Ekonomická sloboda verzus ekonomická demokracia

Hospodárske noviny nedávno opublikovali stručnú informáciu o tom, že v rebríčku ekonomickej slobody vo svetovom meradle sa Slovensko posunulo o sedem miest vyššie, ale aj tak sme zaostali, napríklad za Českou republikou a Botswanou (Hospodárske noviny 27. 1. 2015). Podobnú informáciu priniesla aj slovenská Nadácia F. A. Hayeka, ktorá vo svojej tlačovej správe navyše konštatuje, že: „Celková miera slobody vo svete je po piatich rokoch krízy opäť na vzostupe a znova dosiahla najvyššiu úroveň za posledných 20 rokov, odkedy sa Index zostavuje“ (Tlačová správa 27. 1. 2015). Ak by zástancovia ekonomickej slobody mali pravdu a dnešný svet by bol takmer na „vrchole“ ekonomickej slobody, prečo sa v súčasných sociálno-politických a ekonomických diskusiách objavuje aj požiadavka na demokratizáciu ekonomického systému? Zákonite sa natíska otázka, ako môže súčasný ekonomický systém poskytovať ekonomickú slobodu bez toho, aby súčasne poskytoval aj ekonomickú demokraciu? Veď ak je možná ekonomická sloboda bez ekonomickej demokracie, potom by mala byť možná aj politická sloboda bez politickej demokracie, ale s takýmto názorom by sme sa dnes asi stretli ťažko. Ako to teda je s ekonomickou slobodou a ekonomickou demokraciou?

Základy ekonomickej slobody v jej liberálnom ponímaní sa formovali už v 16. a 17. storočí ranného novoveku a to predovšetkým v Holandsku a Anglicku. Na počiatku svojej „víťaznej“ historickej cesty sa ekonomická sloboda objavuje v nenápadnej forme majetkovej slobody alebo slobody vlastníka narábať so svojím majetkom podľa vlastného uváženia bez toho, aby mu panovník do jeho slobody svojvoľne zasahoval. Rozvíjajúca sa majetková sloboda čoskoro nachádza aj svoje teoretické zdôvodnenie, predovšetkým v sociálno-politickej filozofii J. Locka (1632 – 1704). Jeho slávna téza o tom, že každý človek je vlastníkom svojej osoby a teda aj vlastníkom jej praktického uplatnenia, t. j. práce (J. Locke: Druhé pojednání o vládě. Praha: Svoboda 1992, s. 45) je dodnes jedným z teoretických základov liberálneho myslenia. Na rozdiel od dnešných liberálov Locke si uvedomoval, že ak osoba vlastní len svoju pracovnú silu a môže sa do určitej miery rozhodovať o tom, či bude pracovať alebo nie, tak táto možnosť voľby, respektíve takáto sloboda osobe neposkytuje automaticky ani ekonomickú, ani politickú slobodu. Ak odhliadneme od politickej neslobody žien, tak všetci tí, ktorí vlastnili len svoju pracovnú silu, získali volebné právo v Anglicku až v roku 1918.  Lockovi bolo jasné, že pokiaľ človek predá svoju schopnosť pracovať inému vlastníkovi, tak tým nezískava žiadnu ekonomickú slobodu. Za predaj svojej pracovnej sily získava to, čo mu patrí t. j. mzdu. Inak povedané, napriek zdôrazňovaniu slobody každého vlastníka nakladať so svojím majetkom, či už je to len vlastníctvo svojej pracovnej sily alebo vlastníctvo topánok, pôdy a pod., nikto spočiatku explicitne nezdôrazňoval takú  formu majetkovej slobody, ktorá postupne nadobudla podobu ekonomickej slobody.

Ekonomická sloboda svoj význam začala nadobúdať tam, kde nešlo o vlastníctvo svojej pracovnej sily alebo o osobné vlastníctvo spotrebných predmetov, ale o vlastníctvo výrobných prostriedkov, o vlastníctvo objektívnych podmienok uplatnenia pracovnej sily. V 17. storočí to ešte stále bola predovšetkým pôda. Až tu a vtedy sa začína formovať moderná podoba ekonomickej slobody, t. j. slobody nakladať nie so svojím majetkom ako takým, ale s tou časťou majetku, ktorá má povahu výrobných prostriedkov alebo, všeobecne povedané,  je kapitálom. Jadrom ekonomickej slobody v tomto chápaní je sloboda súkromných vlastníkov kapitálu podnikať a dosahovať zisk. Takúto slobodu má na mysli liberalizmus a práve o tejto slobode sa hovorí v dnešných rebríčkoch tzv. ekonomickej slobody. Ak nazrieme do kritérií hodnotenia ekonomickej slobody, hneď je jasné, že ide o slobodu štátom nehateného podnikania. V uvedenej súvislosti je priam pikantné, že rast ekonomickej slobody je na jednej strane spätý so stále menšími zásahmi štátu do podnikania a zároveň, na druhej strane, si ekonomická sloboda nutne štátne zásahy vyžaduje. V tlačovej správe Hayekovho inštitútu (27. 1. 2015) sa dočítame, že index definuje ekonomickú slobodu ako „obmedzenosť vládneho vplyvu na rozhodovanie o produkcii alebo spotrebe tovaru a služieb nad rozsah nevyhnutný na zachovanie slobody samotnej“. Povedané inými slovami ani zástancovia liberálnej slobody neveria celkom na „organizačné schopnosti neviditeľnej ruky slobodného trhu“ a preto neváhajú svoju ekonomickú slobodu priamo oprieť o nutné zásahy zo strany štátu, t. j. o svoju neslobodu.

Z vymedzenia ekonomickej slobody je hneď zrejmé, že táto sloboda sa na masu pracovnej sily, ktorá vlieva skutočný „život“ do mŕtveho kapitálu, nijako nevzťahuje. Nie je to jednoducho sloboda nakladať s majetkom, ako chcem. Skoro každý z nás je vlastníkom nielen svojej pracovnej schopnosti, ale aj vlastníkom mnohých osobných vecí slúžiacich na uspokojovanie svojich potrieb. My si s týmto vlastníctvom môžeme nakladať, ako sa nám zachce, ale iste každý pochopí, že to nie je ekonomická sloboda. Sloboda nakladať s osobným vlastníctvom podľa svojich potrieb a predstáv je sociálnou, a nie ekonomickou slobodou človeka. Aj sociálna sloboda závisí od rozsahu vlastníctva, ale v danom prípade nejde o vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale len predmetov osobnej spotreby. Ekonomická sloboda sa začína tam, kde sa objavuje vlastníctvo, ktoré môže byť použité ako kapitál, t. j. na produkciu tovarov a služieb za účelom dosahovania zisku. Sociálna sloboda sa objavuje tam, kde má človek vlastníctvo, pomocou ktorého môže uspokojovať svoje základné a iné osobné potreby. Dané vlastníctvo nie je určené na produkciu tovaru a dosahovanie zisku, ale na „produkciu“ a „reprodukciu“ samotnej osoby.

Ak je teda podľa Nadácie F. A. Hayeka miera ekonomickej slobody vo svete opäť väčšia, tak to neznamená, že by bol svet skutočne slobodnejší. Dané konštatovanie znamená len toľko, že vlastníci výrobných prostriedkov, t. j. podnikatelia, si vydobyli zo strany štátov väčšie ústupky, ako mali doteraz a pri dosahovaní svojich ziskov sa  „potkýnajú“ o menej prekážok, ako tomu bolo minulý rok.

Z vyššie uvedeného začína byť jasné prečo liberáli, napriek tomu, že neustále hovoria o ekonomickej slobode, nehovoria nič o ekonomickej demokracii. V súkromných podnikoch ju realizovať nie je možné, lebo osoby, s ohľadom na predmet rozhodovania, ktorým je práve rozhodovanie o použití kapitálu, nie sú vzájomne v rovnom postavení. Ani spájanie súkromných vlastníkov do rozmanitých korporácií nie je dôvodom vzniku ekonomickej demokracie, lebo v takýchto korporáciách sa nerozhoduje demokraticky, t. j. v zmysle jedna osoba jeden hlas, ale sa rozhoduje na základe veľkosti vloženého kapitálu. Rozhoduje ten, kto má viac ako 50 % vloženého kapitálu nezávisle, či je to len jeden vlastník alebo ich je viac.

Ekonomická demokracia doteraz nemala to šťastie, aby jej bol v dejinách ľudstva poskytnutý priestor pre jej plný rozvoj a to aj napriek tomu, že v rámci socializmu jestvovali objektívne podmienky pre jej uplatnenie. Ešte aj dnes jestvuje ekonomická demokracia vo svojej rozvinutej podobe skôr vo forme predstáv a teórii, a nie vo forme ekonomickej reality. Obráťme preto aj my svoju pozornosť najskôr k teoretickému vymedzeniu ekonomickej demokracie. Ak je ekonomická demokracia len inou formou politickej demokracie, na čom sa všetci zhodujú, t. j. je demokraciou, ktorá sa má uplatniť v ekonomickej sfére, tak by malo platiť, že základné princípy demokracie či už vo sfére politickej alebo ekonomickej mali by byť tie isté. Ekonomická demokracia rovnako ako politická nutne predpokladá slobodné a rovnoprávne indivíduá. V politickej demokracii je sloboda indivídua v tom, že pri svojom rozhodovaní o spoločných politických otázkach nie je podriadené moci žiadneho iného indivídua. Podobne aj v ekonomickej demokracii musia byť indivíduá vo svojom rozhodovaní ekonomicky slobodné, t. j. ani jedno nemôže byť podriadené ekonomickej moci iného indivídua. Preto je objektívnou podmienkou uplatnenia ekonomickej demokracie len spoločné a rovné vlastníctvo výrobných prostriedkov. Spoločné znamená, že o ňom môžu rozhodovať len všetci spoločne a rovné znamená, že pri rozhodovaní o vlastníctve má každý spoluvlastník len jeden hlas, ktorý sa rovná hlasu druhého spoluvlastníka. Uvedené spoločné vlastníctvo nie je sumou individuálnych podielov či už rovných alebo nie, ale povedané rečou niektorých stredovekých teoretikov, je to vlastníctvo, kde každé indivíduum je vlastníkom, ale žiadne nič individuálne nevlastní.

K demokratickému rozhodovaniu o spoločnom vlastníctve je potrebné, aby rozmanité indivíduá spoločenského celku vytvorili umelú formu svojho spoločenstva, t. j. formu, v ktorej bude každý vystupovať ako slobodný a rovný vo vzťahu k druhému a ktorá im súčasne pomôže vyjadriť ich spoločnú vôľu. Z hľadiska politickej demokracie podobou takéhoto umelého celku je nesporne demokratický štát. V rámci demokratického buržoázneho štátu, ktorý sa opiera o súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, však občania nemôžu demokraciu, uplatňovanú v politickej sfére, legálne rozšíriť aj na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a rozhodovať o ňom prostredníctvom ekonomickej demokracie. Iná vec je, že ekonomická demokracia sa neuplatňuje ani tam, kde je štát vlastníkom výrobných prostriedkov a iného majetku a kde je štátne vlastníctvo len formou spoločného vlastníctva občanov. Takzvané politické riadenie štátnych podnikov prostredníctvom politických zástupcov strán v správnych radách a iných orgánov podnikov je len inou podobou socialistického direktívneho riadenia národných podnikov, ktoré sme tu už mali.

V časoch existencie socialistického štátu, napriek tomu, že z politického či mocenského hľadiska nemal v pravom zmysle demokratickú povahu, v ekonomickej sfére boli vytvorené základné predpoklady pre uplatnenie ekonomickej demokracie. Ústava Československej socialistickej republiky v čl.8 deklarovala, že štátne vlastníctvo je vlastníctvom všetkého ľudu, t. j. skrze štát môže ľud ako celok rozhodovať o svojom vlastníctve. Aj následné zakladanie tzv. národných podnikov, prostredníctvom ktorých štát ako predstaviteľ vlastníka delegoval časť národného majetku do správy zriaďovaných národných podnikov, bolo v súlade s formovaním ekonomickej demokracie. Avšak na rozdiel od družstevného vlastníctva, kde sa vo veľkej miere uplatnila ekonomická demokracia vo forme družstevnej demokracie, národné podniky to šťastie nemali. Bolo to podmienené tým, že v ich organizácii a riadení nebola uplatnená ekonomická demokracia, ale štátne direktívne riadenie. Riadenie národného majetku bolo poznačené špecifickým vnútorným rozporom. O národnom majetku ako takom po formálnej stránke rozhodovali občania prostredníctvom volených orgánov (národné zhromaždenie, krajské, okresné a miestne národné výbory), ale o jednotlivých častiach národného majetku zverených do rúk národným podnikom už rozhodovali nie volení predstavitelia vlastníkov, ale štátom poverení zástupcovia.

Ekonomická demokracia, tak ako aj politická demokracia, si vyžaduje demokratické rozhodovanie ako o celku, tak aj o častiach daného celku. Demokratické rozhodovanie o celku je rozhodovaním o všeobecných a záväzných formách vzťahujúcich sa na všetky časti celku, v našom prípade na všetky časti spoločného vlastníctva. Časti celku, okrem spoločných vlastností, majú aj rôzne špecifické vlastnosti, ktoré si vyžadujú osobité, špeciálne rozhodovanie o ich uplatnení v prospech daného celku. Demokratické rozhodovanie o použití špecifických častí celku, napríklad na úrovni podniku, by malo zabezpečiť nielen podriadenie sa časti celku, ale zároveň aj rešpektovanie záujmov danej časti  v rámci celku. Za socializmu, v časoch existencie spoločného vlastníctva bola jednota všeobecného a zvláštneho, spoločného a špecifického nahradená jednostrannou nadvládou všeobecného. Jednotlivé alebo zvláštne sa muselo  jednoznačne podriaďovať centrálnemu. V danom aspekte treba vidieť príčinu, prečo sa socialistické vlastníctvo nedostalo k plnému rozvinutiu ekonomickej demokracie. Tu je snáď aj jeden z dôvodov, prečo sa občania bývalej Československej socialistickej republiky výrazne nevzpierali tomu, keď ich „rodiaci“ sa buržoázny demokratický štát formou reštitúcií a privatizácii národného majetku zbavil spoločného národného majetku.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ekonomická sloboda v jej liberálnom ponímaní je protikladná ekonomickej demokracii. Liberálna ekonomická sloboda je slobodou súkromných vlastníkov dosahovať ekonomickým použitím svojho vlastníctva zisk. Ekonomická konkurencia alebo boj súkromných vlastníkov o zisk v rámci „slobodného“ trhu ukazuje, že zisk jedného je súčasne nevyhnutne stratou druhého a teda sloboda jedného súkromného vlastníka je zároveň obmedzením slobody druhého. Tu, vo sfére ekonomickej konkurencie má svoj pôvod známa liberálna predstava o slobode indivídua ako o priestore, kde sloboda jedného je ohraničená slobodou druhého.

Ekonomická demokracia ako vízia nového usporiadania ekonomickej sféry života spoločnosti nebuduje na súkromnom vlastníctve, ale na spoločnom a rovnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Spoloční a rovní vlastníci výrobných prostriedkov majú jeden spoločný záujem, a preto si nemôžu vzájomne konkurovať ako vlastníci. Konkurencia sa ich týka len ako konkrétnych výrobcov, ako užívateľov zverených výrobných prostriedkov, a nie ako vlastníkov. Preto tu do popredia vystupujú ich osobnostné, odborno-praktické schopnosti a zručnosti pri zabezpečovaní potrieb spoločnosti. Cieľom tejto konkurencie nie je zisk, ale čo najlepšie uspokojovanie potrieb človeka. Ich sloboda nemá povahu súkromnej, vzájomne  ohraničenej slobody indivíduí, ale spoločnej slobody, kde sloboda každého indivídua je sprostredkovaná iným indivíduom.

Úvodný obrázok – detail obálky knihy Davida Schweickarta: Po kapitalizme – ekonomická demokracia. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2011