Juraj Draxler: Ako je to s „nacistickým režimom“ na Ukrajine?

Je to jeden z hlavných bodov informačnej vojny. Moskva hovorí o nutnej „denacifikácii“ Ukrajiny. Svetové médiá poukazujú na to, že radikálne strany mávajú vo voľbách podporu len pár percent a prezident je Žid.

Ako to už v takýchto vojnách býva, každá strana zdôrazňuje, čo sa jej hodí.

Fakty sú také, že boj o Kyjev v roku 2014 v zásade vyhrali práve dobre organizované ultra nacionalistické skupinky. To nehovorím ja, opísalo to veľa ľudí a v diskusii pripojím link, kde to tvrdí aj dokument BBC.

Niežeby tam nedemonštrovala masa bežných ľudí, ale radikáli boli tí, kto políciu úspešne (a veľmi tvrdo) napádal a vytláčal. Neskôr začali zaberať vládne budovy.

V období tesne po Euromajdane sa vynorilo veľa videí, ktoré ukazovali, ako tieto skupinky potom „robia poriadky“ prepadnutím zasadnutí mestských rád, súdov, policajných staníc a podobne.

Kľúčová bola úloha radikálnych „bataliónov“ ako Azov, Aidar či Donbas v rozpútaní a udržiavaní vojny na Donbase.

Napriek pochodom ulicami a iným prejavom sily majú radikálne pravicové skupiny zjavne pomerne malú podporu obyvateľstva. Ich úloha je ale v inom.

Dlhé obdobie veľmi efektívne „čistili“ politickú scénu zastrašovaním štruktúr strán, ktoré berú ako „proruské“, a ich predstaviteľov.

Zároveň vždy mali zjavnú ochranu aj spojencov v silových zložkách. Často sú nad zákonom, aj keď sa ich orgány snažili z niečoho obviniť, išlo to do stratena.

Navyše, pre ich dobrú organizovanosť sa k radikálom prívetivo správali (vrátane udeľovania vyznamenaní) aj najvyšší politickí predstavitelia. Vrátane Zelenského, ktorý ich pôvodne veľmi kritizoval.

Sú to „neonacisti“? Zjavne je to tak, že v týchto skupinách je vždy časť ľudí, ktorí vyznávajú idey ochrany bielej rasy a sťažujúci sa na „parazitov“: Rusov a Židov.

Potom je tam nejaká časť takých, ktorých tá ideológia až tak emotívne neberie, ale vcelku sa im páčia tie kvázi-nacistické symboly aj dôraz na vojenskú disciplínu a obranu Ukrajiny.

A potom sú tam aj takí, čo tieto zoskupenia berú ako nejaký poriadok v chaose, k rasistickejším prejavom sa stavajú vlažne alebo dokonca odmietavo, ale páči sa im ten dôraz na národ.

Ale v propagandistických vojnách je to jedno, Moskve sa hodí zhrnúť to do jedného koša a hovoriť o „nacbataliónoch“ a podobne. Aj vzhľadom na ich históriu nesie označovanie tých, čo na Ukrajine vládnu, za fašistov, extrémne silný náboj.

Ironicky, je to niečo podobné, ako diskusia o extrémistickejších stranách u nás.

U kotlebovcov alebo uhríkovcov je len časť tvrdého jadra taká, že si vďačne vystrihujú pasáže z Mein Kampf a cez deň rozmýšľajú, aký ďalší „germánsky symbol“ si dajú vytetovať na zadok.

Veľkú časť priťahuje len čisto tá kvázi vojenská atmosféra (u Kotlebu) a podieľanie sa na jednoduchých príbehoch o tom, ktoré temné kliky ovládajú svet.

Zvyšní ľudia, čo sa okolo toho pohybujú, berú to ako národné zoskupenie a nejaký spôsob, ako rebelovať proti tomu, čo vnímajú ako politický establišment.

Ale kaviareň je v tomto prípade niečo ako Moskva v opisovaní ukrajinských radikálov: všetko sú to fašisti.

(Toľko o podobnostiach. Iné je to v tom, že tí „naši“ už pochodovanie opustili a aj inak sú vcelku mierumilovní. Dnes sú už opatrní aj v tom, aby ľudí nedráždili svojimi osobnými názormi na Adolfa. Aj preto majú viac volebných úspechov.)

Potom je tu ešte problém toho, že ako radikáli, tak aj časť proste „pronárodne orientovanej“ verejnosti na Ukrajine uznáva ako významnú osobnosť modernej histórie Stepana Banderu (keďže ich veľa v 20. storočí celkom prirodzene nemohli mať, vzhľadom na historické okolnosti). A ten má dosť problematický imidž – napr. bol pomerne výrazný antisemita.

Aj keď historici sa sporia o to, nakoľko je férové s ním spájať genocídu Poliakov alebo (zo strany banderovcov skôr občasné) vraždenie Židov (on sám bol počas masakrov Poliakov zadržiavaný Nemcami, pretože jeho hnutie s nimi malo veľmi napäté vzťahy).

Čiže: áno, ruská propaganda ten „nacistický“ element ukrajinskej politiky roky preháňala. Na druhej strane tváriť sa, že je to len mýtus, je tiež ďaleko od pravdy.

Aj preto je namieste otázka, či sa naozaj nedalo v minulosti urobiť, aj zo strany Západu, viac v tlaku na ukrajinské vlády, aby proti radikálom postupovali radikálnejšie.

Pretože tí výrazne svojím vplyvom prispeli k vyhrocovaniu vzťahov s Ruskom.

Problém ale je, že boli jednoducho užitočnými pešiakmi pre kadekoho. Vrátane ukrajinských oligarchov, ktorí ich financovali.

Radikáli sú veľmi vplyvní aj teraz, vidíme, že mučia či strieľajú ľudí, ktorých upodozrievajú zo sympatií k Rusku alebo na základe hocičoho, čo oni považujú za kolaboráciu.

Keďže teraz informačná vojna zúri naplno úplne všade, o tomto sa vo svetových médiách hovorí veľmi zriedka. A to je zlé. V takej atmosfére, akú dané skupinky vytvárajú, sa k mieru bude dať dospieť dosť ťažko.