Ekonómovia, analytici - falošní proroci

Týmto novinárom je buď absolútne jedno, čo produkujú, alebo si myslia, že analytici a experti sú objektívne a nezávislé stroje, ktoré fungujú podľa nejakého nastaveného algoritmu. Ako počítače. Lenže to nie je pravda. Každý z týchto odborníkov vystupuje absolútne subjektívne. Z učebníc o ekonómii, z ekonomických teórií, ale aj praktických skúseností si jednoducho vyberá to, čo on sám považuje za správne a dôveryhodné. Pritom dôvody jeho rozhodnutia môžu najrôznejšie, ale najčastejšie vychádzajú z vlastnej hodnotovej, politickej, náboženskej či ideologickej orientácie. Ak by sme ďalej chceli hľadať motivácie týchto ľudí, mali by sme presne vedieť, čo robia, čím sa živia a na kom (či na čom) sú ich príjmy závislé.
 

Napr. predstava, že bankový analytik hodnotí ekonomický vývoj nezávisle od investičnej stratégie vlastnej firmy je absolútne naivná. Banky na ekonomický vývoj nielen reagujú, ale mnohými svojimi rozhodnutiami ho aj ovplyvňujú. Majú záujem ovplyvňovať spotrebiteľské správanie svojich klientov, prípadne vývoj niektorých oblastí hospodárstva, alebo postupy investorov na burzách. Nemusí ísť pritom len o krátkodobé, ale aj stredno- či dlhodobé strategické záujmy.

Bankový analytik bude pokojne presadzovať šetrenie verejných výdavkov, ale určite sa nevysloví za zníženie štátnych garancií bankových vkladov. Tiež od neho nebudete počuť, že naše hypotéky či iné úverové produkty sú pridrahé a už vôbec nebude verejnosť presviedčať, že za týchto okolností by si na bývanie radšej ľudia ani nemali požičiavať, prípadne nech sa radšej obrátia na zahraničné, lacnejšie finančné inštitúcie. Šetrenie verejných výdavkov však pokojne odporučí v oblastiach, v ktorých potom budú banky ponúkať „veľmi výhodné“ pôžičky – napr. zavedenie školného bude sprevádzať zavedenie „atraktívneho úverového programu na krytie výdavkov na štúdium“.

Profesor ekonómie na Harvarde Dani Rodrik už dávno napísal, že ľudia majú pravdu, keď pripisujú ekonómom podiel viny na vzniku krízy. „Ekonómovia majú obrovskú zodpovednosť. Boli to ekonómovia, ktorí legitimizovali a popularizovali názor, že nekontrolované financie sú pre spoločnosť dobrodením. Oni hovorili jednohlasne o „nástrahách vládnej preregulácie“. Vďaka svojim technickým vedomostiam – alebo tomu, čo tak vyzeralo – si vydobyli privilegované postavenie a získali prístup do kuloárov moci.“

Rodrik obhajuje ekonómiu v neprospech ekonómov: „Problém je v tom, že ekonómovia (a tí, ktorí im načúvali) začali prehnane dôverovať svojim aktuálne preferovaným modelom: trhy sú efektívne, finančné inovácie prenášajú riziko na tých, ktorí ich najlepšie znášajú, samoregulácia funguje najlepšie a vládne zásahy sú neúčinné a škodlivé. Namyslenosť vytvára slepé body. Pokiaľ niečo potrebuje nápravu, je to spoločenský aspekt profesie ekonóma.“

„Zlú krv“ narobili podľa neho ekonómovia, ktorí  „zabudli“, že existuje veľa rôznych modelov smerujúcich aj inam, než k deregulácii, liberalizácii a privatizácii všetkého v hospodárstve. Samozrejme, s tým nemožno nesúhlasiť, lebo aj v minulosti boli ekonómovia a ekonomické modely, ktoré stáli na iných základoch. Otázne však je či na ne väčšina medializovaných ekonómov iba „zabudla“, alebo za ich stratou pamäti stojí niečo viac. Vedomá zaslepenosť, krátkozrakosť, viera v jedinú pravdu, „znesiteľná ľahkosť“ unášania na aktuálne populárnej vlne. Napokon, aj Rodrik priznáva, že „ekonómovia uchopili veci až príliš do vlastných rúk. Namiesto toho, aby predložili celú paletu možností a vymenovali primerané kompromisné riešenia – čo je podstatou ekonómie – až príliš často vyjadrovali vlastné spoločenské a politické preferencie. Namiesto toho, aby boli analytikmi, stali sa ideológmi, ktorí uprednostňujú jeden model spoločenského usporiadania pred inými.“

Ekonomickí „analytici“  a „experti“ nás preferovaním jediného modelu bez aspoň informovania o možných alternatívach dostali do situácie, že nikto nepochyboval o správnosti pravicových „reforiem“. To tu už pred časom bolo a priviedlo nás to ku krachu. Práve preto je priam neuveriteľné, keď vidíme, že ani dnes sa médiá nesprávajú inak. Môžu si to dovoliť, lebo rovnako ako tí „odborníci“, ani novinári nenesú žiadnu faktickú zodpovednosť za to, čo presadzujú, ako ovplyvňujú myslenie verejnosti a v podstate aj konanie politikov. Na kľúčové ekonomické otázky opäť počujeme len jedinú odpoveď, vychádzajúcu z jediného ekonomického modelu.

Profesor Dani Rodrik upozorňuje, že „keď sa ekonómovia odlišujú v názoroch, môže si svet vybrať z rôznych pohľadov na fungovanie ekonomiky. Až keď sú príliš jednotní, mala by byť verejnosť v strehu.“ Nezdá sa vám, že u nás opäť nastal čas, mať sa na pozore?

Autor je ekonomický publicista

Foto: Stefan