného fundamentalistického hnutia v Sin-ťiangu), sú iba nateraz poslednými incidentmi v dlhej reťazi protestov, demonštrácií a násilných útokov Ujgurov v Sin-ťiangu. Olympijské hry v Pekingu boli aj pre Ujgurov, podobne ako pre Tibeťanov, príležitosťou zviditeľniť sa pred svetovou verejnosťou a upozorniť na nedodržiavanie ľudských práv a náboženských slobôd. Podľa medzinárodných organizácii bolo za posledných 10 rokov v Sin-ťiangu popravených 300 Ujgurov za zločiny ohrozovania národnej bezpečnosti a jednoty národností. Riešenie problému Sin-ťiangu (a aj Tibetu) môže priniesť iba demokratizácia pekinského režimu a rešpektovanie ľudských práv a slobôd v Číne, čo je podmienkou akéhokoľvek posilňovania menšinových práv, zmenšovania zasahovania štátu do náboženstva či faktického uplatňovania administratívnej autonómie. Ako metaforu vnímania etnických minorít v súčasnej Číne možno chápať skutočnosť, že počas otváracieho ceremoniálu olympijských hier jednotlivé menšinové etniká (vrátane Ujgurov) v pestrofarebných krojoch a so šťastným úsmevom na detských tvárach, symbolizujúcich pomyselné harmonické spolužitie všetkých etník v dnešnej Číne, nereprezentovali ich zástupcovia, ale príslušníci majoritného etnika Chanov. Autor je sinológ a tibetológ Medzititulky Slovo
