Reklama
Reklama

O politickej kultúre I

Počet zobrazení: 2206

Termín „politická kultúra“ sa často - najmä v publicistických textoch - používa ako nástroj hodnotenia správania sa politikov. Hovoríme o vysokej alebo o nízkej politickej kultúre, o jej prítomnosti alebo nedostatku, hodnotíme jej kvalitu. Toto -  hodnotiace – použitie pojmu politickej kultúry je prirodzené: predsa spoločenské dianie okolo seba vždy najprv hodnotíme a až potom vysvetľujeme. Vlastne aj naše vysvetlenia politického diania sú do veľkej miery len pokračovaním v hodnotení inými prostriedkami. O politike máme tendenciu hovoriť zaujato, dokonca aj objektivita je veľmi často len dobre maskovanou zaujatosťou. 

Pri skúmaní prírodného diania sme sa už na začiatku novoveku naučili rozoznávať poznanie od hodnotenia. Explicitne požiadavku striktne oddeľovať poznanie a hodnotenie pri skúmaní prírodného diania formuloval v 18. storočí David Hume. Až na konci 19.  storočia  Max Weber, formovateľ jednej z rozhodujúcich línií teoretickej reflexie dejín a spoločnosti, prišiel s programom rozlíšenie medzi poznaním a hodnotením preniesť na skúmanie spoločnosti. Odvtedy sa stretávame s explicitnými požiadavkami oddeliť v sociologických, historických a politických analýzach tvrdenia, ktoré si nárokujú na objektivitu od tvrdení, ktoré vždy zostanú subjektívnymi. Tam, kde si nárokujeme na poznanie, subjektívnosť je nedostatkom; keď však vyjadrujeme svoje postoje, tak subjektívnosť je cnosťou.

Skúsme teda pojem politickej kultúry používať v čisto v deskriptívno-analytickom kľúči.

Pojem politickej kultúry bude označovať súbor relatívne stabilných  spôsobov politického správania sa, komplex historicky ustálených foriem riešenia politických problémov. Politická kultúra hovorí o dlhodobo prítomných schémach riešenia problémov, nie k aktuálnych politických konfiguráciách. Keď hovoríme o politickej kultúre, tak hľadáme niečo ako dlhodobý vzorec, schému politického rozhodovania sa, teda rovnicu s niekoľkými premennými, do ktorého si rozdielne politické zoskupenia dosadzujú svoje veličiny.

Pojem politickej kultúry nám má pomôcť pochopiť prečo spoločnosti, ktoré sa i keď majú svojimi objektívnymi parametrami k sebe veľmi blízko, predsa sa len odlišujú tým ako sa v nich „robí politika“. 

Pojmom politickej kultúry chceme odpovedať na niekoľko základných otázok:

  1. Ako spoločnosť vníma samu seba, svoje  obmedzenia a možnosti? Ako udržuje svoju identitu? Aké podoby v nej nadobúda vzťah spolupatričnosti jej príslušníkov?  Ako definuje svoje vzťahy k iným spoločenstvám?
  2. Ako sa daná spoločnosť stavia k svojim vnútorným konfliktom?
  3. Ako daná spoločnosť rieši problém koexistencie rozdielnych, ba protikladných záujmových zoskupení?

 

Podľa tohto ponímania pojmu politickej kultúry rozdielne orientované politické zoskupenia patriaci k jednému spoločenstvu majú medzi sebou viac spoločného ako rovnako orientované politické zoskupenia patriace k rozdielnym spoločenstvám. Ak by som to mal vyostriť, tak slovenskí komunisti majú svojim spôsobmi „robenia politiky“ bližšie k slovenským konzervatívcom ako k českým komunistom. Tak isto slovenskí liberáli sú svojou politickou mentalitou bližšie k slovenským socialistom ako k maďarským liberálom. Paradox príbuznosti navzájom sa neznášajúcich politických zoskupení vyplýva z jednoduchého faktu, že politické identity sa vytvárajú vo vzájomnej interakcii a preto „patria“ k sebe. Samozrejme, nejde o rovnakosť, skôr ide o „rodinné podobnosti“ ako o nich hovorí L.Wittgenstein. V rámci týchto „výberových podobností“ sa odohrávajú kooperácie spory, hľadajú sa spojenci a zápasí sa s protivníkmi. Nakoniec, každá dostatočne rozvetvená rodina má svoje celebrity a svoje čierne ovce. Tie sa od seba odlišujú a predsa len patria spolu.

Ako sa vlastne politická kultúra formuje?

Predovšetkým treba povedať, že politická kultúra nie je nikdy niečím „daným“ a už vôbec nie niečím daným raz navždy. Nie je to súbor nejakých substanciálnych vlastnosti, ale je to výtvor formujúci sa v interakcii rôznosmerne orientovaných dejinných síl. Politická kultúra daného spoločenstva sa formuje v dlhodobých interakciách a aj preto vzniká dojem, že je niečím stálym, niečím, čo má charakter fatálnosti.

V zásade môžeme povedať, že politická kultúra sa formuje dvomi odlišnými spôsobmi: sedimentáciou a imprintom. Sedimentácia znamená postupnú kumuláciu dejinných skúsenosti a imprint chápeme  ako dôsledok vopred nepripravenej reakcie na náhle dejinné zlomy, systémové diskontinuity, pričom ide o reakcie, ktoré vytvoria istý vzor reagovania aj v nasledujúcich situáciách. Pre jednotlivé politické kultúry je charakteristický pomer medzi tým, čo sa objavilo ako dôsledkom kontinuálneho procesu sociálneho učenia sa a čo je výsledkom reakcií na náhle a nepredvídané a nepredvídateľné zmeny.  

Pojem politickej kultúry nám teda hovorí ako rozdielne spoločnosti vymedzujú sami seba, svoju identitu?  Identita, to znamená vedomie spolupatričnosti každej spoločnosti,  je výsledkom dlhodobých procesov vyberania, vyberania sa, vylučovania a vylučovania sa. Spor o identitu by sme mohli charakterizovať aj ako spor o výber základného „my“. Dejiny modernej Európy sú zápasom medzi rozličnými „my“, rozličnými identitami, rozličnými lojalitami. Išlo o to, či to základné „my“ budeme definovať na náboženskej rovine, teda povieme, že primárne som kresťan, resp. protestant, alebo katolík a ostatné „my“ sú náboženskému „my“ podriadené. Nárok na dominanciu si však nárokovala  príslušnosť k etnicite, rase, triede, regiónu, k istej vrstve . Všetky tieto nároky sa dostávali do rozličných - niekedy kompatibilných, inokedy konfliktných – vzťahov. Pre modernú Európu bol doteraz charakteristickým predovšetkým  zápas a vyrovnávanie sa národného „my“ a s občianskym „my“. Tento zápas prebieha doteraz, i keď dnes sa hľadá skôr spôsob ich symbiózy.

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Blogy a statusy