Vážna chyba v novom cestnom zákone

Parlament na svojej poslednej „predprázdninovej“ schôdzi schválil rozsiahle zmeny v tzv. cestnom zákone. Proklamovaným cieľom novely je zvýšiť bezpečnosť na cestách a do istej miery sa to naozaj môže podariť. Z pohľadu samospráv ich však zákon pripravil o významnú právomoc, čím jeho autori dosiahnu pravý opak, než deklarovali. Oslabia kontrolu predpisov na cestách a hoci tresty za ich porušenie sa zvýšili, podľa nového zákona sa previnilci môžu menej obávať, že by ich niekto prichytil. Minister Robert Kaliňák viackrát zdôraznil, že hlavným zámerom nového cestného zákona je dosiahnuť väčšiu bezpečnosť na cestách. Problémom sú najmä havárie, ktorých príčinou je jazda vysokou rýchlosťou. Autori zákona preto navrhli niekoľko zmien, ktoré by mali prispieť k tomu, aby sa šoféri správali disciplinovanejšie. Lepšia orientácia v obmedzeniach Novým opatrením je zníženie maximálnej povolenej rýchlosti v obciach a mestách na 50 km/h. V tomto prípade ide skôr o prispôsobenie zvyklosti, ktorá panuje v Európskej únii, než o „bezpečnostné opatrenie“. Ani doterajšia maximálna rýchlosť totiž nebola príčinou väčšiny tragických havárií – ak šoféri niekoho na cestách v obciach a mestách zabili či zranili, väčšinou to bolo pri vyššej rýchlosti. Na druhej strane minister Kaliňák vysvetlil, že nové nariadenie umožní odstrániť prebujnelé obmedzenia v obciach a mestách na rýchlosť 40 km/h, neraz dokonca v podobe zonálneho obmedzenia rýchlosti. Z tohto pohľadu možno toto opatrenie privítať, pretože odstránenie takýchto miestnych obmedzení rýchlosti prispeje k plynulosti premávky na cestách a aj k lepšej orientácii šoférov v prikázaných maximálnych rýchlostiach. Veď napríklad v Pezinku je na hlavnej ceste určená maximálna rýchlosť 50 km/h, ale v bočných uliciach len 40 km/h – je to neprehľadné, nedostatočne označené a šoféri v tom majú úplný chaos. Práve v súvislosti s týmto opatrením a s ujasnením kompetencií mestských polícií pri kontrole priestupkov súvisiacich s premávkou na cestách však „vypadla“ z doterajšieho zákona významná právomoc samospráv. Podľa doteraz platnej legislatívy mali mestské (a obecné) polície plné právo merať dodržiavanie obmedzenej rýchlosti (teda tam, kde bola príkazovou dopravnou značkou maximálna rýchlosť znížená na menej ako 60 km/h) kontrolovať a v prípade porušenia zákona dávať pokuty. Mestskí policajti využívali toto právo práve na miestach, kde mestá presadili zníženie rýchlosti, a to čoraz hojnejšie. Ak „štyridsiatkové“ obmedzenia z ulíc miest a obcí vymiznú, mala by logicky zaniknúť i táto právomoc samospráv. Potiaľto je postup navrhovateľa zákona pochopiteľný a naozaj vyplýva z podstatnej zmeny, ktorou sa všeobecne znižuje maximálna povolená rýchlosť v obciach a mestách. Nedá sa teda jednoznačne povedať, že by zo strany ministerstva vnútra a (štátnej) polície išlo o vyslovený zámer obmedziť právomoci mestských policajtov, ale výsledok dosiahli práve taký. A to spôsobom, ktorý spochybňuje deklarované zámery zákona. Dôsledkom tejto zmeny totiž bude to, že na cestách sa bude rýchlosť merať menej než doteraz, takže nedisciplinovaní šoféri sa nebudú musieť báť odhalenia, a to najmä v mestách a obciach. Z áut sa stali zbrane Keď sa Slovensko stalo členom Európskej únie, „prijalo“ aj odporúčanie Európskej komisie z 21. októbra 2003 týkajúce sa dohľadu nad bezpečnosťou cestnej premávky. Cieľom tohto odporúčania je znižovanie úmrtí pri dopravných nehodách v snahe znížiť ich počet v štátoch Európskej únie do roku 2010 o 50 percent. Preto existuje aj Národný plán na zvýšenie bezpečnosti cestnej premávky (z roku 2005, ale s výhľadom do roku 2010) a preto bolo potrebné prijať aj zmeny v zákonoch, ktoré by k tomuto cieľu prispeli. Je pritom zrejmé, že nie je v silách a možnostiach samotného „štátu“ a jeho zložiek, aby tento cieľ dosiahol, resp. v spolupráci s inými je to jednoduchšie a lacnejšie. Napokon, možno aj rýchlejšie, pričom v tomto prípade naozaj nejde o splnenie nejakého formálneho záväzku, ale o ochranu zdravia a životov ľudí. A to treba dosiahnuť čo najrýchlejšie, bez ohľadu na medzinárodné zmluvy. Nie je preto náhoda, že sa mestá a obce usilovali presadiť zníženie maximálnej rýchlosti na svojom území, najmä v prípadoch, keď ich pretínajú cesty prvej triedy, teda hlavné cestné ťahy nadregionálneho významu. Jedným zo znakov sociálno-ekonomických premien v 90-tych rokoch bol prudký nárast automobilizmu, na ktorý však cestná sieť nebola (a doteraz nie je) pripravená. A tak v priebehu niekoľkých rokov sa z kedysi takmer prázdnych ciest stali extrémne vyťažené cestné ťahy, po ktorých jazdí čoraz viac nákladných áut. Aj to súvisí s ekonomickým rozvojom, lenže rozdielna výkonnosť nákladných áut (osobitne v regiónoch, kde obnova vozového parku podnikov stagnuje a používajú sa staršie nákladiaky) a osobných áut spôsobuje, že šoféri tých druhých jazdia stále nebezpečnejšie. Nákladné autá totiž brzdia dopravu a vodiči osobných sa tomu usilujú vyhnúť. Rovnaké problémy majú aj väčšie mestá, v ktorých ekonomická výkonnosť umožňuje ľuďom kupovať si autá s výkonnejšími motormi. Nie je tajomstvom, že na Slovensku je auto znakom životného štýlu aj príslušnosti k príjmovej triede. Pre mnoho ľudí – najmä mladých – je kúpa drahého a rýchleho auta spôsob, ako vyjadriť svoje „majetkové postavenie“ – namiesto šiat sa ľudia posudzujú podľa áut, na ktorých jazdia. A to často bez toho, aby ich majitelia boli mentálne dostatočne vybavení na ich používanie. Meraní rýchlosti bude menej Výsledkom tohto stavu je fakt, že práve na území miest a obcí sa vlani i predvlani stalo najviac havárií z dôvodu prekročenia maximálne povolenej rýchlosti. Ľudia nie sú slepí ani hluchí a je len prirodzené, že v tejto súvislosti začali tlačiť na svojich volených zástupcov, aby s tým niečo urobili. Poslanci samospráv však nemajú veľké kompetencie, a tak najčastejšie siahali k tomu, čo ovplyvniť môžu – presadzovali ďalšie obmedzovanie rýchlosti a postupne narástol aj počet miest a obcí, ktoré sa rozhodli vlastnými silami bojovať proti cestným pirátom. Z vlastnej skúsenosti môžem so všetkou zodpovednosťou vyhlásiť, že dialóg so štátnou políciou je v tejto záležitosti veľmi zložitý a vlastne nevedie k nijakému riešeniu. Policajtov je u nás vidieť žalostne málo a na cestách skoro vôbec. Vyše roka sme sa domáhali, aby okresný riaditeľ prišiel na zasadanie nášho mestského zastupiteľstva, ale márne. Stupava patrí medzi posledné mestá, ktoré sa v súlade so zákonom rozhodli merať rýchlosť prostredníctvom prenajatého zariadenia a mestskej polície. Pristúpili sme k tomu až vo chvíli, kedy po dvoch rokoch bolo jasné, že štátna polícia nereaguje na naše prosby a požiadavky, aby konečne začala častejšie kontrolovať dodržiavanie rýchlostných obmedzení, keď stredom mesta vedie veľmi frekventovaná cesta prvej triedy nadregionálneho významu. Nebola to svojvôľa ani nás k tomu neviedol zámer naplniť mestský rozpočet pokutami. Tvrdenie, že mestám ide o peniaze, je nepravdivé. Napríklad aj preto, lebo Robert Kaliňák ani presne nevie, koľko na pokutách samosprávy vybrali, je však isté, že porovnanie so „ziskom“ z mimoriadnych policajných akcií by vyznelo „žalostne“. Hlavný problém je v tom, že na území miest a obcí jednoducho štátni policajti merajú rýchlosť iba výnimočne, lebo na to nemajú ani dosť ľudí ani dosť techniky. A ak to robia, tak len občas a nárazovo. Doteraz ich mohli dopĺňať mestskí policajti, od októbra už nebudú môcť. Výsledkom bude oveľa menej kontrol. V takejto situácii nemá akékoľvek zvyšovanie pokút nijaký význam, pretože sa pre šoférov zvýši pravdepodobnosť, že ich nikto pri porušení zákona nechytí. A odstrašujúci efekt nemá výška trestu, ale pravdepodobnosť prichytenia pri čine. A tak v konečnom dôsledku jednou malou zmenou nový cestný zákon neprináša nedisciplinovaným šoférom väčšie hrozby, ale pravý opak. A aspoň na území miest a obcí to vyzerá tak, že neprispeje k menšej nehodovosti. Autor je poslanec MsZ v Stupave