Česko-Slovensko patrí aj nám

Ako pri každej tradícii, aj pri tejto treba rozlišovať medzi historickou skutočnosťou a legendou. Nikto nemôže tvrdiť, že na vyhlásení vzniku ČSR sa 28. októbra 1918 podieľali Slováci a Česi spoločne, či dokonca rovnakým dielom. Všetko sa udialo v Prahe a to, že bol pri tom aj Slovák, bola skôr zhoda okolností. Hoci i v tomto prípade platí, že šťastie praje pripravenému.


Maďari nás lákali do poslednej chvíle

Z hľadiska vzniku Česko-Slovenska je pre Slovákov rovnako dôležitým dátumom 30. október, keď sa k spoločnému štátu verejne prihlásila naša legitímna politická reprezentácia. Avšak ani signatári Martinskej deklarácie nikdy nespochybňovali, že oficiálnym dátumom vzniku ČSR je 28. október. Deklarácia podpísaná a vyhlásená v Turčianskom sv. Martine o dva dni neskôr spätne potvrdila legitimitu pražských udalostí spred dvoch dní, ale neposunula dátum vzniku novej republiky. My, Slováci, preto máme dôvod pripomínať si ako rovnako významné a slávnostné dni našej novodobej histórie oba dni – 28. i 30. október. Mimochodom, ani Česi by na ten druhý nemali zabúdať. Jeden bez druhého by totiž v skutočnosti nemal význam a neviedol by k vzniku spoločného štátu.

Nemožno zabúdať, že išlo o naozaj revolučnú dobu. V tých dňoch bolo všetkým jasné iba to, že sa skončila svetová vojna. Politici, samozrejme, poznali ultimatívne požiadavky amerického prezidenta, ale tie automaticky neznamenali úplné rozbitie Habsburskej monarchie, ani rozpad (Veľkého) Uhorska. Desaťročia násilnej maďarizácie a aktívny i pasívny odpor našich politikov proti nej síce dával tušiť, že Slováci asi neprijmú žiadnu formu spoločného štátu s Maďarmi, ale ich politické vedenie našu reprezentáciu tvrdo atakovalo. Budapešť sa do poslednej chvíle usilovala tými najveľkorysejšími sľubmi o autonómii presvedčiť Martin, aby Slováci z Uhorska neodišli.


Sami by sme neprežili

Samozrejme, ani pražské vyhlásenie ČSR „nestálo na vode“. Vojnové obdobie prinieslo rozhodujúci prelom v zbližovaní pozícii slovenských a českých politikov. Udialo sa to predovšetkým vďaka našim krajanom v USA, z ktorých však mnohí nemali práve najživšie kontakty s domovinou. Ale psychológia nepustí. Aj dnes platí, že v ďalekej cudzine cítite blízkosť k človeku, s ktorým by ste sa doma nemali ani len o čom porozprávať. Dlhoročný pobyt Čechov a Slovákov v Amerike, zväčša v náročných životných podmienkach, vytváral ideálne podmienky pre ich zblíženie a politicky ich zjednocoval aj odpor k Rakúsko-Uhorsku. Dve významné dohody vytvorili silný základ pre následnú politickú akciu doma, lebo americkí Slováci a Česi mali v konečnom dôsledku veľký vplyv aj na politikov na Slovensku a v Česku. A tento vplyv zvýraznila aj ingerencia USA do vojny a jej skončenia, ako aj  ekonomická sila mnohých krajanov.

Ak vylúčime možnosť zotrvania Slovákov v rámci Uhorska s akokoľvek silnou autonómiou, teoreticky tu ešte bola možnosť vytvorenia samostatného štátu. Odhliadnuc od toho, že nikto z naozaj vplyvných politikov tej doby s takouto alternatívou vážne nerátal, reálne by samostatné Slovensko neprežilo viac ako pár dní. Nemali sme nič, čo by sme na vytvorenie fungujúceho štátu potrebovali. A už vôbec nič na to, aby sme jeho existenciu udržali. Chýbali nám úrady na správu štátu, chýbali nám mocenské nástroje, chýbala nám armáda a polícia a nemali sme ani silné medzinárodné zázemie. Vpád maďarského komunistického vojska ukázal, že by sme sa proti intervencii nedokázali brániť a aj nás najvýznamnejší vojak – francúzsky generál M. R. Štefánik – bol prívržencom ČSR.          


Lepšie byť nemohlo

Takže máme dôvod, aby sme si vznik Česko-Slovenska pripomínali ako náš národný sviatok. Ešte raz: spoločne oba dátumy – 28. i 30. október, lebo oba symbolizujú založenie spoločnej republiky. A niet pochýb, že bez nej by Slovákov čakali veľmi zlé časy. Možno horšie ako dovtedy a určite horšie než tie, ktoré v skutočnosti po októbri 1918 nasledovali.

Vyše 70 rokov spolunažívania v jednom štáte (s vojnou prestávkou) nebolo ideálnych. Boli to roky našich národných úspechov i prehier, ziskov i strát. Pripomínanie si vzniku ČSR neznamená ospravedlnenie všetkých krívd, ktoré sa nám následne stali. Ale napriek všetkým negatívam musí každý objektívny kritik uznať, že koncom októbra 1918 urobili slovenskí i českí politici to najlepšie, čo pre Slovákov a ich budúcnosť urobiť mohli. A tiež to, že Slováci potom zažili dlhé obdobie národného, hospodárskeho, sociálneho i kultúrneho rozvoja, modernizácie, pokroku. 

Preto by sme ani dnes nemali dopúšťať, aby sa tieto spoločné dejiny – prínosné i pre Slovákov – stali súčasťou štátnej tradície iba Českej republiky. Neexistuje dôvod, pre ktorý by Slovenská republika nemala historicky nadväzovať na česko-slovenskú tradíciu. História Česko-Slovenska patrí aj nám. A národ, ktorý sa zbavuje vlastnej histórie sa zahráva so svojou budúcnosťou.

Foto: Vznik Československa po 1. svetovej vojne (novo vzniknuté štáty – červenou farbou, hranice práve vtedy zaniknutého Rakusko-Uhorska – sivou farbou).
Zdroj foto: wikimedia.org